Chvála kancelára Kohla, posledného kancelára nevinnej Spolkovej republiky.
Helmut Kohl. Foto: Guy Le Querrec
Uznávam: možnože sú moje spomienky na kancelársku éru Helmuta Kohla preto také pozitívne, že som počas celého jeho funkčného obdobia žila v zahraničí. Sotva bol zvolený, odišiel som, v osemdesiatom treťom, do Talianska, a keď som sa v deväťdesiatom deviatom vrátil z Francúzska, jeho éra sa končila. Kohlovo Nemecko som poznal zvonku, prefiltrované okuliarmi verejnej mienky tých krajín, v ktorých so žil, predovšetkým Francúzska.
A v zahraničí mal Helmut Kohl mimoriadne renomé. Bol považovaný za dôveryhodného a spoľahlivé a tie atribúty vychádzali z úst našich večných nepriateľov, z ktorých mnohí boli ešte stále veľmi ostražití voči nemeckým idealizmom, zvláštnym cestám, výronom nemeckej duše, voči našej hystérii – „že svet sa vylieči z nášho strachu“, boli to teda pre nemeckého politika tie najväčšie mysliteľné komplimenty.
K vnútornej politike, keďže drobné rozruchy tých rokov bezo zvyšku odvial čas, môžem povedať len toľko: Keď som odchádzal, zanechával som priateľov, ktorí ešte študovali alebo sa pripravovali na povolanie, žili v malých bytíkoch alebo na internátoch, jazdili v starých barabizniach, pili kyslé víno „La Pinte“ a z blížiacej sa atómovej vojny vinili vojensko-priemyselný komplex kapitalistických krajín. Keď som sa vrátil, našiel som mercedesy, vlastné domy, hráčov golfu, fajčiarov cohiba a pijákov Bordeaux, ktorí v sebe nakoniec našli čosi ako sebairóniu.
A všetci mi hovorili, ako veľmi neznesiteľnou nudou a bezvetrím Kohlovej éry trpeli. Všetci do jedného volili Joschku Fischera a všetci to za tie nudné roky niekam dotiahli. Z ľavičiarskych študentov politológie boli televízni redaktori, beznádejné nuly šikovne investovali do realít a teraz z nich boli milionári, študentky práv, do ktorých som býval zaľúbený, mali tri deti, bývali vo vilke, pracovali na polovičný úväzok a na terénnych mercedesoch chodievali nakupovať polievky v kocke do obchodov s lahôdkami. Známi a príbuzní z NDR sa po trýzni rekvalifikácie osamostatnili a stali sa z nich slobodní podnikatelia, pre samé objednávky nič nestíhajú a nadávajú na Kohlovu vládu presne tak ako tí na Západe.
Takže ak by mi chcel niekto vysvetľovať, že za tej Kohlovej vlády sa v Nemecku nič neudialo, zasmejem sa mu: ste všetci bohatí a spokojní, aj keď ste si možno sami nevšimli.
Intelektuáli a tí, čo sa za nich považovali, nikdy Kohla nemali radi. Po buržoáznom Hamletovi Brandtovi a max-weberovskom teoretikovi zodpovednosti Schmidtovi znelo jeho heslo skôr ako brechtovské: “Pokaziť nenechám nikoho, ani seba nie“. Nemal v sebe nič z nemeckej sebanenávisti, čo sa rado a unáhlene interpretovalo ako obmedzenosť či nevkus.
Kedykoľvek sa s niekým bavím o Kohlovi, všetci by ho najradšej utopili v lyžičke vody. Že za svoj prvý vzostup v osemdesiatych rokoch vďačí Hviezdnym vojnám, za druhý pádu komunistického režimu. Že znovuzjednotenie zorganizovali Bush s Gorbačovom, a že každý iný politik na Kohlovom mieste by konal rovnako ako on, že si len sedel na vlne udalostí. Nie je tu priestor rozdiskutovať všetky tieto body dopodrobna. Chcem sa venovať iba jedinému, historickému okamihu, ktorý zostane spojený s jeho menom. Pádu režimu v NDR a uskutočnenému znovuzjednoteniu Nemecka, tým najšťastnejším chvíľam nemeckých dejín dvadsiateho storočia.
