E-mailom mi prišiel program belehradskej televízie, v ktorom vystupuje Vojislav Šešelj. Je možné, že už dvadsať rokov sledujem rovnaké scény? To mne sa sníva balkánska skutočnosť? Alebo sa balkánskej skutočnosti snívam ja?
Foto: Gilles Peress
Virtuálna realita sa údajne začala v 3. storočí pred naším letopočtom, keď sa čínsky filozof Chuang-tzu, snívajúc o motýľovi, opýtal, či ten sen sa skutočne prisnil jemu, alebo on sa prisnil motýľovi. Metafora blízka najmä renesančným básnikom a dramatikom, napríklad Pedrovi Calderonovi de la Barca a Shakespearovi, v ktorej život je iba sen, ožila v našich časoch s objavením sa technológií, filmu, televízie, masmédií, počítačov a internetu.
V tomto smere, v duchu myšlienky, podľa ktorej “la vida es sueno” (život je sen), sa rozvíjajú teórie virtuálnej reality a simulakra (Jean Baudrillard), vedecká fantastika (Philip K. Dick, Matrix), seriózna veda, zaoberajúca sa tézou, že vesmír je gigantickým počítačom a my ľudia sme iba ozubenými kolieskami v softvérovej skutočnosti. V podobnom smere uvažujú aj medicínske technológie a počítačové hry.
Naša skutočnosť spolu s naším jasným vedomím sa stáva plynúcou (Zygmunt Bauman). Nemáme do činenia iba s jedným životom, ale s mnohými paralelnými. Začíname sa podobať na mačky s deviatimi životmi, respektíve sa nám to tak zdá. Naša virtuálna sebaprezentácia, naše avatary rozvíjajú paralelné životy namiesto nás a nadväzujú priateľstvá v kyberpriestore. Ako potvrdzujú prieskumy, približne štyridsať percent používateľov internetu tvrdí, že online priateľstvá sú pre nich rovnako dôležité ako reálne. Virtuálne rozvíjame lásky, kupujeme virtuálne nehnuteľnosti, zarábame peniaze, cestujeme.
Kybernetickí psychológovia tvrdia, že počítačové hry sú mimoriadne efektívne pri riešení traumatických problémov. Preto napríklad mnoho amerických vojakov po návrate z Iraku využíva programy, v ktorých sa ich avatary presúvajú po Bagdade ako prekliate, pričom oslobodzujú svojich pánov od bolestivých tráum. Isté pätnásťročné dievča vytvorilo svojho avatara, ktorý bol kybernetickou prostitútkou, a vôbec jej to neprekážalo. Napokon za peniaze sa nepredávala ona, ale práve jej avatar.
Každým dňom sa čoraz viac umiestňujeme do virtuálnej reality, každodenne sme od nej závislejší a závislejší. Deti závislé od internetu často nie sú schopné odlíšiť virtuálnu a – hmmm – reálnu skutočnosť. Japonci tvrdia, že čoraz viac japonských detí vykazuje symptómy autizmu.
Naše prežívanie skutočnosti sa definitívne zmenilo a spolu s ním aj naše vnímanie času. Proustovská Madeleine, ktorá nás okúzľovala za dávnych predpočítačových čias a upozorňovala, že existuje hranica medzi tým, čo bolo a tým, čo je, Stanislaw Lem, Andrej Tarkovskij, Hollywood a vzrušujúce vedecko-fantastické filmy, to všetko sa míňa účinkom. Stačí nám totiž zapnúť internet a všetko, čo sme si mysleli, že už nikdy nenájdeme, filmy, o ktorých sme si mysleli, že už neuvidíme, piesne, o ktorých sme si mysleli, že si ich už nevypočujeme, to všetko tu je.
Nech sa páči, všetko je prístupné vďaka jednoduchému spusteniu funkcie stiahni si a inštaluj.
Nedávno som si z internetu stiahla Andersenovu rozprávku Snehová kráľovná, starý ruský film, ktorý som videla v detstve. Moje vzrušenie ochablo, keď som zistila, že film má zvukovú stopu v angličtine, ale okamžite som sa zmierila s tým, že je to lepšie, než napríklad v indonézskom jazyku. V ňom bol môj iný obľúbený film, americký Čarodejník z krajiny Oz. Aj ten som si stiahla z internetu.
Minulosť, súčasnosť a budúcnosť, naše základné časové koordináty sa zmenili. Všetko sa roztavilo do siete, ktorá sa nedá rozpliesť, ktorú vnímane ako večnú súčasnosť. Internet definitívne zmenil naše vnímanie času. Treba sa teda opýtať, čo sa deje so samotnou skutočnosťou. Možno nielen naše vnímanie, ale aj ona sama podľahla virtualizácii?
Poďme však ku skutočnému dôvodu, prečo som kládla uvedené otázky. Čo sa najnovšie udialo? Poďme po poradí… Najprv som si stiahla z internetu film Richarda Sheparda The Hunting Party. Film sa ešte nedostal do kín, vďaka internetu som predbehla “budúcnosť”. V tomto filme starnúci Richard Gere naháňa v Srbskej republike muža, ktorého priezvisko je Bogdanovič, a v skutočnosti je to, samozrejme, Karadžič. Vo filme Karadžič používa pseudonym Líška (Líška je ich Bohom. Ľudia ochraňujú svojho Boha, tvrdí Gere a popíja pritom bosniansku slivovicu.) Vo filme sa mu podarí Bogdanoviča, ktorý je v skutočnosti Karadžičom, chytiť a necháva ho obyvateľom nejakej moslimskej dediny, aby ho odsúdili oni sami. Zdrvilo ma, aký je ten film zlý. O chvíľu som však dospela k myšlienke, že skutočnosť v podstate takisto nie je lepšia a ešte neskôr som si uvedomila, že Karadžič je stále na slobode, hoci uplynulo… Koľko rokov to vlastne už uplynulo?
