Redaktor bieloruského časopisu Naša Niva a hosť Stredoeurópskeho fóra Andrej Dynko napísal tento text hneď v prvý deň, ako dostal pero po trinásťdňovej izolácii. Text dopodrobna opisuje, ako ľudia zápasia o svoju dôstojnosť vo vyšetrovacej väzbe v Minsku, ktorou prešli tisíce politických väzňov.
Andrej Dynko. Foto: AD
Vedú ma betónovou chodbou. Šedá dlážka, dolné časti stien namaľované lesklou olejovou farbou. Viac nevidím nič: vlastne ma nevedú, skôr ťahajú, ľavú ruku mi vykrútili a hlavu tlačia k zemi, pravú ruku mám držať za chrbtom, pravá ruka ešte stíska igelitový sáčok s pár vecami, sáčok poskakuje po zadku – všetko, čo mi zostalo z toho sveta, kde som ešte pred dvanástimi hodinami bol – štyridsaťsedemročným otcom troch detí a redaktorom najväčšieho a najpopulárnejšieho časopisu, aký v bieloruštine existuje.
“K stene! Ruky za chrbát”!
V zámke hrkoce dvadsaťcentimetrový kľúč.
“Bež do cely, frajer!”
Cela ma víta hnilobným, dusným koncentrovaným pachom moču a hovna, ponoril som sa doňho – do vody svojho nového života.
Biele svetlo
Biele, ostré, režúce svetlo udiera nielen zhora, ale aj z dvoch lámp zboku. Obzerám sa, žmúrim po tom prítmí z chodby. Dvojposchodové prične – žiadne matrace, žiadne vankúše, holé dosky. Spomedzi nich sa dvíha od pása nahý, zarastený šťúply počerný chalan, asi dvadsaťpäťročný. “Jegor! Terorista!” – podáva mi ruku a hneď v tej sekunde ukazuje papiere o zadržaní.
“Mám šťastie, dali ma k politickému,” pomyslím si. Hovoria o tom nielen papiere. Bol som pripravený ocitnúť sa na cele s kriminálnikom alebo provokatérom, ale už pohľad na toho chlapca svedčil o niečom inom – inteligentný hlas a otvorená tvár neskazeného človeka, ktorá mi niečím pripomínana Toma Cruisa z čias Top Gun.
“A ja som redaktor Našej Nivy – poznáte taký časopis?”
“Naša Niva! Jasné! A takýchto ľudí zatvárajú!”
Chlapec sa zjavne veľmi teší z nového susedstva.
Na chodbe rachotia mreže, po betóne ťapkajú gumové kroky, rinčia železné dvere. Do cely sa vovalia dva ľudské tvory.
Ako prvé mi navrhuje, aby sme si zajedli chleba. Celé aj nedojedené kúsky ležia kôrkou dolu na holom špinavom hnedastom stole medzi omrvinkami. Napne ma už len z pomyslenia na ten chlieb, ešte cítim – ešte som si nezvykol na ten koncentrovaný smrad dávno alebo nikdy neumytého záchoda, ktorý je hneď tu v rohu. Vytiahnem zo sáčku zvyšok čokolády – keď ma dnes brali z domu pred slziacimi zrakmi susedov, žena mi strčila do ruky tabuľku čokolády a jeden cukrík, kus čokolády som si dal na večeru, ešte v aute v konvoji.
“Vezmite si polovičku!” Jegor neváha, doslova sa na ňu vrhne, ale odlomí si len jeden z piatich obdĺžničkov, čo ešte ostali.
“Nie – nie – nie, ostatné je pre vás!»
Vykám mu – a aj on prešiel na vykanie.
Náhlivo požuje svoj kúsok a navrhuje mi, aby som si ľahol na jeho pričňu, lebo “na ňu najmenej svieti”. Aha, takže na noc to nevypínajú? Kriminálnikom vypínajú, ale v celách, kde je čo len jeden politický – nikdy, hovorí Jegor to, čo sa dozvedel od spoluväzňov kriminálnikov. Nevypínajú svetlo a do postelí nedávajú matrace.
“Dostaneš do 20 rokov”
“Čo so mnou bude, čo myslíte?” – vypytuje sa ma – “Pustia ma? Nič som nerobil, len som bol prihlásený do jedného protestného chatu. Vyšetrovateľ hovorí – dostaneš do 20 rokov.”
