Malé štáty, to sú hračky pre malých chlapcov. Dávajú im na hlavy prečudesné čiapky, telá pokrývajú bojovými farbami, do rúk si berú kopije, vidly, luky a šípy, a začínajú sa zo všetkých síl navzájom ničiť.
Foto: Christopher Anderson / Magnum Photos
Juhoslávia bola mytologickým zvieraťom – niečo ako gigantický had boa, ktorého chlapci zabili, stĺkli kyjmi, rozomleli telo na prach, kožu pokrájali na trofeje. Teraz si navliekajú na seba túto trofej a pýšia sa, kto prvý z nich zaťal meč a kto dobil zviera.
Juhoslávia – to strašidelné mytologické zviera – na smrteľnom lôžku porodilo jedno vajíčko (štát Slovinsko), ihneď potom druhé (štát Chorvátsko), potom tretie, z ktorého, ako hovoria, sa vykľulo trojhlavé dieťa (štát Bosna – Hercegovina), potom štvrté (štát Macedónsko), aj piate (štát “zvyšková Juhoslávia”). Zvyšková Juhoslávia sa rozpadla na dva štáty – Srbsko a Čiernu Horu. A keď sa naostatok chlapci trošku upokojili, odložili svoje kopije, spustili víťazný ryk, tak brucho mŕtveho zvera sa znova vzopälo a – bác! – štát Srbsko znieslo nové vajce, nezávislé Kosovo.
Všetci sa teraz uchvátene pozerajú na mŕtvolu zvieraťa a zamýšľajú sa, či náhodou ešte niečo neukrýva v lone, či neznesie ešte nejaké ďalšie vajce. Štát Vojvodinu? Štát Tetovo? Štát Sandžak? A či náhodou trojhlavé dieťa, štát Bosna – Hercegovina, sa nerozpadne na tri časti, tri nové štátiky?
Chlapci radi strieľajú
Malé štáty sú zábavkami pre malých chlapcov. Veľké štáty, to sú hračky pre trošku väčších chlapcov. “Boys love toys,”chlapci milujú hračky. Chlapci vyťahujú zo skríň, zásuviek, z pivníc a z povál medaily svojich otcov, dedov a pradedov, dávajú si na hlavy akési prečudesné čiapky, lepia si neuveriteľné brady a fúzy, gúľajú očami, maľujú si telá bojovými farbami, berú si do rúk kopije, vidly, luky a šípy, reťaze, náboje, nože a dýky a začínajú sa zo všetkých síl navzájom mlátiť.
Takto skúšajú zastrašiť nepriateľov. Ich nepriatelia – to sú takí istí chlapci a čím sú si navzájom podobnejší, tým viac sa nenávidia. Nenávisť a vojna budujú ďalšie stupne rodovej iniciácie. Chlapci sa mlátia navzájom, silnejší berú do zajatia slabších, potom ich tak trošku mučia, niekoho aj obesia, niekoho zabijú, iného vymenia za svojho zajatca – ó, prosíme vás, my vám dáme vášho za jedného nášho….!
No a potom sa chlapci rozbehnú do sveta, čakajúc na metále za svoje hrdinstvo. Odmenu môžu dostať však iba od starších chlapcov. A keď už ich tí starší chlapci uznajú, tí, čo len pred malou chvíľou vyšli zo zákopov, zaujmú sa budovaním štátu. Vyberú si prezidenta, premiéra, vymenujú ministrov, oblečú do uniforiem svojich policajtov, vymenujú veľvyslancov, svojich reprezentantov. Ako sa buduje štát, sa učia od iných – lebo nemajú vlastné skúsenosti, idú preto v ich stopách. Idú za nimi pri každej príležitosti – kopírujú aj maniere – ako starší hovoria, čo hovoria, ako sa obliekajú a mnoho ďalších užitočných vecí.
Chlapci hľadajú spojencov – narýchlo sa pripájajú k väčším a silnejším zväzkom, aby nepriatelia, tí, čo bývajú za medzou, nemohli im urobiť škodu.