Potom mi niekto poslal e-mailom nahrávku programu belehradskej televízie, v ktorom ako hosť vystupuje Vojislav Šešelj. Vyhráža sa, že vytvorí veľké Srbsko, malé Slovinsko a ešte menšie Chorvátsko a vyslovuje svoj slávny výrok: “Teraz zabíjame lyžicami na topánky, navyše zhrdzavenými, nemožno teda určiť, či obeť zomrela v dôsledku hrdze, alebo na tetanus.”
Diváci v štúdiu umierajú od smiechu, Vojislav Šešelj vyťahuje z vrecka pištoľ, ktorú podľa vlastných slov nosí so sebou všade, lebo mu “pasuje”. Diváci sa idú popukať. Všimla som si, že všetci sú akosi čudne oblečení a potom som si uvedomila, že program bol nakrútený pred sedemnástimi rokmi. No prosím, odvtedy prešlo sedemnásť rokov?!
Vojislav Šešelj, vojnový zločinec, je dnes v Haagu, súdi ho Haagsky tribunál a program s jeho niekdajším interview veselo koluje na YouTube!
Hneď potom som sa pri prezeraní správ na internete dozvedela, že v nedávnych prezidentských voľbách iba o vlások nevyhral Šešeljov avatar Tomislav Nikolič. A o malú chvíľu neskôr po vyhlásení nezávislosti Kosova internet zaplavujú videonahrávky srbských demonštrácií proti uznaniu Kosova. No prosím, medzi rečníkmi vidím filmového režiséra Emira Kusturicu! Jeho prejav je ostrejší ako prejav Slobodana Miloševiča z roku 1987, keď sa v Belehrade zhromaždilo milión ľudí! Emir Kusturica sa vyhráža a strašným hlasom sa pýta: “V akej diere sa skryli miestne myši,” kričí do mikrofónu niečo o “nebeskom národe” a o tom, že Ivo Andrič je Srb, rovnako ako “Miloš Crnjanski nosí srbské meno a je pravoslávnej viery…” Dav skanduje: “Emir, Srb náš…” Zdrvená rezignujem. Ten dav pozostáva najmä z chlapcov, z detí, ktoré sa narodili pred dvadsiatimi rokmi, keď Slobodan Miloševič predniesol svoj prvý prejav, v ktorom ľudí pripravoval na vojnu. Je vari možné, že od tých čias uplynulo dvadsať rokov?! A ako je to vôbec možné, keď zábery sú rovnaké, slová tiež a zmenili sa iba rečníci?
A potom som začala uvažovať, čo sa stalo so mnou. Je azda možné, že už dvadsať rokov sledujem rovnaké scény? Veru, celých dvadsať rokov! Prečo sa už konečne od toho všetkého neodtrhnem? Preboha, vari nežijem v inom štáte a nemám vlastné dilemy? A nie je azda problém vo mne samotnej, a nie v skutočnosti? To mne sa sníva balkánska realita alebo ja sa snívam jej? Kde sa vzal ten desivý pocit prekliatej súčasnosti, čas predsa plynie, veď už toľko rokov prešlo. Chcem, aby mi vrátili tú skutočnosť, v ktorej existujú hranice, v ktorej minulosť je minulosťou, súčasnosť súčasnosťou a budúcnosť budúcnosťou. Chcem, aby mi vrátili moju Snehovú kráľovnú v ruštine a Černokňažníka z krajiny Oz v angličtine!
A azda najlepšie by bolo, keby som sa odtrhla od internetu. Nedávno som napríklad na internete videla starý film Laurenca Oliviera Princ a tanečnica. Laurence Olivier hrá rolu regenta v neexistujúcom balkánskom štátiku Karpatia, ktorého prezývajú Balkánska líška. No teda – rovnako ako Bogdanoviča – Karadžiča vo filme Hunting Party! Elsie Marina, filigránska americká tanečnica, ktorú hrala Marilyn Monroe, prekvapená pre ňu nepochopiteľnými politickými konfliktmi v neexistujúcej balkánskej Karpatii hovorí: “Koho zaujíma tá vaša balkánska revolúcia, napokon trvá večnosť!” Ako to mám teraz chápať? Je to zlý obraz Balkánu, ktorý po desaťročia v románoch, v cestopisoch, v knihách, vo filmoch, v televíznych seriáloch a v iných médiách rozvíjala bujná západoeurópska a americká fantázia, alebo azda balkánska realita, ktorá sa chce prispôsobiť svojmu zlému imidžu v bujnej západoeurópskej a americkej fantázii? A kto mi môže pomôcť to rozlúštiť?
Esej vyšla vo sviatočnej prílohe denníka Gazeta Wyborcza, v slovenskom preklade v prílohe Fórum denníka SME.