Vysvetľujem mu, ako rozumiem logike tohto systému. Myslím si, že človek má byť realista a pripustiť akékoľvek, čiže aj tie najhoršie možnosti – že ťa nepustia nikdy. Jegor je iný: nechce sa zbaviť myšlienky, že ho onedlho pustia. A hodiny nahlas vyratúva, kedy sa to stane. Raz mu to vychádza na utorok, raz na pondelok. V tridsiatich dvoch rokov je ešte úplne neskúsený, za mrežami je prvýkrát. Schudnutý a trápením ešte tmavší vyzerá na svoj vek veľmi mlado, elektrikár v hypermarkete Jevroopt, s vysokou školou, s ktorou sa aj tak neuplatnil. Z otázok vyšetrovateľov si vyvodil, že ho zadržali preto, že študoval na univerzite v Poľsku. “A preto ma zadržali! Nemôžu zadržať päťtisíc ľudí, ktorí boli na tom chate!” – hľadá ich logiku.
Je čistý a naivný, tento “terorista” – elektrikár.
“Akurát som si našiel novú robotu! Také dobré miesto – 500 euro na mesiac mi to tam vychádza, keby som robil na pol druha smeny. Myslíte, že ma vyhodia?” – trápi sa Jegor. “Nemusia ma vyhodiť! Sú šikovní, nejako to tam vymyslia, presunú ma z jedného oddelenia do iného. Dnes ľudia všade totálne držia spolu,” – a to je pravda, do tohto ani ja nevŕtam.
Jeden grošík
“Pozrite, čo som našiel, poľský groš! Keby sa zbrúsil, mohli by sme ním rezať ako nožom,” podáva mi mincu. Odtiahol som dlaň, minca padá na zem.
“Čo – mysleli ste si, že to je provokácia?”nechápe Jegor.
Mlčím.
Môžu, Jegor. Môžu zavrieť aj päť tisíc.
Vysvetľujem mu, že teoreticky jeho a desiatky takýchto “teroristov” ako on, musia pustiť, že masové zatýkanie v takej veci – sa robí jednoducho len na zastrašenie a aby aktívnym ľuďom mohli zhabať peniaze a techniku. “Aj vy sa dostanete von, uvidíte!” – presviedča ma Jegor.
“Ja som iný prípad,” hovorím mu. “Nás tiež zobrali na zastrašenie – zastrašenie tých posledných novinárov, čo ešte neemigrovali. Aby v panike čím skôr ušli. Ale ja a moji kolegovia – my sme ešte aj rukojemníci, ktorých potrebujú na obchod so Západom.”
Európa zavádza sankcie v reakcii na represálie v Bielorusku. Odpoveďou je zatýkanie aktivistov, zatváranie médií a spoločenských organizácií. A tak ďalej po tej istej špirále.
Dobrú noc!
Dohrala štátna hymna, to znamená, že je koniec dňa. Krútime sa na holých doskách, snažíme sa zaspať. Jemu to ide, mne nie. Otáčam sa raz naľavo, potom zasa napravo, už zo dve hodiny, dosky ma, nezvyknutého, tlačia do rebier. Počítač môjho hlavného mozgu horúčkovito prechádza všetko, čo sa stalo, dnes, a za celý tento rok: maskovaní ľudia bežia k môjmu domu, moje roztrasené prsty, ako sa snažia ťukať presne, keď sa snažím napísať správu kolegom, a nejde mi to, maskovaní ľudia sú už vo dverách. Čo si mohol spraviť inak? Čo si zle povedal? Ako si sa mohol zachrániť pred týmto? Prečo si neodišiel do cudziny, idiot, prečo si ďalej robil žurnalistiku v tejto krajine, kde sa to robiť nedá? Čo teraz prežíva žena? Deti? Mama? Čo bude?
Na chodbe rachotia mreže, po betóne ťapkajú gumové kroky, rinčia železné dvere. Do cely sa vovalia dva ľudské tvory: jeden v špinavých otrhaných texaskách, nikdy neopranej bejzbalke a kruhmi pod oboma očami, druhý, chudý ako hlísta, vo vyblednutom oranžovom tričku a vyhrnutých dlhých šortkách, ktoré boli kedysi dávno modré a hráškovo zelené. Tvory nám podávajú ruky, ja im päsť. Je hneď vidieť, že toto nie sú politickí.