Ak nepriateľ naruší ich hranice, chlapci začnú kričať, zaujmú pozície, všetci bez rozdielu, hrozia kyjakmi, kopijami, vyťahujú zaprášené arzenály, gúľajú výhražne očami, robia huriavk. Dovtedy, kým im starší chlapci nepohrozia vztýčeným ukazovákom.
Chlapci si tiež vyberajú svojich “kňazov”, stavajú im sídla, na strechy vztyčujú akési symboly, sú zásadne iné ako tie, čo majú nepriateľskí chlapci, ktorí bývajú za medzou.
Chlapci richtujú novú zástavu, dávajú na ňu orla alebo leva v nádeji, že duch týchto silných zverov aj ich pozdvihne na duchu a tele a ochránia ich malé štáty pred pomstychtivým nepriateľom.
Chlapci sa dohodnú na strihu uniforiem, vymýšľajú svoje rituály a stavajú pomníky svojim hrdinom. A potom oslavujú svoje víťazstvá nad nepriateľom, dávajú si navzájom vyznamenania za zásluhy a stavajú si sídla v tých najlepších kútoch svojho malého teritória. V tejto fáze štátiky pripomínajú skôr predsunuté výzvedné tábory než improvizované národné sídla.
Dievčatá sú úplne mimo hry. Štáty – to sú hračky iba pre chlapcov. A chlapci aj tak nevedia, čo si počať s dievčatami – trošku sa ich boja, preto hovoria, že sú hlúpe a nepekné. Občas ich sexuálne využijú alebo predajú iným chlapcom, ktorí bývajú v iných štátoch, a to za veľmi dobré ceny. Dievčatá sa vo všeobecnosti držia bokom, zaujaté svojimi bábikami. Čakajú, až chlapci dospejú a snívajú o tom, že jedného dňa im porodia deti.
Veru tak, štáty, to sú hračky pre chlapcov, “toys for boys”. Najväčšia irónia (aj keď chlapci nevedia, čo je to “irónia” ) spočíva v tom, že v ich štátikoch nie je nič ich a ani nezávislé. Chlapcom sa ani nemarí o tom, že za všetkým stojí taký nevidite?ný vládca, ten, ktorý im dal do rúk hračky. Môže sa volať všelijako, dajme mu meno “korporátny kapitalizmus” alebo “zjednotená mafia”, ale tak či onak – vždy sú to peniaze.
Tisícročné sny
Samozrejme, všetko takto vyzerá z vtáčej perspektívy. V pozemskom živote sú veci oveľa väčšie, a naši chlapci sú dospelí ľudia, veľkí ľudia. Tento svet funguje vďaka nim a nemáme právo sa im posmievať.
My sme obeťami ich zábaviek. Počas rozpadu Juhoslávie veľa ľudí zabili, mnohých presídlili, bolo zničená miriáda existencií, všetko bolo postavené hore nohami. Jedinou útechou, ako hovoria, je to, že ľudia to sami chceli, aj keď možno až tak nie, po tom, čo sa veci vymkli z rúk. V konečnom efekte asi nadmieru tiekla krv pri obrane rodinného kozuba, domu, kolísky, národnej identity a tisícročných štátotvorných snov.
Najčerstvejšie vajce, Kosovo, je, ako hovoria, posledným ohnivkom procesu rozpadu Juhoslávie a aj faktickým koncom vojny, aj keď nie sú na to dôvody. Eufória sprevádzajúca narodenie nového nezávislého štátiku v Európe potvrdzuje, že chlapci nič – okrem štátu postaveného na etnickom základe (so zaväzujúcim rešpektom voči právam menšín, samozrejme) – tak nič iného ani nie sú schopní vymyslieť.
Podobný nedostatok predstavivosti demonštruje Srbsko, ktoré tvrdí, že nikdy nedá Kosovo, svoju kolísku. Chlapci vyskakujú, buntošia, protestujú, nenávidia, rozbíjajú výklady albánskych cukrární v Srbsku, amerických McDonaldov (lebo Američania uznali Kosovo), okná na veľvyslanectvách štátov, ktoré už uznali alebo spejú k uznaniu Kosova.
