Americké reči o smrti francúzskej kultúry hovoria viac o nich než o nás.
Foto: Martin Parr / Magnum Photos
Zdá sa mi, že otázka neznie, či článok v Times má vo svojom prísnom súde o stave francúzskej kultúry pravdu. Pokiaľ ide o mňa, myslím, že asi má. Mnohí umelci Francúzska viac-menej prešľapujú na mieste, sú viac či menej provinční a neznesiteľne do seba zahľadení narcisi. A nezaškodí, ak sa to niekedy nahlas vysloví.Navyše, aj keby tá kritika bola karikatúrou, aj keby diagnóza bola prehnane tvrdá, nespravodlivá, ignorovala všetko pekné a živé, čo vo Francúzsku vzniká, je mi to zo zásady milšie než samochvála francúzskeho kohúta s naježeným hrebeňom, jačiaceho čosi o zranenej národnej hrdosti.
Nie. Otázka znie opačne. Keď sa dívame na portrét, vždy sa musíme pýtať, čo nám hovorí nielen o modeli, ale aj o portrétistovi, čo ho maľoval. Keď sa dívam na tento článok, pripadá mi trochu čudné, že nikto, aspoň sa zdá, nevenoval pozornosť tomu, čo nám hovorí o svojom autorovi, o časopise, ktorý ho uverejnil, skrátka o krajine, z ktorej pochádza a o niektorých predsudkoch a axiómach, ktoré vyjadruje.
Axióma číslo jeden: zdravie kultúry (v tomto prípade francúzskej) sa meria stupňom pozornosti, ktorú vzbudzuje v dominantnej kultúre (dnes kultúra Spojených štátov). Kultúra, ktorá Američanov nezaujíma, je bytostne slabá.
Umelecké dielo, ktoré nenachádza maximálnu odozvu v Amerike, je bezvýznamné dielo. Z toho plynie, že napríklad dobrý film je film, ktorému treba nakrútiť remake. Ešte lepšie, tie naozaj dobré filmy sú také a len také, ktorým Hollywood už remake nakrútil a tajne ich vlastní. Preto autor nenachádza v súčasnej francúzskej kinematografii nič, čo by stálo za zmienku, až na zábavný taxi-seriál producenta masového galského filmu Luca Bessona.
Axióma druhá: Američania sa nikdy nemýlia. Americký radar je neomylný a nič, čo je krásne a dobré, mu neunikne. Edgar Allan Poe, brešúci chudobný pes v Baltimore? Zabudnutý. Scott Fitzgerald zaživa pochovaný, opľúvaný, vláčený blatom, ledva publikovaný, takisto opustený, ignorovaný, odmrštený oným jednoduchým nápadom, že životaschopnosť autora je priamo úmerná úrovni jeho prítomnosti vo veľkom americkom cyklónovom detektore.
Priatelia Ameriky presne vedia, ako všetci súčasní americkí spisovatelia bojujú o to, aby ich bolo počuť v spoločnosti, ktorá je rovnako ako všetky spoločnosti naprojektovaná tak, aby ich výskytu odolávala. Znovu raz odmrštení. Pretože vám hovorili, že Amerika všetko zaznamená a nič jej neujde. Pretože vám hovorili a hovorili, že tak ako podľa Maa vidí oko čínskeho roľníka, aj oko chovateľa dobytka z Colorada, farmára z Idaha či biznismena na Wall Street “vidí pravdu”.
Axióma tretia: umenie je v skutočnosti priemysel umenia. A kultúra zasa trh kultúry. Model filmového priemyslu nastupuje ako dominantná paradigma všetkých sfér umeleckej práce. Všetky umelecké diela bez výnimky sú vytvorené na kasový model. Pozor! Osobitne – iste, treba uviesť, “dotované” diela, ktoré už len pre fakt, že ich pôvod nie je stopercentne trhový, musíme považovať za ničotné a prázdne.
