Hlava letí vzduchom. Z kĺbov strieka kostná dreň. Strela prevŕta zuby, odreže koreň jazyka a cez krk zasa vychádza von. Nie, tieto scény nenájdete v mojom najnovšom románe. Ale v Iliade. Diele, ktorým sa západný spôsob rozprávania vôbec začína.
Foto: Ferdinando Scianna
Neprotestovali už vtedy útlocitní občania, keď Homér obchádzal trhoviská a prednášal tam svoj epos, a nepýtali sa ho, prečo ich musí obťažovať takýmto krvavým dielom? Vari skutočnosť nie je sama osebe dosť krutá? O tejto veci legenda mlčí, môžeme však vychádzať z toho, že vyššia citlivosť na ochranu mládeže v oblasti umenia nie je dieťaťom ranej, ale skôr pozdnej civilizácie.
Je síce pravda, že najväčší mozog gréckeho staroveku Platón by zo svojho (totalitného) štátu najradšej všetkých umelcov vyhnal, ale druhý najväčší (a výrazne pokojnejší) mozog Aristoteles pochopil, že práve umenie, ktoré vystavuje diváka “závratnému” a “zúfalému”, preberá významnú civilizačnú funkciu. Umenie sa stáva “katarzným”, pretože otvára ľuďom priestor, v ktorom si smie beztrestne prežiť všetky tie temné, extrémne afekty, ktoré musí z civilizačnej každodennosti vytesňovať.
Tí, čo všetko dobre myslia a ešte lepšie vedia, sa dnes chystajú vymazať teóriu katharsis tým istým gestom, ktorým ľudia chceli zmazať Aristotelovo tvrdenie, že bizón sa bráni tým, že okolo sebe rozstrekuje moč. Ich krédo: “násilie velebiace” umenie nezmieruje ľudí s civilizačnými obmedzenia, ale naopak, napomáha všeobecnému zosuroveniu.
Otcom nemeckého nedorozumenia na tému katharsis je Lessing. Humanisticky urobil z aristotelovského “phobos” (závrat, hrôza) a “eleos” (žalostenie, nárek) šmahom svoj príslovečný “des a súcit”. Katarzná funkcia umenia, ktorá by sa dala jednoducho opísať ako kanalizovanie pudov, respektíve agresivity, sa stáva procesom, z ktorého má človek vyjsť očistený a zušľachtený. A tak už žiadne hlavy poletujúce scénou, šíriace zdesenie a nútiace diváka kričať od strachu (alebo rozkoše?), ale javisko ako morálna čistička, v ktorej sa hrôzostrašnosť trpí už len, ak privedie diváka k súcitu s postavami, ktorým sa tie hrozné veci dejú.
Na tomto mieste radi namietnete: čo vlastne máte proti umeniu, ktoré divákovi ukazuje, že aj on je trpiaca, zraniteľná bytosť? Odpoveď znie: nič. Problém sa začne tam, kde začneme umeniu vyhovárať, aby človeku predviedlo, že je aj utrpenie spôsobujúca, zraňujúca bytosť. Kto víta, keď autor-filmár necháva zaznieť mlčanie jahniat, nesmie chcieť, aby mlčal Hannibal Lecter.
Utópia tohto zmäkčujúceho priania vychádza z kresťansko-humanistickej nádeje, že z človeka ešte jedného dňa môžeme vychovať anjelskú bytosť, ktorej bude cudzie čokoľvek “neľudské”. Už žiadny nespravodlivý hnev, aký cítil Achilles, žiadna bezbrehá nenávisť, čo kypela v Klytemnestre, žiadna túžba vraždiť, akú Medea vykričí zhrozeným divákom do očí. Keď sa pozrieme na dejiny Západu – ktoré by sme napriek všetkým pádom do barbarstva mali čítať ako príbeh postupujúcej civilizovanosti – musíme dospieť k poznaniu: tej špiny sa nezbavíme. Môžeme zakladať toľko empatických škôlok, koľko len chceme, odštartovať koľko chceme kampaní “sused, ber ohľad!”, vysielať do terénu armády sociálnych pracovníkov: závisť, nenávisť, zúrivosť, voyeuristické, sadistické, deštruktívne pudy zostanú súčasťou našej psyché.
Spoločnosť by sa však mala vystríhať, aby s kresťansko-humanistickou vodou vyliala aj myšlienku civilizovanosti. Hoci niektorí psychoanalytici či francúzskou tradíciou inšpirovaní kulturológovia si to nemyslia, tieto negatívne sily nemôžeme jednoducho vyhlásiť za súčasť civilizácie a zločincov s vrahmi postaviť do tej istej roviny ako zberateľov plechoviek či najrôznejších vyznávačov iných vrtochov. Spoločnosť sa voči tým, čo v skutočnom živote šíria zúrivosť, nenávisť a násilie, musí postaviť na odpor. Všetko ostatné znamená kapituláciu. Toto “kladenie odporu” však míňa svoj cieľ, keď si myslí, že bude vedieť zasypať ľudskú priepasť.