“Kurva, to je aká k…? A kde sú matrace? To spíte bez matracov? Kurva, službáá!” z celej sily zabubnuje do železných dverí. “Služba, čo si ma strčil do diery?” Hrmot ešte nejaký čas pokračuje. Služba mu kričí, že matrace sú na dezinfekcii a kedy sa vrátia, to sa nevie. Počujem posledné slovo mladého dozorcu, výsmešné, s roztiahnutou poslednou slabikou: “Dobrú nooc!”
Foto: Jevgenij Maloletka / Getty Images
V base si daj pokoj
Tí, čo ich sem práve doviedli, si už zo stola berú chlieb, rýchlo sa pchajú, celý deň ich v RUVD držali o hlade. Vyťahujem svoju čokololádu, ponúkam im po obdĺžničku. Tváre sa im na okamih rozžiaria. Neviem, ako sa mám správať medzi kriminálnikmi, chodím po cele z kúta do kúta ako zvieratko v zoo. Jegor tých dvoch pozná, už tu predtým nocovali. Sledujem Jegora. On nemá problém a rozpráva sa so susedmi ako s obyčajnými ľuďmi – ako keby to boli susedia alebo spolužiaci, jednoducho a pokojne. Keď jednému z recidivistov z hornej prične spadne špinavé rúško, Jegor ju zodvihne a podá mu tak ako by podával v autobuse spadnutý lístok nejakej žene. A on mu zaďakuje presne takým hlasom, akým by mu poďakovala žena, ktorej spadol lístok.
Vo väzení je to ako na malom ostrovčeku, kde sa zvieratá v lese zachraňujú pred povodňou.
Je to jedna z malých ciel, v Okrestine a vo Volodarke sú aj také, kde je spolu 25 ľudí. Alebo býva 16 ľudí v cele pre štyroch – tak umiestňujú politických, odsúdených na administratívne väzenie, ľudí tu “prevychovávajú” dusením.
Kriminálnici, zdá sa, sú už zvyknutí na to, že sedia s politickými. Už sa s nimi sem-tam stretli a toto nové spolužitie vnímajú ako novú normu. Vo väzení je to ako na malom ostrovčeku, kde sa zvieratá v lese zachraňujú pred povodňou, sú tam spolu – aj vlk, aj zajac, aj líška, aj škrečok, aj medveď – všetci trpia a čakajú, kým voda neopadne, nikto nikoho nehryzie a neje. Možnože len dovtedy, kým hlad nezačne byť kritický, to neviem. Jeden z kriminálnikov sa čuduje mojej bieloruštine a môjmu vykaniu. “Zvykajte si na novú moc!” zavtipkujem si. Všetko sú to drobní kriminálnici: zlodeji, alkoholici – žiadny výkvet sveta zločinu. Hovoria, kde sa ako sedí, kde sú aké normy a predpisy. Že v SIZO sa nikdy nikto nebije. “V base si daj pokoj!” Ale zato v zóne, tam si trieskajú po papuli bežne. Keď sú s politickými, tak sa kriminálnici zamýšľajú, čo znamená “ľuďmi zvať sa”, ako písal bieloruský klasik Janko Kupala.
List Svetlane
Kriminálnici rovnako ako my politickí najviac trpia tým najväčším týraním nášho trestného systému, ktoré opísal v románe Vzkriesenie Lev Tolstoj a ktoré dnes, vo vyšetrovacej väzbe, bolo dovedené do dokonalosti, a z ktorého sa väzni idú zblázniť: prázdnota, ničnerobenie, nemožnosť niečím sa zamestnať. V celách, v ktorých sedia politickí, nesmiete mať noviny, knihy, napriek normám nám zakazujú ešte aj perá a ceruzky.
Môj najväčší poklad sú dve vypálené zápalky, ktoré som našiel v štrbine. Nimi som naškrabal na druhú stranu vyšetrovacieho protokolu krátky list laureátke Nobelovej ceny Svetlane Alexijevič, ktorý sa podarilo prepašovať na slobodu.
