“Ver mi, nikto Ti nezazlieva, že si biely. Naozaj nikto.”
Foto: Olayinka Babalola/Unsplash
Včera ma kamarát zo strednej školy označil v statuse na Facebooku a verejne sa obrátil na mňa a zopár ďalších ľudí s priamou otázkou o privilégiu bielych a rasizme. Pokladám si za povinnosť zverejniť nielen jeho otázku, ale aj svoju odpoveď, lebo si myslím, že by mohla prispieť k debate nielen na Facebooku, ale i pre širší okruh ľudí.
Toto je jeho status:
Pred všetkými mojimi čiernymi či rasovo zmiešanými priateľmi na Facebooku sa musím priznať, že netuším, čo má byť to “ privilégium bielych”, ktoré si údajne užívam. Navyše, z toho, čo tu počúvam vyplýva, že aj mám byť súčasťou tohto problému, lebo sa neviem plne vcítiť do toho, čo prežívajú ľudia s iným pôvodom, rasou, náboženstvom, rodom, národnosťou či postavou. Napriek tomu, že som (pokiaľ viem) celý život ku každému pristupoval s úctou a s humorom, nesiem vraj akúsi spoluvinu na nešťastí iných. Netvrdím, že som farboslepý, ale ak vo mne nejaká životná skúsenosť vyvolala čo len náznak rasizmu, sexizmu, či iného -izmu, ostalo to ukryté hlboko vo mne a nijakým spôsobom sa to neodzrkadlilo na tom, ako sa správam k iným (uvedomujem si, že je to asi dosť zriedkavé).
Preto vás prosím, aby ste mi na objasnenie opísali zopár ukážok inštitucionálneho rasizmu, ktoré vás navždy poznačili. Ak to chcem pochopiť, potrebujem, aby mi niekto, koho poznám osobne, vysvetlil, čo mi nedochádza. Len z vlastnej skúsenosti, prosím. Nechcem byť necitlivý, chcem len chápať (ale nie z médií). Ospravedlňujem sa, ak moja prosba niekomu pripadá netaktná alebo sa Vás dotkne.
Odpovedala som mu takto:
Hi, Jason. V prvom rade dúfam, že Ti nevadí, že som odcitovala celý Tvoj status a zahrnula som ho do svojho. Myslím, že jadro Tvojej otázky, ktorú si adresoval svojim priateľom s inou farbou pleti je mimoriadne dôležité a odpoveď si vyžiada oveľa viac priestoru ako krátka reakcia na Tvojej stene. Som Ti skutočne vďačná, že sa snažíš pochopiť to, čo pochopiť nevieš. Zhodou okolností som v posledných dňoch uvažovala, že by som mala opísať niektoré prejavy predsudkov či rasizmu, s ktorými som sa počas svojho život stretla – práve včera som sa svojou sestrou Lesou bavila o tom, akou formou by som to mala spraviť – pretože som si uvedomila, že mnohí z mojich priateľov – najmä bielych – nemajú ani potuchy o tom, čo zažívam a s čím sa stretávam, pokiaľ neboli pri tom, keď sa to stalo (a neuvedomili si, čo sa deje).
Má to dve príčiny: 1) nielenže sa snažím ako ľudská bytosť vytesniť všetko, čo ma bolí a čo mi je nepríjemné, aby som to nemala na očiach, pretože moja komunita (vyrastala som v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia, odvtedy sa to trochu zmenilo) a celá spoločnosť ma vychovávala k tomu, že NEMÁM robiť poprask, nahlas protestovať a mútiť vodu. „Mám sa tým vyrovnať”, ak nechcem, aby bolo horšie (čo sa, žiaľ, často stáva);
2) obavy, že moju skúsenosť spochybnia alebo odmietnu s tým: „Si si istá, že si dobre počula?“ alebo „Si si istá, že to tak mysleli?“ a pretože ma zakaždým nahnevajú a rozčúlia dobre mienené, no vo svojej podstate bezcitné reakcie.
