E-mailom mi prišiel program belehradskej televízie, v ktorom vystupuje Vojislav Šešelj. Je možné, že už dvadsať rokov sledujem rovnaké scény? To mne sa sníva balkánska skutočnosť? Alebo sa balkánskej skutočnosti snívam ja? Virtuálna realita sa údajne začala v 3. storočí pred naším letopočtom, keď sa čínsky filozof Chuang-tzu, snívajúc o motýľovi, opýtal, či ten sen sa skutočne prisnil jemu, alebo on sa prisnil motýľovi. Metafora blízka najmä renesančným básnikom a dramatikom, napríklad Pedrovi Calderonovi de la Barca a Shakespearovi, v ktorej život je iba sen, ožila v našich časoch s objavením sa technológií, filmu, televízie, masmédií, počítačov a internetu. V […]

Nevím za jakých okolností, ale Napoleon údajně řekl, že na světě jsou dvě skutečné síly: meč a duch. Nakonec vždycky vítězí duch. Věděl, o čem mluví: svého ducha užíval zejména k tomu, aby vedl vítězné bitvy i tenkrát, když na jeho vojsko, jako třeba u Slavkova, útočily mnohem početnější armády. Přesto Evropu nezměnily jeho zbraně, ale ideje, které ho vynesly k moci a dodnes přežívají jeho mocenský pád. Evropský životní styl kupodivu pořád funguje v nemalé části světa jako kýžená norma úrovně civilizace a kultury – dokonce i komunistický čínský režim se snaží, aspoň s  ohledem na olympiádu, aby navenek vypadal jako evropskými mravy kultivované společenství. Omezená moc vítěz? […]

Odkedy Kosovo 17. februára urobilo ten dlho očakávaný krok a vyhlásilo nezávislosť, vstúpilo Srbsko do poslednej fázy svojho beztak problematického vzťahu k realite. Húževnatej a podľa všetkého nezničiteľnej kultúry popretia, horlivo pestovanej srbskými politikmi a médiami, sa s hrozivou ochotou chopili aj občania a momentálne je na svojom vrchole. Pritom ťažko vysvetliť, ako je vôbec možné, že sa niekto až takto mýli. Každý, kto sa niekedy pýtal, ako môže celý národ poblúdiť a na tom poblúdení roky trvať, už dávnejšie dostal príležitosť sledovať všetky fázy toho zdĺhavého a bolestného procesu na srbskom príklade. Uvediem jednoducho pochopiteľný príklad: Kosovo sa odštiepilo […]

Malé štáty, to sú hračky pre malých chlapcov. Dávajú im na hlavy prečudesné čiapky, telá pokrývajú bojovými farbami, do rúk si berú kopije, vidly, luky a šípy, a začínajú sa zo všetkých síl navzájom ničiť. Juhoslávia bola mytologickým zvieraťom – niečo ako gigantický had boa, ktorého chlapci zabili, stĺkli kyjmi, rozomleli telo na prach, kožu pokrájali na trofeje. Teraz si navliekajú na seba túto trofej a pýšia sa, kto prvý z nich zaťal meč a kto dobil zviera. Juhoslávia – to strašidelné mytologické zviera – na smrteľnom lôžku porodilo jedno vajíčko (štát Slovinsko), ihneď potom druhé (štát Chorvátsko), potom tretie, […]

Hlava letí vzduchom. Z kĺbov strieka kostná dreň. Strela prevŕta zuby, odreže koreň jazyka a cez krk zasa vychádza von. Nie, tieto scény nenájdete v mojom najnovšom románe. Ale v Iliade. Diele, ktorým sa západný spôsob rozprávania vôbec začína. Neprotestovali už vtedy útlocitní občania, keď Homér obchádzal trhoviská a prednášal tam svoj epos, a nepýtali sa ho, prečo ich musí obťažovať takýmto krvavým dielom? Vari skutočnosť nie je sama osebe dosť krutá? O tejto veci legenda mlčí, môžeme však vychádzať z toho, že vyššia citlivosť na ochranu mládeže v oblasti umenia nie je dieťaťom ranej, ale skôr pozdnej civilizácie. Je […]

Před dvěma týdny se Slovensko opět jednou prodralo do českých médií díky protestu slovenských novinářů proti tiskovému zákonu. Tato událost je jen jedním z mnoha důkazů, že Slovenskem neustále zmítají politické bouře, na jejichž pozadí vypadá česká politika téměř jako ideál společenské kontinuity. Slovensko je svou polohou odsouzeno k pobytu na periferii Evropské unie a k regionální identitů, potrvá však ještě řadu let, než se s tím samo smíří. Proto je hledání vlastní tváře, kdysi pojmenované jako slovenské specifikum, tak křečovité a plné zlomů. A proto je děležité věnovat mu pozornost: jde totiž mimo jiné o to, jak dalece se může členský stát Evropské unie beztrestně vychýlit od […]

K rozhodnutiu postaviť pomník zjednoteniu na bývalom podstavci jazdeckej sochy Wilhelma I. na Schlossplatz došlo o tri týždne skôr ako malo. O pár dní neskôr by z tej správy bol prvý apríl. Je v tom istá dôslednosť – o to lepší by to bol vtip. Najprv v centre tu i tam zbúrame modernu, verejný priestor necháme miznúť v prospech komerčného, zbúrame Palác republiky, čím je zo stredu Berlína definitívne vyprataná historicko-kultúrna pamäť. Teraz to vyzerá, ako keby hneď po cisárskej ríši nasledovala Spolková republika Nemecko. Preto je len dôsledné, keď našich milých revolucionárov s ich žartovným nárečím postavíme na podstavec, […]