Dejiny merajú politika podľa toho, ako sa správal v rozhodujúcich situáciách a zabúdajú na tých, čo mali to šťastie alebo smolu, že žiadny taký nezažili či dokonca netvorili.
Helmut Kohl reagoval s istotou námesačníka, keď pohol veci dopredu v tej sekunde, keď sa to dalo, a strčil nohu do odrazu už nezarígľovaných, len privretých dverí nemeckej budúcnosti, získal si dôveru Busha a Gorbačova, a ako ozajstný štátnik použil všetku chucpe a clausewitzovskú taktiku náskoku – prekonal výhrady a odpor, ktorý vyrašil vo falošných priateľoch Mitterandovi a Thatcherovej ako nečakaná recidíva choroby, o ktorej sme sa myslelo, že je dávno vyliečená. To nemalo nič spoločné so sedením na nejakej vlne. To bola, ak už nič iné, Šťastena, tá, čo vydeľuje historické postavy od tých, čo sa vezú, a ktorá jednoducho nestojí pri každom.
Prečítajte si v Hviezdnych hodinách ľudstva Stefana Zweiga, čo píše o bitke pri Waterloo: Napoleonovho generála Grouchyho Šťastne obišla, tá ochota riskovať a schopnosť v jedinom rozhodujúcom okamihu v pevnej viere v svoju hviezdu urobiť správne rozhodnutie, s vedomím, že sa môžete mýliť. Štastena nie je to isté ako šťastie. Štastena je len pri tom, kto má aj charakter a odvahu.
Začiatok Kohlovej éry, prvá polovica osemdesiatych rokov, je pre mňa zlomovou dobou. To, že ľud na zdesenie humanitno-vedných elít (lebo technicko-praktické elity so striedaním na vrchole moci nemali žiadny problém) potvrdil Kohla, bolo znakom zmeny, ku ktorej inde vo svete už dávno došlo. Ale pre Spolkovú republiku Nemecko to v tom čase bolo vlastne veľké prekvapenie. Pretože zvoliť si na vrchole západonemeckej apokalyptickej hystérie (atómová vojna a preteky v zbrojení, ohrozenie technikou a odumieranie lesov atď.) bolo znakom toho, že väčšina ľudí už je v zásade z tohto permanentného konca sveta unavená a že má zasa chuť variť si svoju vlastnú, súkromnú polievočku.
Osemdesiate roky sa zďaleka nedajú nazvať Kohlovými, bolo to desaťročie Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej, desaťročie, v ktorom utopický a kolektivistický vzmach a kritický vzťah ku kapitalizmu generácie šesťdesiatosmičkárov vystriedala emancipácia a legitimizácia voľného trhu a s ňou súvisiaca hedonizácia života. Bolo to desaťročie prvých garážových milardárov zo Silicon-Valley, burzového boomu, ktorý z drobných investorov urobil Zlatých chlapcov, ale aj čas gigantického zbrojného programu Američanov (SDI), ktorý dostal meno nesmierne obľúbeného filmu, “Star Wars”, čo bol okrem iného aj príznak narastajúcej únavy brať svet príliš vážne, únavy z povinnosti rozmýšľať príliš verejne, príznak tendencie namiesto toho znovu postaviť na špičku hierarchie to súkromné.
Ľudia ako organizovaná masa, ako ľud, fungovali podobne ako rozmaznané deti, čo v pravidelných intervaloch pištia po čerstvých hračkách: časom sa status quo zakaždým preje – či už je blahodarný alebo žalostný – a chcú niečo nové: nové tváre, nové smery, nové ciele, nové balenie života, nové slogany.
