Európa sa primkla k sebe. O to väčšie sú však novovzniknuté bariéry.
James Joyce v Terste. Foto: Ferdinando Scianna
Oslavy Schengenu sa konali v pravú chvíľu na pravom mieste: radostnou ľudovou veselicou oslávilo v noci na 21. decembra 4000 talianskych a slovinských občanov pád pohraničných bariér na diaľnici, ktorá spája Terst s len 90 kilometrov vzdialenou Ľubľanou. Zato “slávnostný akt” sa konal so štyridsaťhodinovým oneskorením pred pozvanými hosťami s vylúčením verejnosti na menej dôležitom priechode, ktorý sa niekoľkohodinovým čakaním zapísal do pamäti najmä prázdninovým cestujúcim na Istriju.
Tu boli zhromaždené “autority”: prezident Európskej komisie Manuel Barroso, portugalský premiér a terajší prezident Rady Európy José Sócrates, ktorý odovzdal predsedníctvo kolegovi, slovinskému premiérovi Janezovi Jansovi, či taliansky minister vnútra Giuliano Amato.
Povinná akcia. Prejavy zneli tak, ako sme už zvyknutí: historický okamih, ktorý nám zaručí väčšiu slobodu a bezpečnosť, stávame sa jednotným európskym ľudom, ctíme si rôznosť a pamätáme na spoločné korene, ekonomický efekt, znovu nájdený spoločný domov. Voľný prejazd.
Samotní politici účinky zrušenia hraničných kontrol aj tak nezaznamenajú.
Zato na diaľničnom priechode, keď pohraničníci presne o polnoci odniesli búdky, ľudia nadšene tlieskali. Dav si vydýchol a viditeľne sa rozšírila úľava a optimizmus. Akoby desaťročia dejín, ktoré nás oddeľovali, boli raz a navždy zabudnuté. Jedenásť hraničných priechodov len v provincii okolo Terstu už patrí minulosti, asi 50 na východnej hranici regiónu Friaul-Julisch Venetien. Žúrovalo sa niekoľko dní – na niekdajších územiach nikoho sa tancovalo a ani len ľudia v uniformách nevedeli skryť akúsi bezradnú veselosť.
Oblasť v okolí multietnického Terstu, najsevernejšieho prístavu Stredomoria, bola v 20. storočí postihnutá večne sa striedajúcimi hranicami viac než ktorékoľvek iné mesto v Európe. S koncom prvej svetovej vojny sa aj tu skončila vyše päťstoročná vláda Habsburgovcov, mesto sa stalo talianskym, v štyridsiatom treťom za nacistickej okupácie z neho vzniklo “pobrežné územie Jadranu” a 1. mája 1945 ho oslobodili juhoslovanskí partizáni. Titove jednotky tu vládli krátko a tvrdo, ale plánov na anektovanie mesta a priľahlých oblastí sa predsa len na nátlak západných mocností museli po štyridsiatich dňoch vzdať a odtiahnuť. Do 26. októbra 1954 bolo Slobodné územie Terstu pod správnou anglo-amerických Spojencov, a napokon po druhý raz v tom istom storočí skončilo ako súčasť Talianska. V dôsledku druhej svetovej vojny ho odrezali od zázemia a z centra sa stala periféria. Definitívna hraničná čiara medzi Talianskom a Juhosláviou bola spečatená až roku 1975 zmluvou z Ossima.
“Od Štetína v Baltickom mori až po Terst na Jadrane spadla nad kontinentom železná opona,” povedal Winston Churchill 5. marca 1946 v americkom Fultone a túto myšlienku rozviedol: “Aké závery si z týchto faktov – a fakty to sú – vyvodíme: oslobodená Európa, za ktorú sme bojovali, toto rozhodne nie je. Nie je to ani Európa, ktorá by v sebe niesla podstatné kritériá večného mieru.”
Pojem železnej opony však vtedajší britský premiér použil už 12. mája 1945, štyri dni po skončení vojny, v telegrame americkému prezidentovi Harrymu Trumanovi. Takmer päťdesiat rokov bol ten výraz súčasťou dennodenného politického života. Nevznikol síce v Terste, ale bol s ním permanentne spájaný, a v jeho dôsledku bol odrezaný od krajiny, ktorá ho obklopovala. Na konferencii štyroch mocností v septembri 1945 v Londýne bola otázka Terstu prerokovaná a rozhodlo sa, kde bude ležať taliansko-juhoslovanská hranica – “pozdĺž etnickej hranice”. Na jej dodržiavanie mala dozerať komisia. Zato prístav mal dostať medzinárodný status, “tak, aby boli prepravné cesty do Terstu pre medzinárodný obchod rovnako prístupné – tak pre Juhosláviu, ako pre Taliansko, ako aj pre stredoeurópske štáty”.
