Foto: TASR / AP
Hrôzostrašné následky hystérie, ktorú vyvolala najnovšia chrípka.
Podľa najnovších správ starodávne mesto Káhira ponúka teraz svetu obraz rastúcej haldy hnijúceho odpadu. Nič nové pod slnkom, poviete si.
Ulice v Káhire nikdy neboli práve najupratanejšie, a odjakživa tu vládli šialený hluk, premávka a hrozný vzduch. Keď som sem prišiel prvý raz, s úžasom som sledoval ľudí, ktorí si dôstojne a rozvážne nažívali v takzvaných „mestách mŕtvych” – medzi hrobmi a náhrobnými kameňmi obrovských káhirských cintorínov.
Medzi autobusmi
Hlboký dojem na mňa urobilo aj množstvo rôznorodých zvierat, ktoré tu medzi autobusmi a taxíkmi takpovediac družne spolužili s ľudským obyvateľstvom. Z hotelového okna som mal výhľad priamo na malú čriedu kôz, ktorú sa nejakému podnikavcovi podarilo vytrepať na strechu blízkeho nízkeho domu.
Ďalšie čriedy a stáda sa vyskytovali na všetkých hlavných uliciach mesta. To najužitočnejšie zo všetkých zvierat, prasa, zatiaľ potichučky vykonávalo množstvo užitočnej práce. Prasce nemali páru ako masoví konzumenti organického odpadu. Dokázali sa prehrýzť obrovskými hromadami odpadkov, podľa nepísanej dohody obvykle pod dozorom početnej káhirskej kresťanskej menšiny.
Musím o týchto šľachetných zvieratách hovoriť v minulom čase, pretože na jar tohto roku vydala egyptská vláda príkaz všetky prasce zabiť. A práve tento šialený čin spôsobil, že káhirské problémy s odpadom prerástli z krízy na hotovú kalamitu. Režim prezidenta Hosniho Mubaraka vyhlásil bez akýchkoľvek dôkazov, že prasce samotné sú nositeľmi takzvanej „prasacej chrípky”. (Niekoľko mojich priateľov a príbuzných sa už touto ľahkou chorobou nakazilo, aj sa z nej vyliečilo; je všeobecne známe, že prípadné stretnutie s prascami s ňou nemá absolútne nič spoločné.) V dôsledku masakry prasiat sa káhirské ulice stali takmer neobývateľnými a kresťanskí zberači odpadkov, ktorým sa hovorí zabaleen, prišli o živobytie. „Zabili prasce, nech si teraz sami čistia ulice,” povedal Moussa Rateb, bývalý zberač odpadkov a chovateľ prasiat, na adresu egyptských úradov.
Až do konca som si prečítal živo napísanú a pestro ilustrovanú reportáž Michaela Slackmana v New York Times a celý čas som sa nedokázal zbaviť pocitu, že počujem, ako vzduchom letí ďalšia topánka. Kedy sa chcel zmieniť o tom, že rozhodnutie simultánne zabiť prasce a degradovať kresťanov páchne čímsi bigotným, alebo dokonca čímsi náboženským?
Drobné rozdiely
Nebol by to jediný prípad klerikálnej hystérie, ktorú táto epidémia vyvolala. Nedávno tu napríklad v televízii naznačili, že vírus prasacej chrípky úmyselne vypestovali obvyklé temné kozmopolitné „kruhy” a že monopol na výrobu vakcíny získala firma, v ktorej značnú časť akcií vlastní Donald Rumsfeld.
V máji tohto roku, v čase, keď egyptská protiprasacia hystéria kulminovala, šejk Ahmad Ali Othman, vysokopostavený poradca na ministerstve pre náboženské dotácie, prišiel s návrhom zabiť všetky prasce, pretože sú to potomkovia neveriacich Židov, ktorých podľa Koránu Prorok premenil na prasce. Pre tých, čo dopodrobna nesledujú jedovatú debatu medzi jednotlivými školami militantného islamu: podľa jedných splodili Židov prasce a opice, na ktoré Alah premenil kacírov, podľa druhého, umiernenejšieho názoru zas kacírov premenených na prasce a opice postihla ďalšia kliatba, kliatba neplodnosti. Z tohto druhého názoru vyplýva trochu zhovievavejší a tolerantnejší záver, že nech sú dnešní Židia všelijakí, nemožno ich pokladať za priamych potomkov zvierat, ktoré postihla pôvodná kliatba. Je dobre mať na pamäti jemné drobné rozdiely.
Ľudovejší názor hlása, že prasce sú nečisté, pretože žerú aj vlastné výlučky. Nie sú to jediné zvieratá, ktoré to robia, ale prasatá nám práve vďaka svojej všežravosti poskytujú neuveriteľnú službu ako ničitelia odpadu. Kto to o nich nevie, ignoruje to, čo je na nich najdôležitejšie. Mohli by sme ešte pripomenúť, že ich koža a orgány sa dajú transplantovať na a do ľudí, že majú vysoko vyvinutú inteligenciu a pôsobivý pomer váhy tela a mozgu, že pestujú rodinné vzťahy a že majú mnoho ďalších pozoruhodných vlastností. Nie náhodou vo všetkých spoločnostiach, kde sa proti nim nepestujú predsudky, malé prasiatka vo folklóre často vystupujú ako spriaznené duše malých detí.
Svet bez prasiat by sa stal svetom, kde ľudia vykynožili bytosti, ktoré sú im veľmi blízke a ktoré sú pre nich veľmi užitočné. Napriek tomu sú dve z najväčších monoteistických náboženstiev posadnuté iracionálnou nenávisťou, ba dokonca strachom z prasiat. Kresťanská viera je na tom v tomto ohľade trochu lepšie, ak si odmyslíme príšerný príbeh o sviniach, do ktorých sám Ježiš vyhnal zlých duchov. Istý anglikánsky kanonik, ktorý bol misionárom v Novej Guinei, kde nepoznali ovce, mi rozprával, že sa tam medzi pôvodným obyvateľstvom miesto metafory o pastierovi a ovečkách zaužívala metafora o anglikánskych kazateľoch, ktorí prosili Boha, aby im zachoval ich milované bravy.
Sprievodná háveď
Niet však náboženstva, ktoré by v tejto otázke bolo imúnne voči hlúposti. V stredoveku v Európe pokladali mačky – najmä tie čierne – za „spoločníčky” čarodejníc a kresťania ich v smrteľnom strachu pred diablom a jeho ženskými vyslancami nepredstaviteľne kruto zabíjali. Vyvraždenie mačiek malo za následok triumf potkanov a bĺch, usalašených na ich chrbtoch a v konečnom dôsledku takmer spôsobilo pád európskej civilizácie.
Vykynoženie prasiat má teraz za následok rastúce hory odpadkov a nemalo by nás prekvapiť, keby sa v nich znovu usalašili potkany a ich sprievodná háveď. Len to nechajte na veriacich. Nechajte to na nich, ak si trúfate.
Text vyšiel v Slate.