Jedno z veľkých mien americkej žurnalistiky sa v tom článku pýta, koľko konkrétne jeden konkrétny spisovateľ predá. Mohlo by sa mu stať, že ho v noci príde strašiť nielen duch oného dotyčného francúzskeho škrabáka, ale aj veľkého Poea či vynikajúceho Ezra Pounda, alebo iných, ktorých pomlel ten istý stroj.
Axióma štvrtá: umenie je ako veda. Práce minulých umelcov sú ako vedecké teórie: jednoduché, ľahké, automatické, univerzálne – prístupné všetkým, preložiteľné do všetkých jazykov, najmä angloameričtiny. Ktorá kniha tomu odolala? Žiadna. Čo spravíme s nepreložiteľnými Célinom či Proustom? Čo s Kafkom, z ktorého zostane len tieň, tak veľmi sa vzpiera aj tomu najvernejšiemu prekladaniu? Čo s Joyceom, ktorý – ani v dokonalej próze francúzskeho prekladateľa Valéryho Larbauda – preložený už nie je Joyceom?
Francúzsky či anglický, alebo aj súčasný angloamerický spisovateľ, ktorý by sa, ako vravia, neosvedčil pri preklade do iného jazyka, je nepredstaviteľný. Alebo je to potom iba ľahké rozptýlenie. Pretože písmeno je číslo. Pretože syntax je rovnica. Pretože ideál literatúry je vzorec.
Axióma piata: asi najabsurdnejšia a najnaivnejšia. Preložiteľnosť nie je len nepretržitá, ale aj trvalá. Účinky tohto vzorca nie sú len potrebné, ale aj bezprostredné. Veľké diela sú tie, ktoré sa dajú transferovať nielen v ich plnej podobe, ale aj takmer v reálnom čase do jazyka “globálnej siginifikancie”.
Najťažší idiotizmus nájdeme v článku v pasážach, v ktorých sa autor tvári, akoby veľkí francúzski spisovatelia, camusovia, sartrovia, ba aj racinovia a molieri, tí, s ktorými by chcel porovnávať mihotavé svetielka žalostných, podradných diel dneška, boli všetci od začiatku predurčení na okamžitú svetovú slávu! Ako keby tieto diela 17. storočia, čo bojovali o to, aby mohli zažiariť na dvore, hádam už vtedy obliehali brány sväto-svätého rebríčka bestsellerov New York Times 21. storočia. Treba spomenúť aj pasáž, v ktorej autor zohrieva starý a frekventovaný predsudok: že francúzsku prózu urobila v 20. storočí neplodnou avantgarda.
Alebo v pasáži, v ktorej sa spomína Michel Houellebecq ako “známy v prvom rade svojím mizogýnstvom, mizantropiou a svojimi sexuálnymi obsesiami”. Spôsob, ako vsugerovať, že spisovateľ nejako môže za povahové črty svojich postáv.
Chcel by som však skončiť svojím záverečným dojmom z tohto bizarného textu, ktorý napokon to ostatné prevážil: čím viac o ňom rozmýšľam, tým menej v ňom vidím náčrt Francúzska a tým viac krutý odraz stavu samotnej kultúry Ameriky. Lebo to naozaj nápadné je nervózny tón. Túžba priniesť priveľa dôkazov, ako povedal Friedrich Nietzsche, vyčerpáva pravdu. Z toho článku na mňa zavanula úzkosť až bolesť. Ako keby prinášal konečné posolstvo, ale tajné, zašifrované.
No tak! Už si to povedzme! Mám pocit, že tento článok by nehovoril o úpadku francúzskej kultúry, keby tiež nehovoril o osude všetkých dominantných kultúr, ktoré sú skôr alebo neskôr odsúdené na to, že sa na tento vlastný úpadok musia dívať.
Tento článok hovorí v skutočnosti o Amerike a o tom, čo sa stane, keď rastúca moc španielčiny, čínštiny či možno iných ázijských jazykov jedného dňa zabezpečí, že angloameričtina už nebude jazykom vzorca a univerzálneho prekladu. Francúzsko ako metafora Ameriky. Nevraživosť k Francúzsku ako prenesená podoba paniky, ktorá sa neodvažuje vysloviť svoje meno. Klasické.