Nedpredvídanú časovú zhodu – všeobecnej karantény a pôstu – by mohli vítať všetci, od ktorých sa žiada len to, aby s ostatnými nerobili nič, a svoju solidaritu s ostatnými prejavili takto. Čiže, tí, čo stoja až hlbko za frontovou líniou. Táto povinná askéza, tento laický a občiansky ramadan môže byť dobrou príležitosťou na premýšľanie o tom, čo je dôležité a čo nepodstatné.
Foto: Uli Deck
Je to ako keby vírus pripravil generálku krízy, ktorá príde, tej, v ktorej budeme musieť presmerovať svoje životné podmienky. Všetci. Všetci budeme musieť starostlivo vytriediť detaily nášho každodenného života. Mojou hypotézou – no nastoľujú ju mnohí – je, že zdravotná kríza nás pripravuje, podnecuje, tlačí, aby sme sa pripravili na mutáciu klímy.
Ešte raz si toto hypotézu preskúmajme.
Ohnivko reťaze
Tým, čo nás oprávňuje hovoriť o reťazení dvoch kríz, je, že sme si náhle a bolestne museli uvedomiť, že klasická definícia spoločnosti – ako spoločnosti ľudí medzi sebou – vôbec nedáva zmysel. Stav spoločnosti v každom okamihu závisí od množstva činiteľov, pričom väčšina z nich nemá ľudskú formu. Platí to o mikróboch – to vieme už od Pasteura – ale aj o internete, práve, organizácii nemocníc, kapacít, spôsobilosti štátu, rovnako ako od klímy.
Akokovek počúvame o “vojnovom stave” a “vojne s vírusom”, tento vírus nie je ničím iným ako jedným z ohniviek v reťazi. V nej je význam menežovania zásob rúšok, testov, regulácia vlastníckych práv, občianskych návykov, gest solidarity – význam toho všetkého je úmerný dramatickosti činiteľa nákazy.
V celej sieti je vírus len ohnivkom. Ten istý vírus nepôsobí rovnako v Taiwane, Singapure, New Yorku či Paríži. Pandémia už nie je prírodný jav, akými bývali kedysi hladomory alebo akým je aktuálna klimatická kríza.
Spoločnosť už dávno nie je v takýchto úzkych hraniciach spoločenského.
Kolektívna karikatúra
Nie je mi však jasné, ako ďaleko siaha táto paralela. Pretože, koniec-koniec, zdravotnícke krízy nie sú nové, a odpovede štátu, rýchle a radikálne, sa príliš nemenia. Stačí vidieť nadšenie prezidenta Marcona, s ktorým vhupol do postavy hlavy štátu, ktorá mu doteraz tak zúfalo chýbala.
Pandémie – oveľa lepšie než atentáty – tie sú totiž napriek všetkému hlavne vecou polície – prebúdzajú u vládnucich ale aj u ovládaných čosi, čo sa nám odrazu javí ako očividná vec: “musíme vás chrániť”, “musíte nás chrániť”. A to dáva Štátu autoritu a dovoľuje mu vymáhať od ľudí mnoho vecí spôsobom, ktorý by za iných okolností narazil na nepokoje.
Ale tento Štát, to nie je štát 21. storočia a ekologických mutácií, to je štát 19. storočia a toho, čo sme začali nazývať “biologická moc”. Slovami štatistika Alaina Desrosiera, je to štát blaha určeného štatistikami, riadenie obyvateľstva na vykolíkovanom území videnom z vtáčej perspektívy a vedené mocou expertov.
Presne to, čo ožíva dnes – s jediným rozdielom, že sa replikuje krok za krokom, až sa stane planetárnym.
Jedinečnosť súčasnej situácie je podľa môjho názoru v tom, že tým, ako ostávame uväznení doma, zatiaľ čo vonku sa deje len to, že narastajú právomoci polície a ping-pong sanitiek, sme postavami v kolektívnej karikatúre bio-moci, ktorá akoby vyskočila rovno z filozofických prednášok Michela Foucaulta. Dokonca tu nechýba motív veľkého množstva neviditeľných pracovníkov, nútených pracovať aj za týchto okolností, aby ostatní mohli ostať zakopaní doma – a nezabúdajme na migrantov, ktorých nedokážeme zafixovať na jednom mieste. Ide však o to, že táto karikatúra je karikatúrou doby, ktorá už nie je naša.
