Začiatkom decembra 1989 dostal Martin Bútora v koordinačnom centre Verejnosti proti násiliu bláznivý nápad: 10. decembra – na Deň ľudských práv, ktorý sa dovtedy v socialistickom Československu nemohol ani len spomenúť – usporiadame voľnú prechádzku Bratislavčanov cez hranicu do Rakúska.
Pre mladšie ročníky čitateľov treba spomenúť, že keď Martin Bútora ten nápad nahlas vyslovil, existovala ešte železná opona, cestovné doložky, a prezidentom ČSSR bol Gustáv Husák. Ale bláznivý nápad sa ujal a dejiny sa rozbehli takým tempom, že 10. decembra prezident republiky Husák vymenoval na Pražskom hrade novú federálnu vládu a abdikoval – a desaťtisíce Bratislavčanov pred rozpačitými zrakmi slovenských pohraničníkov a rakúskych colníkov prešli zadrôtovanú a zamínovanú štátnu hranicu, zhromaždili sa na rakúskej strane Dunaja, mávali na svojich spoluobčanov, ktorí si pod Devínom strihali na pamiatku ostnaté drôty a medzi nimi uprostred Dunaja plávala loď a na nej spieval Karel Kryl: silné reproduktory zalievali jeho hlasom oba brehy.
V tej chvíli sme začali veriť, že železná opona sa čo nevidieť zrúti rovnako ako Berlínsky múr, a hranice zmiznú. Zdalo sa nám to reálne – veď od Bútorovho nápadu k masovej invázii do Rakúska stačilo desať dní. K faktickému zrušeniu hranice to však napokon trvalo celých osemnásť rokov.
Pre mňa – a zrejme pre väčšinu mojich vrstovníkov – je to ešte stále zázrak. Pre mojich už nebohých rodičov by to bol návrat do ich mladosti, k veľmi otvoreným kontaktom medzi Bratislavou a Viedňou. A moji prarodičia by sa vrátili do pomerov, aké boli v Rakúsko-Uhorsku celkom normálne.
Takže “pokrok”, ktorý teraz zažívame, je vlastne veľmi relatívny.
Napríklad pre moju dcéru to zrejme nijaký pokrok nie je. Tá si už od detstva chodieva do Rakúska zaplávať a od puberty si rada zájde s kamarátkami do Hainburgu na kávu. A pre tisíce našich občanov, ktorí vo Viedni študujú či pracujú a denne cestujú vlakom, to znamená jedno jediné: nebudú musieť zamávať v staničnej budove v Petržalke občianskym či pasom a rovno nastúpia do vozňa.
Iste, je úžasné, že prakticky od Atlantického oceánu po Baltické more, z Lisabonu do Tallinu môžeme cestovať vlakom, autom či na bicykli bez toho, aby sme zastavili na nejakej hranici. Schengenský priestor sa práve rozšíril na 24 krajín. Vivat!
Ale nie všetci sú nadšení. Päťdesiatosem percent Rakúšanov odmieta zrušenie hraničných priechodov s novými krajinami Európskej únie. Jeden z často citovaných dôvodov? Nejaký zlodej – Rakúšania sú presvedčení, že Čech – ukradol v hornorakúskom Afiesle traktor, prešiel s ním v noci pár metrov okolo ešte existujúcej, no v noci uzavretej colnice a česká zem sa pod ním zľahla. Stalo sa to v apríli a dodnes ho nenašli. Ani zlodeja, ani traktor.
Podobné obavy majú bavorskí politici, podľa nich sa malo s otvorením hraníc s novými členskými štátmi Európskej únie ešte zopár rokov počkať. Francúzi majú strach z Poliakov, ale Poliakov sa obávajú aj starostovia moravskosliezskych obcí. Angličania nie sú nadšení z prílevu našich a českých Rómov. Prezident Václav Klaus má obavy z celej Európskej únie a z ekológov na celom svete. A úplne všetci sa desia z prílevu Afričanov do krajín Európy. Mnohé z tých krajín sa z Afričanov nedesili, keď ich roky kolonizovali.
Ale ruku na srdce, ako asi dopadne prieskum verejnej mienky na Slovensku, keď raz zmiznú hranice s Ukrajinou? Obávam sa, že podobne ako dnes v Rakúsku, keď ide o nás. Pravda, ak Ukrajina nevstúpi do Schengenu v čase, kedy už polovica občanov Slovenskej republiky nebude slovenského pôvodu.
Napokon, my sme si už svoje “hraničné absurdity” zažili v roku 1993, keď sa rozdelilo Česko-Slovensko. Spory o české chaty na slovenských pozemkoch, cesty doslova zarúbané z jednej dediny do vedľajšej, keď susedia museli jazdiť na návštevy k rodine či na polia autom alebo traktorom cez colnice vzdialené desiatky kilometrov. Nekonečné “šóry” kamiónov stojace na diaľnici pred colnicami v Kútoch a v Lanžhote. Už chýbali iba cestovné doložky a colné vyhlásenia ako za Husáka. A devízové prísľuby v českých korunách.
Zažil som aj pohraničníkov so samopalmi a psami, strážne veže a vojenské člny na Dunaji po revolúcii v Maďarsku v roku 1956. Odovzdávanie občianskych preukazov do depozitu na veliteľstve Pohraničnej stráže v Hrušove, keď sme išli chytať ryby a nocovať do chaty na ostrove neďaleko Vojky pri Dunaji. Tento “sprísnený” režim trval až do šesťdesiatych rokov.
A neskôr, v sedemdesiatych rokoch, keď sme splavovali Dunaj s Martinom Bútorom, zaháňali nás zasa maďarské pohraničné člny na slovenskú stranu, len čo náš kajak prúdnica stiahla k maďarskému brehu. Predpokladám, že sa nič podobné nestávalo v roku 1993 na rieke Morave, tú som nesplavoval, ale za Vladimíra Mečiara bolo všetko možné. Aj únosy a vraždy.
Napokon, Mečiarov dnešný koaličný partner Ján Slota zrušenie hranice s Maďarskom iste privíta: bude mať cestu otvorenú, keď potiahne v tankoch na Budapešť.
Nikto však – ani dnešní či včerajší súdruhovia komunisti – nemôže poprieť, že spolok, v ktorom sme sa po osemnástich rokoch ocitli, je civilizovanejšie, demokratickejšie, slobodnejšie a otvorenejšie spoločenstvo než to, do ktorého nás zatiahli pred vyše polstoročím oni a ktoré sa nazývalo – mladšia generácia to už ani netuší – Varšavská zmluva a Rada vzájomnej hospodárskej pomoci. Režim na hraniciach medzi jednotlivými štátmi toho nedobrovoľného zväzku pod “rukovodstvom” imperialistickej mocnosti Sovietskeho zväzu bol čímsi, čo si dnes v Európe už nedokážeme ani predstaviť. Napokon, aj dnešné “demokratické” putinovské Rusko si podobný režim ako vo Varšavskej zmluve ešte stále pestuje na svojich “vnútorných” hraniciach v Čečensku a Gruzínsku.
O to väčšmi ma teší, že sme sa dnes v noci ocitli o krok ďalej od onoho “rukovodstva” a priblížili sme sa o krok tesnejšie k tomu slušnejšiemu klubu. Aj keď niektorým zakladajúcim členom ešte stále mierne zapáchame.