“Vedúci, dajte nám nejaké novinky, hocaké!,” prosíka drobný zlodej cez dieru na jedlo vo dverách každého, kto prejde okolo dverí. A vypočuje si kamenné a lživé: “To je zakázané!”
Spolubývajúci dávajú otázky, ja im všetko možné rozprávam a prerastá to do prednášok z európskych dejín. To dáva životu zmysel, vytrháva z otupenia z nevyspatosti. Nie je tu nič také, pomocou čoho by ste sa mohli začať meniť, rozvíjať v sebe to lepšie, aby ste uvideli východisko. Nie, tu je len jeden zmysel: vytvoriť podmienky, ktoré budú také neznesiteľné, aby ste mali hrôzu z toho, že sa sem dostanete znovu. Ale nefunguje to. Bielorusko má najviac väzňov na počet obyvateľov v Európe. Podľa všetkého jediné bieloruské prvenstvo.
Kruhy pekla
Väčšina tých nešťastníkov, s ktorými sa tu osud spája, žijú len jedným dňom. Zajtra zabudnú na včerajšie trápenie a budú rozmýšľať o svojej porcii pôžitkov na tento konkrétny deň – fľaška lacného vína, dávka. A na to všetko potrebujete peniaze. A znovu zostupujú nadol po týchto kruhoch pekla, kde – či už nejaký čas alebo navždy – z vás robia “už-nie-človeka”, tvora, ktorý len vegetuje, ktorý dostáva jesť len akurát len toľko, aby nezdochol, ktorému dávajú len toľko kyslíka cez okienko vo dverách, aby sa neudusil, a šedých lístkov toaletného papiera – akurát toľko, aby si tvor nezačal utierať zadok holou rukou.
Ďaleko ostali výdobytky európskej kultúry. Zachovať si tu ľudskú dôstojnosť, to predovšetkým znamená udržať si elementárne normy hygieny a zdravie. Život – ak si politický – sa tu mení na zápas vo dne v noci, o to, aby sa z vás nestalo zviera.
Preberám od kriminálnikov life hack: dá sa spať na umelo-hmotnej fľaške s vodou. Najlepšie, keď do nej nalejete vodu len asi do polovice, vtedy netlačí do hlavy.
Ľudia systému – majori, práporčíčky, zdravotné sestry – môžu mať sem-tam záblesky milosrdenstva, ale systém so svojimi inštrukciami funguje tak, aby sa človek cítil ako zviera bez práv. Aby túžil len po jednom: aby mu nevzali ešte aj kúsok chleba, a možnosť aspoň ako tak ležať. Lebo na samotke nemáte ani to.
Je to človek?
Systém účinkuje cez drobnosti.
V jednej cele na záchode, čiže v diere, do ktorej vedie žliabok, nefunguje splachovanie, a vy máte len fľašku s vodou, ktorú pijete a na ktorej aj spíte, nie to, že by ste ňou ešte mali po sebe splachovať. Záchodové kefy sú na každej cele, ale všetky zodraté, že z nich ostala len palička, a je nesmierne ťažké zotrieť zvyšky hovna do tej miery, aby ho voda z fľaše mohla zmyť.
A sú cely, kde je len kýbel, a pritom tam sedí aj pätnásť ľudí. Poznám študentku – jednotkárku, ktorú zavreli na pätnásť dní za neopatrné slová na maturitnom večierku. Nedokázala prekonať stud chodiť všetkým na očiach na kýbel, a odišla z väzenia s nepriechodnosťou čriev.
Ešte cela. Splachovadlo je tu zatarasené hrubými kovovými plátmi. Vodou a striekancami moču zdola už úplne zhrdzaveli. Ale najhoršie sú ťažké železné dvere, pretože v pántoch vždy pri otváraní a zatváraní zavyjú prenikavo ako jakutský vietor. Keď je na cele 16 ľudí, niekto nutne chodí na záchod aj v noci, a zlovestné škrípanie zobudí všetkých ostatných, ešte aj tých v susedných celách. Človek začne zúfalo bojovať o posledné minimum svojho pohodlia. Snaží sa zistiť moment v polomere otáčania dverí, keď neškrípu, a dohodnúť so spolubývajúcimi, aby dvere úplne nezatvárali a úplne neotvárali, ale len odtiaľ potiaľ. Lenže dohoda sa porušuje, pretože na cele vždy samozrejme je nejaký tupec, čo žije vo vlastnom vesmíre, a jeden väzeň v stave zúfalej beznádeje, ktorý nič nepočúva a nič necíti, len nekonečný strach z toho, že tu ostane, na tomto druhom svete.