Rovnako roky ponižovaní kosovskí Albánci neboli schopní vymyslieť nič múdrejšieho od princípu “všetci ľudia na svojej pôde”, teda nič lepšieho než nezávislý štát, ktorý stojí a padá na etnickom kritériu. Narodeniu tohto štátu robili kulisy aleje vlajúcich zástav – čerstvo vymyslených kosovských a tiež albánskych a aj amerických (lebo Američania uznali Kosovo), a chumáče žltých balónikov v povetrí. Žlté balóniky – hviezdičky, bozk na diaľku pre Európsku úniu.
Presne taký istý nedostatok invencie demonštrujú dospelí chlapci, tí z (roz- či spájajúcej sa?) Európy, aj tí z USA alebo Ruska, ktorí sa hneď rozbehli, aby položili všeochraňujúce laby, každý na svoju sféru záujmov. Predsa všetci chlapci ľúbia a rešpektujú štáty, štáty sú definitívne a navždy “toys for boys”.
Dávni duchovia
Z bývalej Juhoslávie nezostalo veľa. Aj keď zriedkavo, ale ešte stále môžeme naďabiť, napríklad, na prvé auto z juhoslovanskej produkcie, licenčného Fiata – Zastavu 750, ľudovo pomenovanú fiča. Na YouTube sa objavujú rôzne amatérske videoklipy. V jednom z nich dedinský chlapček uprostred dvora obkladá blatom svoju starú hračku, malú fiatku. Určite týmto spôsobom symbolicky pochováva znenávidenú Juhosláviu.
Nedávno skupina lokálnych entuziastov v akejsi chorvátskej usadlosti vrátila do života starú fiatku. Pomaľovali ju na bielo-modro a na dvere dali nápis “Milícia”. Automobil zhabala chorvátska polícia s odôvodnením, že zmŕtvychvstanie starej policajnej fiatky “uráža pamäť” o bývalej Juhoslávii! Napriek tomu, že uplynulo 20 rokov od “smrti” Juhoslávie, chlapci sa ešte stále boja duchov starého štátu, aj keď sa objavia v podobe symbolickej hračky, akou je stará fiatka, prezývaná fiča.
Nasledovať musí otázka: Prečo? Preto, že ten vtedajší spoločný štát bol vybudovaný na solídnejších, spravodlivejších a novovekých fundamentoch, než na akých stoja tie súčasné? Alebo preto, že bolo “krajinou súmraku” a všetci čakali iba na to, ako vyjsť na slobodu a oslobodiť sa od ťaživého života s inými? Alebo sa v ňom gazdovalo lepšie či horšie ako teraz? Či tamten štát bol krajinou teroru, v ktorom obyvatelia dohasínali zašliapnutí čižmou komunizmu? Či ľudia sa dnes boja viac alebo menej? A čoho sa boja?
Otázok je množstvo. Nie je nič zlé na kladení otázok – im podobné nám čoskoro začnú dávať naši vnuci. Je však zaujímavé, že teraz ich nikto nedáva. Namiesto otázok chlapci mávajú svojimi vlajkami a pália cudzie, rozbíjajú okná, vykrikujú odušu, šibrinkujú dýkami, nariekajú, navzájom sa obviňujú, hrozia – dávajúc tým na všeobecnú známosť, že štáty sú v skutku dielom náhody alebo tiež praobyčajného biologického cyklu – keď jedny umierajú, druhé prichádzajú na svet.
Prekvapujúce je takisto, že iba dve veci v súčasnom svete vyvolávajú v ľuďoch hysterické reakcie: jednou je Boh, druhou – Štát. Mohutné a nekontrolovateľné erupcie emócií, vtedy, keď do hry vstupuje Boh i Štát, prikazujú si myslieť, že obidve inštitúcie sú zbavené svojho významu. Správu o smrti Boha nám pošepkal niečo pred niečo viac než sto rokmi Friedrich Nietzsche. O Štáte sme vtedy ešte nič nevedeli.