Prihováram sa vám v predstihu. Vlani o tomto čase zažila totiž prezidentská kancelária útok hackerov. Von sa dostala pracovná verzia príhovoru, ktorú ešte nikto nestihol schváliť. Preto tentoraz prijmite odfajknutý koncept. Milí spoluobčania, drahé spoluobčianky, všetci naši rodáci a krajanky! Chcem aj naďalej ostať prezidentom všetkých Slovákov bez ohľadu na to, kde a ako žijú, či hovoria autochtónnymi nárečiami, alebo po maďarsky, rómsky, či ukrajinsky. Zaujímate ma všetci, koľko vás je, pretože práve vaše hlasy rozhodnú o poldruha roka, či sa mi podarí s predsedom dnešnej vlády vytvoriť tandem, ktorý by to potiahol podobne ako dvojica Putin – Medvedev. Zatiaľ […]

Rozhodol sa ruský prezident pre Dimitrija Medvedeva vediac, že slušný človek ho nikdy nepredá? Hoci Vladimir Putin vôbec nevyzerá ako Dedo Mráz, nadelil Rusku nečakaný novoročný darček. Namiesto jastraba, ktorý by mu poľahky mohol vyletieť zo sviatočného vreca v podobe následníka v marcových prezidentských voľbách – jastraba, ktorého už viacerí tipovali, alebo dokonca namiesto seba samého, čo by bolo síce neústavné, ale predsa len o poznanie lepšie, stabilnejšie než ten zúrivý vták, navrhol náš Dedo Mráz obyvateľstvu síce nie bielu holubicu, ale aspoň celkom stráviteľného vtáka. Elita našej krajiny dala hlavy dokopy a zareagovala hlasným (do istej miery pokryteckým) potleskom. […]

Európa sa primkla k sebe. O to väčšie sú však novovzniknuté bariéry. Oslavy Schengenu sa konali v pravú chvíľu na pravom mieste: radostnou ľudovou veselicou oslávilo v noci na 21. decembra 4000 talianskych a slovinských občanov pád pohraničných bariér na diaľnici, ktorá spája Terst s len 90 kilometrov vzdialenou Ľubľanou. Zato “slávnostný akt” sa konal so štyridsaťhodinovým oneskorením pred pozvanými hosťami s vylúčením verejnosti na menej dôležitom priechode, ktorý sa niekoľkohodinovým čakaním zapísal do pamäti najmä prázdninovým cestujúcim na Istriju. Tu boli zhromaždené “autority”: prezident Európskej komisie Manuel Barroso, portugalský premiér a terajší prezident Rady Európy José Sócrates, ktorý odovzdal […]

Přínos tehdejšího rozdělení je dnes vidět na každém kroku. Námůstí SNP v Bratislavě na Silvestra 1992 skýtalo tento obraz: kolem panenky z umělé hmoty v krojované košilce a v dřevěné kolébce postával houf sudiček podivného vzezření s lahvemi v ruce. Svým způsobem byl ten obraz přesný. Porod Slovenské republiky byl opravdu tak ošklivý a nepřirozený, jak to nechtěně vyjádřila ta opilá parta nadšenců. Ale dějiny jsou někdy milosrdné a národům dávají navzdory jejich selháním další šanci. Češi a Slováci se jí chopili s takovou vervou, že po patnácti letech od rozpadu Československa jsou světu i sobě samým příkladem šťastného řešení […]

Začiatkom decembra 1989 dostal Martin Bútora v koordinačnom centre Verejnosti proti násiliu bláznivý nápad: 10. decembra – na Deň ľudských práv, ktorý sa dovtedy v socialistickom Československu nemohol ani len spomenúť – usporiadame voľnú prechádzku Bratislavčanov cez hranicu do Rakúska. Pre mladšie ročníky čitateľov treba spomenúť, že keď Martin Bútora ten nápad nahlas vyslovil, existovala ešte železná opona, cestovné doložky, a prezidentom ČSSR bol Gustáv Husák. Ale bláznivý nápad sa ujal a dejiny sa rozbehli takým tempom, že 10. decembra prezident republiky Husák vymenoval na Pražskom hrade novú federálnu vládu a abdikoval – a desaťtisíce Bratislavčanov pred rozpačitými zrakmi slovenských […]