V inej cele – politických v IVS neustále prehadzujú z cely na celu, čo posilňuje pocit bezmocnosti, vykorenenosti, nestihnete sa spriateliť, s nikým zblížiť – nie je tam smetný kôš, a všetko je zasypané väčšou a menšou špinou. Trikrát ponížene prosíte cez okienko vo dverách o smetiak alebo nejaký sáčok, dozorca reve, že nič nebude. Na druhý deň ráno ten istý dozorca zasa reve kvôli kope špiny, ktorú ste tam starostlivo zmietli do kúta. “To má čo kurva znamenať? Okamžite upratať!!”
“Nemáme tu smetiak,” bľabocete ponížene.
“Na to vám seriem…!”- precedí s rokmi vybrúsenou intonáciou.
V pamäti sa mi každú chvíľu vynára kniha Prima Leviho, ktorý prežil Osvienčim “Je to človek”. Všetko vám vzali, slobodu, veci, čas. Ale o ľudskosť prví prichádzajú kati, nie obeť.
Odrezok mydla
Zmetáky v celách väčšinou sú. Lenže lopatku som nevidel ani raz. Keď zametiete, musíte zmiesť všetko na papierik — ale z papierov máte len doklady o zadržaní, ktoré obyčajne treba nosiť so sebou, a – haha! – informáciu o vašich právach. Ak nie na papierik, tak sa to dá zmiesť špinavou handričkou, ktorá sa váľa na dlážke, vysypať do umývadla, pri ktorom sa umývate – inak niet kam. Ak je tam ďalšia handrička na umývanie umývadla, tak ju namydlíte tým istým odrezkom mydla jediným pre celú celu, ktorým si všetci na cele umývajú aj ruky, aj ponožky, aj všetky časti tela, aj lyžice pred jedlom – veď kúsok mydla je len jeden.
Umývať sa musíte, pochopili ste, že sa zmeníte na hovädo, ak sa prestanete umývať.
Mydlo leží na umývadle, bez mydelničky, a tak pláve a rozteká sa. Keby boli v celách mydelničky, tak by aj tento odrezok mydla s hrdým nápisom “toaletné”, to čosi šedé a mäkké ako plastelína – stačilo dvakrát toľko. Ale mydelničky tam nie sú.
A umývať sa musíte, pochopili ste, že sa zmeníte na hovädo, ak sa prestanete umývať. Ak ste mali pod košeľou tielko, vyzlečiete si ho a budete sa ním utierať ako uterákom. Hlavu si budete umývať nad umývadlom, zadok z fľaše nad záchodom. Dni sú horúce, na cele je niečo pod 40 stupňov a dusno, veď stále sa niekto umýva a niekto suší opraté oblečenie.
Začínate nenávidieť Bieloruský červený kríž s jeho slizkým vedením z Ministerstva zdravotníctva – ktorý väzňov kvázi zásobuje hygienickými potrebami. Červený kríž, ktorého predstavitelia sedia takmer v každej “volebnej komisii” v každých “voľbách”.
Uvarené vajcia
Keď je na cele veľa ľudí, niekto už vyhladnutý začína raňajkovať, a niekto hneď vedľa, meter od neho, sa ešte vyprázdňuje, aby uvoľnil miesto porcii krúpov na vode a kúsku chleba.
Čierny chlieb je mazľavý ako hlina. Biely je suchý, drobí sa. Obidva sú bez chuti, ako všetko. Raz za niekoľko dní štvrtinka paradajky a za ďalších polovička uhorky. Inokedy lyžička kyslej kapusty. O pár dní sa vám už fyzicky žiadajú vitamíny. Sníva sa vám o jablkách. Sníva sa vám, že ste prišli k starej mame a ona vám dáva misku červených malín.
