Talian Andrea Bajani sa po rumunskej Bukurešti prechádzal v spoločnosti túlavých psov, Slovenka Jana Beňová hľadala v lisabonskom kníhkupectve Bertrand na Chiade Fernanda Pessou, Moldavec Vitalie Ciobanu križuje Amsterdam na bicykli a nevynechá nič – ani dom Anny Frankovej, ani obrazy Vincenta van Gogha. Chorvátka Slavenka Drakulić putuje z Benátok, kde už vymrel život, do utečeneckým džavotom preplnenej Lampedusy, a pozrone načúva melódii budúcej Európy, Ukrajinec Andrej Kurkov zas v Londýne už dvadsaťpäť rokov skladá puzzle zvané Veľká Británia a Rumunka Ioana Pârvulescu sa v Osle cíti ako Viking na svojej lodi. Nemec Jochen Schmidt sa každú noc v pyžame vykradne na strechu berlínskeho domu nafúkať si svoju kozmickú loď, a zaletí ňou až do Budapešti. Je tu aj Poliak Andrzej Stasiuk, ktorý prežil v Moldavsku leto nehybného úpeku, a Portugalec Gonçalo Manuel Tavares, ktorý v lietadle nad Istanbulom prišiel na to, ako sa spozná Európa. A napokon Francúzka Marie Darrieussecq chodí po Slovensku: ani sklamaná ani šťastná: „Slovensko, to je Európa malých krajín a nepochybne budúcnosť Európy, Európy, ktorá pracuje, kosí trávniky, ukladá drevo do štôsov, stavia mosty, nemá príliš rada svojich Rómov. Budúcnosť, ktorej možno trošku chýba fantázia, ale je fantázia (žiaľ) budúcnosťou? Dobre, či nie dobre?“

Viktorija Amelina, zabitá ukrajinská spisovateľka, vo svojom poslednom článku píše o tom, prečo bola asi najhoršia ruská investícia a o tom, že kde chýbajú pravdivé príbehy, tam chýba dôvera a sme odsúdení na to, aby sme verili propagande. Od pádu Berlínskeho múru v osemdesiatom deviatom mnohí verili, že všetky hranice zmiznú tiež. Pamätám sa, ako som na letnom medzinárodnom tábore neďaleko Pskova spievala Wind of Change od Scorpions na medzi a mala som pocit, že tie slová sú presne pre mňa: ”The world is closing in/and did you ever think/ that we could be so close, like brothers?” Boli sme všetci jednoducho […]

Kulisy sa našli, odtiaľto vyzerá ten priemyselný areál úplne vojensky. Kým suita sa ešte motá okolo reflektorov, traja raperi z Neuer Deutscher Standard pózujú pre môj dokument. S navyknutou rutinou hrajú Chris a Kai svoju urbánnu vikingskú hordu, a aj Andre sa chytá celkom dobre. Ešte mu síce chýba taká stoická povýšenosť, ale to základné držanie má “A rapovať chlapec, vie, a ako!”, kričí Kai s hrdosťou na svojho chovanca. Otcovstvo, koruna mužskosti. Kým ďalej beží nakrúcanie, trochu sa bavím s Andrem. Aspoň aby to nevyzeralo, nechávam ho sa vyrozprávať. Zas až tak veľmi ma nezaujíma. Už dávno sa naučil […]

Dobré popoludnie vážení priatelia,  Táto úloha uviesť nás do atmosféry tohto stretnutia mi vypadla z jednoduchého dôvodu, a tým je priateľstvo, – som totiž stará kamarátka tímu, ktorý bezprecedentne tvrdohlavo a s láskou pripravuje toto podujatie už štrnásť rokov. A možno aj trochu preto, že moja životná skúsenosť zhodou okolností, má čo do činenia  s aktuálnymi neuralgickými bodmi s krajinami na východ od nás, a tiež s fenoménom sexuálnej inakosti, ktorý máme dnes aktuálne a akútne pred sebou a ktorý je ako pravidlo, spolu s antisemitizmom a anti-rómskou xenofóbiou lakmusovým papierikom signalizujúcim radikalizáciu spoločnosti. Radikalizáciu vedúcu vždy neomylne smerom k fašizácii. Sedemnásty november na Stredoeurópskom fóre v Bratislave […]

Výlet do bieloruského pekla – väznice Akrescina v Minsku, kde držia politických väzňov.