Americké reči o smrti francúzskej kultúry hovoria viac o nich než o nás. Zdá sa mi, že otázka neznie, či článok v Times má vo svojom prísnom súde o stave francúzskej kultúry pravdu. Pokiaľ ide o mňa, myslím, že asi má. Mnohí umelci Francúzska viac-menej prešľapujú na mieste, sú viac či menej provinční a neznesiteľne do seba zahľadení narcisi. A nezaškodí, ak sa to niekedy nahlas vysloví.Navyše, aj keby tá kritika bola karikatúrou, aj keby diagnóza bola prehnane tvrdá, nespravodlivá, ignorovala všetko pekné a živé, čo vo Francúzsku vzniká, je mi to zo zásady milšie než samochvála francúzskeho kohúta s […]

Do kamene na slovenské straně soutoku Dunaje a Moravy jsou vytesána jména lidí, kteří zemřeli při pokusu přeplavat Moravu do Rakouska. Nebyli to žádní šílenci vyhledávající adrenalinové sporty. Byli to lidé toužící po svobodě a nezabila je voda, ale komunističtí pohraničníci. Měli smůlu, že žili ve špatném období dějin a ve špatné části Evropy. Jejich příbuzní o několik let později, aniž by museli překročit řeku, dnes žijí v pravděpodobně nejlepší etapě novodobých dějin a v té lepší části Evropy. Vstupem do schengenského prostoru se končí jedna část postkomunistického vývoje a Češi mohou od 21. prosince říct, že žijí v zemi bez hranic. Bolavá minulost Pro dnešní Evropskou unii […]

Žijeme v rozštiepenej kultúre, v ktorej je spochybnené aj to, čo bolo ešte pár desaťročiami isté a v ktorej je úplne normálne, že mladí muži a ženy po dlhoročnom štúdiu nevedia nič o svete, nič nečítali a vyznajú len v nejakej odbornej oblasti, napríklad počítačoch. Máme tu dočinenia s neuveriteľným vynálezom, počítačom a internetom a televíziou, máme dočinenia s revolúciou. Nie je to prvá revolúcia, s ktorou sme sa vyrovnali, my ľudstvo. Revolúcia kníhtlače, ktorá sa neodohrala v priebehu niekoľkých desaťročí, ale trvala omnoho dlhšie, zmenila nášho ducha a náš spôsob myslenia. Keďže sme smelí, všetko sme akceptovali, ako to […]

Před několika týdny uplynulo 90 let od smrti jednoho ze zakladatelů sociologie a z klasiků sociologického zkoumání náboženství, Emila Durkheima. Durkheim, potomek francouzských rabínů, se po krátkém okouzlení katolickým mysticismem stal celoživotním agnostikem, přívržencem „katedrového socialismu“ , antiklerikálem, angažujícím se za princip laicity ve veřejném životě. Vědom si své zaujatosti vůči katolicismu své doby, zaměřil se při svých výzkumech náboženství na jeho „elementární formy“, vyskytující se tenkrát už jen u australských divochů. Došel k přesvědčení, že hlavní funkcí náboženství je integrace společnosti pomocí souboru rituálů a sdílených symbolů. Byl jako mnoho západoevropských intelektuálů na přelomu století přesvědčen, že lze v […]

 Chvála kancelára Kohla, posledného kancelára nevinnej Spolkovej republiky. Uznávam: možnože sú moje spomienky na kancelársku éru Helmuta Kohla preto také pozitívne, že som počas celého jeho funkčného obdobia žila v zahraničí. Sotva bol zvolený, odišiel som, v osemdesiatom treťom, do Talianska, a keď som sa v deväťdesiatom deviatom vrátil z Francúzska, jeho éra sa končila. Kohlovo Nemecko som poznal zvonku, prefiltrované okuliarmi verejnej mienky tých krajín, v ktorých so žil, predovšetkým Francúzska. A v zahraničí mal Helmut Kohl mimoriadne renomé. Bol považovaný za dôveryhodného a spoľahlivé a tie atribúty vychádzali z úst našich večných nepriateľov, z ktorých mnohí boli ešte […]