“Z takého krivého dreva, z akého je vytvorený človek, nemožno vykresať nič celkom rovné,” skonštatoval Immanuel Kant pred vyše dvesto rokmi. Práve minulé storočie ukazuje, že každý takýto pokus končí v totalitnej katastrofe. Čo teda s tým – spoločnosť predsa potrebuje čosi, čo ju bude držať, a na druhej strane práve nesmie bezohľadne hobľovať, čo je krivé.
Jedna možnosť by bola postaviť na každý roh vrece s pieskom, na ktorom by sme si výbušné pudy kedykoľvek odreagovali. Cenné služby poskytujú aj lacné krčmy a futbalové štadióny. Ešte lepšie by bolo, keby sme si my Západniari uvedomili, že umenie od počiatku bolo naším najvznešenejším ventilom, ktorý reguloval tlak v kotle civilizácie. Nie je totiž jedno, či zúrivosť upriamime na guľatý kus kože alebo komplikované verše. Nostalgickí vychovávatelia ľudu možno vzdychajú, že krásne dni, keď mala zúrivosť nasadenú uzdu daktylského rytmu, sú preč – aj najprostejší gangsterský raper vo chvíli, keď sa musí zamyslieť, či sa mu “prd” bude krajšie rýmovať s “drb” alebo “trt”,, už vykročil po kráľovskej ceste sublimácie.
Isteže je tu oprávnená otázka, či sa raperovi podarí vziať na túto cestu so sebou aj svoju klientelu, alebo jeho texty nebudú mylne pochopené ako návod na to, čo majú ich poslucháči robiť. Schopnosť vnímať umenie esteticky predpokladá isté minimum estetického vzdelania – s ktorým však aj pri napohľad lepšom publiku nie vždy môžeme rátať. Sebavedomé umenie chce byť vnímané esteticky – vo svojej vlastnej ríši “ako keby”, v ktorej sa civilizačné masky môžu zložiť, pretože sa nasadzujú masky umenia. V tom sa trochu podobá na karneval.
Umenie, ktoré opúšťa svoju ríšu a chce začať ovládať skutočnosť, prekročilo prah pornografie. Umeniu sa ešte nikdy nepodarilo zabrániť, aby sa spoločnosť prepadla do barbarstva, to však ani nemôžeme od neho žiadať. Brachiálne až apokalyptické zvuky Liszta a Wagnera možno ponúkajú kongeniálny soundtrack k Stalingradu – ale tiež je užitočné pripomenúť si, že tie zvuky sa nepokúšali strhnúť svet do pekiel, ale človek, čo ako mladý muž maľoval – nie obrazy masového vraždenia spité krvou, ale sladučké gýčové krajinky.
Napriek všetkým protichodným hystériám sú súčasné demokratické spoločnosti vo svojej každodennosti konfrontované s fyzickým elementárnym násilím ako nikdy predtým – a ak môžem zopakovať tento omieľaný citát: je to tak dobre: práve preto by sme nemali podľahnúť mylnému záveru, že už sme konečne ubytovaní v hoteli U večného mieru – lebo keď sa mu lepšie prizrieme, vykľuje sa z neho detský tábor.
Každá civilizácia potrebuje rituály, v ktorých poskytne priestor tomu, čo vytesňuje a vylučuje. V staroveku bolo ľuďom jasné, že majú uctievať aj podzemné božstvá. Zrelá spoločnosť sa musí odvážiť pozrieť sa aj na to, čo je skryté pod tenkým lakom civilizácie. Veta: “Na svete je toľko hrôz, prečo by ešte aj umenie malo byť o hrozných veciach?”, je infantilná. Strašidlo nezmizne, keď si zakryjem oči.
Po šesťdesiatich rokoch “pokoja” sa po starej Európe (znovu raz) plazí zlá nálada, frfleme na civilizáciu, pretože z človeka, hlavne muža, urobila domáce zvieratko. Túto otrávenosť ešte zväčšuje nepriateľstvo zvonka, nepriateľstvo “existenciálnejších” kultúr, ktoré praktizujú kult násilia a smrti, a z nás sa vysmievajú, že sme smiešny zvierací útulok, v ktorom sa vykastrované kocúriky márne snažia poskákať hárajúce sučky.
Vzhľadom na toto dvojnásobné ohrozenie by si západné vlády mali položiť otázku, či je múdre držať hulvátov blahobytnej spoločnosti na ešte kratšej šnúre tým, že im už nechceme zveriť ani rozhodovanie o tom, či chcú ísť radšej do reštaurácie, v ktorej sa môže fajčiť, alebo takej, v ktorej sa to nemôže. Ak je nám naša civilizácia milá, nesmieme z nej naďalej robiť materskú škôlku. S vystrašenými, poslušnými ani spurnými sa nedá robiť štát. To sa dá len s občanmi, ktorí vedia o priepastiach sveta – aj svojich vlastných. Na to potrebujeme umenie. Nemilosrdné. Špinavé. Oslobodzujúce.
© Die Welt
Text vyšiel v prílohe Literarische Welt denníka Die Welt.