Príspevok Donalda Trumpa na Twitteri o odložení volieb, zodpovedá všetkým 8 pravidlám fašistickej propagandy. Prezident v 40 slovách protirečí sám sebe, klame, označuje nepriateľov a vyrába krízu. Včera ráno tesne pred deviatou dal Trump na Twitter túto správu: “S univerzálnym poštovým hlasovaním (nie diaľková voľba, ktorá je dobrá) budú voľby roku 2020 tie NAJNEPRESNEJŠIE A NAJPODVODNEJŠIE v dejinách. Bude to veľká hanba pre USA. Neodložíme voľby dovtedy, kým ľudia budú môcť hlasovať riadne, bezpečne a isto???” Týmto príspevkom na Twitteri prezident oživuje fašistickú propagandu a súčasne využíva internetovú postpravdu dnešných čias: používa metódy fašistov, no so svojimi vlastnými charakteristickými prísadami. Fašistický návod na komentár k voľbám […]

S Natalie Nougayrède o Lete solidarity, prázdnom Paríži, krehkosti Európy a nových časoch Toto je veľmi zvláštny spôsob leta. Mizne všeobecne rozšírený pocit, že pandémia z Európy už v podstate odišla. Ten pocit bol zrejme iluzórny, len sme ho všetci potrebovali. Toto je leto neistoty, zvláštne intermezzo.Čo si sľubujete od textov, ktoré vzniknú z projektu, ktorý práve rozbiehate – Leto solidarity? Tento projekt má dokumentovať toto unikátne leto – ktoré je unikátne pre všetkých Európanov, nech už je ich background, ich identita akákoľvek – uverejňovaním textov, videí, fotografií zacielených na ľudské príbehy. Chceme široký, inkluzívny pohľad: nie hľadaním problémov cez […]

“Ver mi, nikto Ti nezazlieva, že si biely. Naozaj nikto.” Včera ma kamarát zo strednej školy označil v statuse na Facebooku a verejne sa obrátil na mňa a zopár ďalších ľudí s priamou otázkou o privilégiu bielych a rasizme. Pokladám si za povinnosť zverejniť nielen jeho otázku, ale aj svoju odpoveď, lebo si myslím, že by mohla prispieť k debate nielen na Facebooku, ale i pre širší okruh ľudí. Toto je jeho status:  Pred všetkými mojimi čiernymi či rasovo zmiešanými priateľmi na Facebooku sa musím priznať, že netuším, čo má byť to “ privilégium bielych”, ktoré si údajne užívam. Navyše, z toho, čo tu počúvam […]

Toto sú bolestné dni pre toľkých z nás. Hnev, pobúrenie, strach, rasizmus, nespravodlivosť, smútok, vyčerpanie – a nie je to len niečo nové, siaha to hlboko, poznajú to celé generácie, odkedy naša krajina vznikla. Trhá to srdce. Je nutné, aby nám trhalo srdce, ako sa v tejto krajine zaobchádza s menšinami, osobitne s menšinou čiernej pleti. Musí a má nám trhať srdce ich strach z toho, ako prežijú, nespravodlivosť, ktorá ich stíha, to, ako ich vnímajú všetci ostatní, ako ich spoločnosť ťahá nadol, ako nimi plní väznice, ako po nich dupe, ako sa ich štíti, ako ich segreguje, vylučuje, opľúva, […]

Nedpredvídanú časovú zhodu – všeobecnej karantény a pôstu – by mohli vítať všetci, od ktorých sa žiada len to, aby s ostatnými nerobili nič, a svoju solidaritu s ostatnými prejavili takto. Čiže, tí, čo stoja až hlbko za frontovou líniou. Táto povinná askéza, tento laický a občiansky ramadan môže byť dobrou príležitosťou na premýšľanie o tom, čo je dôležité a čo nepodstatné. Je to ako keby vírus pripravil generálku krízy, ktorá príde, tej, v ktorej budeme musieť presmerovať svoje životné podmienky. Všetci. Všetci budeme musieť starostlivo vytriediť detaily nášho každodenného  života. Mojou hypotézou – no nastoľujú ju mnohí – je, […]