Raz sa stalo, že nám ľudský službukonajúci cez okienko prestrčil misku uvarených vajec, báli sme sa zjesť dve naraz, aby sme nedostali hnačku, ale držať vajcia na cele v štyridsaťstupňovej horúčave sme nechceli, tak sme mu ich čiastočne vrátili. Inokedy nám dievča prestrčilo misku konzervovaného hrášku, a my si ho dva dni primiešavali do polievok a do kaše.
Postupne, na tretí, piaty deň tí najštítivejší začínajú zo stien železných misiek zoškrabovať perlovoslizkú vrstvičku, aby sa nestratila ani jedna kalória, ani jedna šanca na mikrogram vitamínu C. Prežiť! Prežiť a ostať človekom – prikazujete si. Chlieb do misky, aby sa nedotýkal stola. Misku po jedle oplachujete bleskovými pohybmi ukazováka. Nie je to ťažké: miska nebýva nikdy mastná.
Ženský smiech
V susedných celách v takých istých podmienkach sedia politické väzenkyne – ženy. Raz sa odtiaľ ozval smiech. Čo ich rozosmialo? Tento ženský smiech v nás vyvoláva fontánu dopamínov, ako závan normálnosti zo sveta živých. Neskôr som sa náhodou stretol s jednou z tej cely. Povedala, že k nim na celu doviedli ženu s párkami. Zadržali ju, keď šla domov z obchodu. Tak ju doviezli do basy – s párkami. “To bola najlepšia večera za celý čas,” vzdychla si jej spolubývajúca. Bohužiaľ, ženu s párkami stále nepustili. Štyridsaťštyriročná dobrovoľníčka fondu Krajina pre život je stále za mrežami, teraz ju previezli do inej basy. Podľa oficiálnej formulácie ju “zadržali 9. júla počas operácie Výboru štátnej bezpečnosti na očistu od radikálne naladených osôb”.
Foto: Jevgenij Maloletka / Getty Images
Sorta podľudí
V ďalších celách sú občania iných krajín, ktorí čakajú na deportáciu. Niektorí pol roka, rok, dva roky, ich rodné krajiny sa neponáhľajú, aby ich prijali. Deportanti majú matrace a svetlo im na noc zhasínajú. Ešte majú dva zlaté bonusy: každý deň ich na dve hodiny vyvedú na vychádzku na väzenský dvor, a večer dostanú ešte po jednom krajci čierneho a bieleho chleba. Ani najbezcitnejšie službukonajúce práporčíčky a lekári sa nevydržia dívať na deportantov zacviknutých v tomto svete na dlhé mesiace či roky. Práporčíčky občas na chvíľku postávajú pri okienku – aj pod nohavicami uniformy sú ženské tvary a od nich prebleskuje sviežosť a sloboda – a stratia pár ľudských slov s týmito chudákmi rôznych farieb pokožky. A doktori nešťastným deportantom nasypú tabletky: aspirín, demerol, niečo ako tak nevinné – aby si v tej horúčave aspoň trochu pospali. Niekde stovky kilometrov odtiaľto plávu k hraniciam Európskej únie po mori z Líbye migranti, blúdia lesmi na litovských hraniciach – bolesť a hrôza Európy. Sadli na lep zákerným sľubom prevádzačov o záchrane. Ako veľmi sú tí nešťastníci tam na mori alebo v lesoch šťastní v porovnaní s nami na Okrestine. Tu sú aj deportanti podľudia. Ale my politickí sme podľuďmi tej najnižšej, najzhubnejšej sorty.
Omrvinky šťastia
Keď môj spolubývajúci dostane nával strachu – my politickí sme znovu na cele dvaja, recidivistov odviezli do SIZO – vytiahnem posledných desať gramov čokoládky, namrvím ju do ovsenej kaše – každému aspoň zo päť úlomkov – a kaša rozkvitne ohňostrojom chutí. V každej lyžici brečky je príchuť domova, minulosti, šťastia. A sviatočné raňajky dvíhajú náladu.
Never, neboj sa, nepros – je starý princíp prežitia v sovietskych basách.