Presne tak, ako víťazná vrstva francúzskej revolúcie po všetkom tom pátose a zaprisahávaní slobody, opojení krvou hrôzovlády a Napoleonových výbojoch nadšene naskočila na to duchovne úbohé heslo buržoázneho kráľa Ľudovíta Filipa, pretože bolo naraz poruke: Enrichissez-vous (Obohacujte sa!), Generácia baby-boomerov anglsoaského sveta s kvalitným vzdelaním zareagovala na ponuku bývalého herca a železnej lady konečne so spokojným svedomím vytrieskať všetok možný zisk z faktu, že všetci ľudia jednoducho nie sú rovnakí a že nie je hanba zarábať viac než váš blížny, ba skôr naopak. Práve tam, a nikam inam, v konečnom dôsledku smerovala „duchovno-morálna zmena“, propagovaná Helmutom Kohlom: k získaniu a znovuzískaniu spokojného svedomia pri sledovaní individuálnych, ak nie rovno egoistických cieľov. A keď o pár rokov neskôr prejav Martina Walsera vo frankfurtskej Pauluskirche, ktorý sa dožadoval normálnosti vo vzťahu k Nemecku a nemectvu, vyvolal škandál, „normálni“ ľudia krútili hlavami: veď táto normálnosť sa už dávno vrátila, vari si to veličiny diskurzu vôbec nevšimli?
Spoločenskovedné elity potrebovali na tento krok o pätnásť rokov viac ako ľud, a až keď ľavica v osobách Gerharda Schrödera a Joschku Fischera potľapkala hedonizmus po pleciach, začali akceptovať to, čo bol v deväťdesiatich deviatich percentách súkromnej, verejne sa neartikulujúcej spoločnosti už dávno zabehnutý úzus. Vláda Schröder/Fischer však zašla ešte o jeden rozhodujúci krok ďalej ako Kohl. Nielenže hedonizmus spoločnosti stelesnili názornejšie a modernejšie než mohutný Kohl, ale boli aj prvými výlučnými oportunistami na vrchole nemeckej exekutívy. Dovtedy ešte každý spolkový kancelár presvedčivo stelesňoval čosi, čo vychádzalo za rámec čistého pudu získať a udržať si moc. Kohl, posledný v rade: túžbu po zjednotení,. Schröder/Fischer už nestelesňovali vôbec nič, len čistú radosť, že sa dostali k tomuto džobu a že si ho udržia, lebo je to fantastický džob. Až s nimi, nie s Kohlom, sa stal hedonizmus štátnou filozofiou. A preto sa zdráham rozhodnúť, ktorej vláde pripísať vinu za to, že stará spolkovo-republiková spoločnosť s jej sociálnym trhovým hospodárstvom sa začala drobiť. Naše západné demokratické štáty sa dnes, na začiatku 21. storočia, nachádzajú na rovnej ceste späť do 19. storočia spred čas Bismarckových sociálnych zákonov. Na jednej strane čoraz väčšia bieda, na druhej súkromný patriarchát aj s praxou charitatívnych almužien. Ďalším logickým krokom sú bezprávne chudobné getá plné násilia na jednej – na druhej strane – “guarded communities”. Otázka neznie, či také čosi v Nemecku budeme mať, ale len, kedy.
Keď štát, ani demokratický, už nie je ochotný či vôbec schopný plniť svoje základné povinnosti: bezpečnosť, školstvo, zdravotníctvo, logistika, stráca medzi ľudom svoje oprávnenie, ľud začína brať veci do svojich rúk, čo pochopiteľne celej spoločnosti len zriedka môže byť na prospech. Ale tí, čo v Hamburgu volili Schilla, neboli nijakí fašisti, len reagovali na zlyhanie Senátu pri potieraní kriminality. Zakladatelia súkromných škôl všade v Nemecku nie sú elitárski hyperboháči, len reagujú na zlyhávanie štátu v školstve.
Či za takýto vývoj môže globalizácia alebo sme si pripravili doma, na to tu nemám odpoveď. Fakt je, že zárodok rozpadu normovanej a rovnostárskej malomeštiackej spoločnosti, v ktorej sa mali všetci rovnako skromne a všetci mali rovnaké šance a ktorá sedemdesiatych rokoch dosiahla svoj kulminačný bod, vznikol v osemdesiatych rokoch.
Helmut Kohl, ktorý po podstatnú časť svojej vlády praktizoval klasickú sociálno-demokratickú redistribučnú politiku, možno povie, že toto nechcel. V istom zmysle to bol posledný kancelár nevinnej Spolkovej republiky. Neexistuje totiž len šťastie neskorého, ale aj skorého narodenia.