Vstup krajín, ktoré predtým ležali za demarkačnou čiarou, do Európskej únie bol daný slobodným pohybom tovaru. No občania museli aj ďalej podstupovať všetko to, čo sa na hranici bežne deje: dlhé rady na priechodoch, kde väčšinou mali otvorené len jedno okienko, stratu času a denervujúce kontroly, ľadové pohľady a kývnutie, že môžete ísť, s tým istým gestom, ako keby hraniční kontrolóri na celom svete nasledovali presne tie isté smernice. Prúdu ilegálnych prisťahovalcov či tovaru hraničné kontroly tak či tak nezabránili – to sa nepodarilo žiadnemu ostnatému drôtu na svete. Obchod a organizovaný zločin nikdy nerešpektovali politické deliace čiary. Hraničné a prístavné mesto sa stalo uzlovým bodom veľkého biznisu, prania špinavých peňazí a tranzitu tovaru všetkého druhu až po ľudí, ktorých pašovali mimo hraničných priechodov.
Hranice sú zle interpretovaný pojem, ktorý slúži predovšetkým na režírovanie populistických nálad. Táto abstraktná čiara deliaca rodiny a národy, krajiny a kraje, má v sebe čosi stmeľujúce, viac, než by sa zdalo: výraz národných výsostných nárokov diametrálne protirečí faktickej dennodennej cirkulácii ľudí a tovaru. Prima la mortadella, poi i cittadini (najprv saláma, potom občania), znela najčastejšia výhrada k rozširovaniu Európskej únie, ktorej napriek všetkým demoláciám hraníc a pekným slovám nepadlo ľahko rozvíjať Európu národov, kultúr a jazykov v ľudských rozmeroch spolu s ekonomikou.
Máme dôvod na nádej: harmónia rán, v ktorej Európa fungovala šesťdesiat rokov, sa pádom kontrol pozdĺž línie niekdajšej železnej opony končí, budovanie harmónie spolužitia a spolupráce, ktorú nedokázali úplne vykoreniť ani dve svetové vojny, sa priblížilo o ďalší krok.
Budú prekonané aj hranice v hlavách, bude sa pozdĺž bývalých demarkačných čiar v zaľudnených a ekonomicky silných regiónoch diať aj čosi, o čom hlavné mestá netušia? Aspoň na miestach ako Terst a jeho okolie, ktoré rozdelenie Európy na dva bloky vytlačilo na okraj?
Len čo prestaneme v bezprostrednom susedstve hľadať konkurentov, hraničné územia sa nezávisle od centrálnej moci môžu začať nanovo organizovať a obsadzovať nové pozície, vytvárať pracovné miesta a dokonca skúšať čeliť negatívnemu demografickému vývoju, ktorý bol pre ne charakteristický. V Terste a okolo Terstu si nevydýchli len preto, že boli zrušené osobné kontroly, citeľný optimizmus občanov súvisí s nádejou na nový ekonomický rozkvet.
Vláda v Ríme prisudzuje mestu a jeho desaťročia zanedbávanému prístavu odrazu “strategický význam”, ekonomický, pochopiteľne. Ale napriek všetkým dôvodom na radosť a eufóriu nie je všetko ružové: sloboda cestovania v rámci Schengenu má za následok aj ostré kontroly, ktoré budú územia a ľudí nanovo oddeľovať. Hranica medzi Slovinskom a Chorvátskom má 600 kilometrov – tú vybudovali až po vyhlásení nezávislosti Slovinska a Chorvátska od Juhoslávie v lete 1991. Leží len 35 kilometrov na juhovýchod od Terstu.
Tu sa ešte musí mnoho vecí vysvetliť, priebeh tej hranice je ustavične predmetom sporov medzi Ľubľanou a Záhrebom. Pohraničné konflikty trvajú už roky. Schengen môže mať priaznivý vplyv na to, aby sa táto vec konečne vyjasnila, aj otázka výsostných území na Jadrane. Inak by sa taliansko-slovinská aliancia mohla pokúsiť mohutne rušiť vstup Chorvátska do Európskej únie. Táto bariéra 21. decembra prudko narástla. Odteraz už multietnickým istrijským susedom Terstu na vstup nebude stačiť len občiansky preukaz. Bez problémov môžu s cestovným pasom len pricestovať, inak budú potrebovať kopu trpezlivosti. Vypĺňať formuláre, nechávať si ich opečiatkovať a na spiatočnej ceste znovu predkladať.
Anachronizmus – stačí pomyslieť na prúdy turistov z Európskej únie, ktorí každé leto zaplavia pobrežie v Istrii a Dalmácii. “Sebecká” myšlienka slobody cestovania a biznisu má svoje hranice a má tendenciu k dvojtriednej spoločnosti. Európa nielen integruje, Európa sa aj opevňuje. Schengenská línia sa s mnohými otáznikmi posunula na východ a juh, ale nehodí sa, aby sa oslavy rušili pochybnosťami.
Politici a hodnostári ospevujú historickú chvíľu – ktorou pád hranice nepochybne je. Rovnako ako vytýčenie novej, ktorá ani nie je tak ďaleko.
Pre Terst a región Friaul-Julisch Venetien, pre Slovinsko je sloboda cestovania úľavou. Optimizmus obyvateľstva, ktorým sa zaprisahávajú aj európski politici, bude však namieste len vtedy, ak s najbližším rozšírením dôjde aj ku vstupu Chorvátska. Predseda Rady Európy, slovinský premiér Janez Jansa bude meraný slovami, ktoré vyslovil na oficiálnej slávnosti v Rabuiese, keď to vyhlásil za svoju prvoradú úlohu.