Obrovská priepasť
Je obrovská priepasť medzi Štátom schopným povedať “ochránim váš život aj smrť”, čiže, pred tým, aby ste sa nakazili vírusom, ktorý vedia vystopovať iba vedci a ktorého účinky môžu byť jasné len z vyzbieraných štatistických dát, a Štátom, ktorý by sa odvážil povedať “ochránim váš život a smrť, tým, že zachovám podmienky obývateľnosti pre všetko živé, od čoho závisíte.”
Urobte si myšlienkový experiment: predstavte si, že prezident Macron by vám oznámil, rovnakým churchillovským tónom, sled opatrení, ktoré by nechali zásoby plynu a ropy pod zemou, zastavili obchodovanie s pesticídmi, zlikvidovať hlbokú orbu, a – ako prejav najvyššej odvahy – zakázal vyhrievať fajčiarom terasy kaviarní a barov… Ak zdanenie pohonných hmôt rozpútalo hnutie Žltých viest, tak v tomto prípade sme sa museli triasť pri predstave nepokojov, ktoré by zachvátili celú krajinu.
Všeobecná mobilizácia proti vírusu vôbec nedokazuje, že by sme boli pripravení na krízu, ktorá príde.
Lenže potreba chrániť Francúzov pre ich vlastné dobro je nekonečne opodstatnenejšia v prípade ekologickej krízy než v prípade zdravotnej krízy, pretože ide doslova o všetkých, a nie o niekoľko tisíc ľudí, a nie na nejaký čas, ale navždy.
Bolestný dôkaz
Isteže cítime, že takýto Štát neexistuje. A čo je ešte znepokojujúcejšie: nevidíme, že by sa pripravoval na prechod od jednej krízy k druhej. V zdravotnej kríze má administratíva veľmi klasickú pedagogickú rolu, a jej autorita dokonale zapadá do starých národných hraníc – archaizmus návratu k hraniciam v rámci Európy je toho bolestným dôkazom.
V ekologickej mutácii je vzťah opačný: to administratíva sa musí naučiť od mnohotávrneho národa, na rôznych úrovniach, ako by mala vyzerať existencia na územiach kompletne redefinovaných potrebami opustiť súčasnú globalizovanú výrobu. Bola by úplne neschopná diktovať opatrenia zhora. V tejto zdravotnej kríze je to naozaj dobrý ľud, ktorý sa ako v škôlke musí naučiť umývať si ruky a kašľať do vreckovky. V ekologickej mutácie sa musí učiť Štát.
Je však ešte ďalší dôvod, prečo je výraz “vojna proti vírusu” mätúci: v zdravotnej kríze možno platí, že ľudia – ak ich berieme ako ľudí ako takých – “bojujú s vírusmi”, aj keď tým sme úplne ľahostajní, idú si svojou cestou z hrdla do nosa a zabíjajú nás chtiac-nechtiac.
V ekologickej mutácii je situácia tragicky opačná: v tomto prípade tým hrozivo zhubným patogénnym činiteľom, ktorý mení podmienky existencie všetkých obyvateľov planéty, už nie je vírus, ale sú to ľudia! A nie všetci ľudia, ale niektorí – tí, čo sú s nami vo vojne bez toho, aby ju vyhlasovali. Na túto vojnu je Štát zle pripravený, zle kalibrovaný, zle nadizajnovaný, pretože frontových línií je mnoho a prechádzajú každým z nás. V tomto zmysle “všeobecná mobilizácia” proti vírusu vôbec nedokazuje, že by sme boli pripravení na krízu, ktorá príde.
FRANCE. Coronavirus crisis. Paris, 05 april 2020. Sacré Coeur, Montmartre.
Nielen vojaci vo vojne vždy meškajú.
Ale nakoniec, človek nikdy nevie. V čase pôstu, čo aj laického a občianskeho, sa dajú trénovať úžasné premeny. Po prvý raz po dlhých rokoch milióny ľudí zablokovaných vo svojich domovoch znovunachádzajú zabudnutý luxus: čas na premýšľanie a rozlišovanie toho, čo ich obvykle núti hýbať sa bez úžitku všetkými smermi. Dodržujme tento dlhý a nečakaný pôst.