V ten deň pribudol do cely ďalší spolubývajúci “podozrivý z terorizmu”. Takí sú tu v každej cele po jednom, nedávajú ich spolu. Spravidla inteligentní a vzdelaní. Tento učí na Bieloruskej národnej technickej univerzite. Celý terorizmus týchto teroristov spočíva v tom, že sa zaregistrovali do protestného chatu, ktorý podľa všetkého založili samotné specslužby. V protokoloch o zadržaní majú zapísané všetci to isté: “26. júna t.r. po dohode s neidentifikovanými osobami prostriedkami výbušného zariadenia (nasleduje dlhý opis veľkého počtu jeho súčiastok) uskutočnil výbuch 11-ej antény rádiolokačného komplexu Antej Vojenských námorných síl Ruskej federácie v Minskej oblasti Bieloruskej republiky.” Ešte som zabudol, že na začiatku pred “Glotov” sa píše “s cieľom destabilizácie spoločensko-politickej situácie.”
“Odsedel som šesť a pol roka, ale teroristu vidím prvý raz!”, povedal včera s rešpektom územčistý ryšavý braško z robotníckeho mikrorajónu v Minsku.
“A tú vybuchnutú anténu ukázali?” – pýta sa – “Blbosť! Keby ju fakt vyhodili do vzduchu, tak by bola všade, aj žehličke.”
Bratstvo je zvyknuté o všetkom pochybovať a nikomu neveriť. “Never, neboj sa, nepros,” je starý princíp prežitia v sovietskych basách.
Neznesiteľná úvaha
“Teroristi”, ak naozaj ten chat iba čítali, a nič doňho sami nepísali – a niet prečo im to, spravidla naivným, neuveriť – sa o desať dní dostanú von. Zhabú im telefóny a peniaze. Lenže čo ty? Redaktora môžu obžalovať z čohokoľvek. Cez okno som videl, ako vedú mojich kolegov. Počul som, ako vozili stále ďalších a ďalších zadržaných vrátane Alesia Beľackého z centra Jar, ľudskoprávneho aktivistu známeho v celom svete.
Bracho zo Serebjanky chrápe na hornej prični sprava.
Pod ním za vyveseným mokrým tričkom sa snaží schovať pred nezhasnuteľným svetlom chalan obžalovaný z “urážky predstaviteľa orgánu štátnej moci” (včera nám pošepky porozprával, že jeden z operatívcov, ktorí ho zatýkali, mu po ceste zašepkal: “Držte sa!”).
Nado mnou akoby na neviditeľnom bicykli sa krúti narkoman. Bol na metadonovom programe, ale potom raz neodolal. Teraz má triašku, nič neje a kýcha sople na všetky strany. Je chudý a žltý ako vosk, a kríva, má 37 rokov a mali by mu už meniť bedrový kĺb. Nadáva a stone. Chúlim sa na holých doskách, fľaška pod hlavou namiesto vankúša, zakrývam si rukou oči pred všadeprenikajúcim svetlom a vediem svoju ťažkú, neznesiteľnú úvahu: čo s mnou bude, čo bude s mojimi deťmi?
100 percent a 99,7
Ak ma odtiaľto prevezú na Volodarku, bude to koniec. Tých, ktorým ukážu obžalobu, už nepustia. V Bielorusku je sto percent rozsudkov na politických procesoch v zmysle obžaloby (ostatne, v Bielorusku je aj v kriminálnych procesov 99,7 percenta rozsudkov v zmysle obažoby, odvolať sa nedá). Včera som sa vystrašený prichytil pritom, že ako figuranti procesov z roku 1937, ktorý na seba nakydali všetko, len aby ich prestali mučiť, prosím Boha, aby ma už čím skôr previezli na Volodarku – radšej istota basy na x rokov, ale toto čakanie bez konca na tejto fľaši pod týmto bielym svetlom.
Na dne môjho väzenského sáčku ešte leží dokrčený, ako keby iným svetom prigniavený cukrík od ženy – štyridsaťgramová “Minská griláž” v sýtočervenom obale, na ktorom radostný a hrdý ježko vlečie gigantické žlté jablko.
* * *
Za posledný rok bolo za politické motívy v Bielorusku zadržaných vyše 36-tisíc ľudí. Autor textu Andrej Dynko je obvinený a čaká ho súd. Jeho kolegovia, redaktori Našej Nivy, Jegor Martinovič a Andrej Skurko sa nachádzajú v Minskej väznici Volodarka. Andrej Dynko prosí, aby ste jeho text šírili ďalej.