Preto som rada, že si sa na to opýtal a naozaj Ti chcem odpovedať. Ale v prvom rade musíš mať na zreteli niekoľko vecí: 1) toto nie je ani zďaleka kompletný zoznam. Vyberám len niekoľko čerešničiek, lebo Tvoj i môj čas je obmedzený;
2) som jednou z tých, čo mali veľké šťastie. To, čo som zažila, je zanedbateľné v porovnaní s tým, čo si odskákali iní členovia mojej rodiny či komunity;
3) rozhodla som zoradiť svoje zážiťky chronologicky, aby si si mohol spraviť aspoň malú predstavu o ich kumulatívnom účinku a pochopil, prečo to, na čo mnohí bieli reagujú otázkou „Odkiaľ sa to všetko nabralo?“ sa zbiera po CELÝ ŽIVOT v individuálnom a kolektívnom vedomí prakticky každého človeka s čiernou či hnedou pleťou v súčasnej Amerike bez ohľadu na bohatstvo či životné príležitosti;
4) niektoré z týchto príkladov obsahujú aj prvky sexizmu – intersekcionalita je ďalší termín, s ktorým si sa istotne stretol a ktorý by si asi najradšej dal do úvodzoviek, je to však čosi, čo reálne existuje, rovnako ako privilégium bielych. Ale chcel si, aby som sa sústredila na osobné skúsenosti s rasizmom. Tak teda, nech sa páči:
1. Keď som mala tri roky, moja rodina sa presťahovala do štvrte, kde žili bieli ľudia z vyšších stredných vrstiev. Za domom sme mali veľkú záhradu a moji rodičia si tam postavili bazén. Nebol to jediný bazén na našej ulici, ale jediný, do ktorého chlapci z okolia začali hádzať skaly. Bieli chlapci. Moja mama v jednom z nich spoznala syna rodiny z domu oproti nám a išla sa sťažovať jeho matke. Tá našťastie mojej mame uverila. Nielenže sa jej ospravedlnila, ale synovi prikázala, aby skočil do nášho bazéna a povyťahoval odtiaľ všetky skaly. Odvtedy sme tam už nikdy žiadnu skalu nenašli. Moja mama tomu chlapcovi dokonca ponúkla, že si k nám môže prísť zaplávať, ak nás predtým požiada o dovolenie. Všetci sme sa spriatelili. Táto historka sa končí happy endom, lebo moja mama sa v takýchto veciach nekašľala, no dúfam, že Ti je jasné, že privilégium bielych v tomto prípade znamená, že sa človek môže prisťahovať do „dobrej“ štvrte a že ho tam akceptujú bez toho, aby ho šikanovali, aby sa cítil ako nevítaný hosť, alebo bol vystavený vandalizmu či nepriateľskému správaniu.
2. Keď mala moja staršia sestra päť rokov, biely chlapec menom Mark jej v škole vynadal do „negeriek“, lebo ho predbehla v pretekoch. Sestra nevedela, čo to slovo znamená, ale tušila, že je to niečo zlé. Vtedy som prvý raz videla môjho otca rozzúreného do nepríčetnosti. A akosi mi došlo, že problém je nielen v tom, že nejaký chalan nadával jeho dcére a že sa mu to prepieklo, ale že ju (i mňa) tým priskoro konfrontoval s týmto slovom a s tým, čo reálne znamená – že niektorí ľudia vedia byť krutí a bezohľadní voči pocitom čiernych ľudí len pre ich farbu pleti. Alebo preto, že sme niečo dosiahli. Ak Ti to náhodou ešte nedošlo, chcem tým povedať, že ak si v detstve ani v neskôr v živote nezažil ten kritický moment, keď si uvedomíš, že Ťa niektorí nenávidia len pre tvoju farbu pleti, užívaš si privilégium bielych.
3. Dva roky pred maturitou. Melrose, náš učiteľ algebry, pár týždňov po začiatku školského roku poznamenal, že som „jediná čierna huba“ v triede. Mala to byť akože vtipná poznámka. Ale nebolo to ani trochu vtipné. Asi Ťa neprekvapí, že sa mi uľavilo, keď si tento učiteľ po infarkte zobral zdravotné voľno a do konca roku zaňho suploval niekto iný. Chcem tým povedať, že ak si nikdy nebol ‚jediným‘ s Tvojou farbou pleti v triede, na večierku, v zamestnaní a pod. a ak na túto skutočnosť nikto v postavení autority v podobnej situácii „vtipne“ neupozornil, ťažíš z privilégia bielych.
4. Keď nám v maturitnom ročníku začali chodiť oznámenia z univerzít o tom, koho kam prijali, pamätám sa, že niektorých mojich bielych spolužiakov naštvalo, že jeden čierny spolužiak sa dostal na UCLA (University of California Los Angeles) a oni nie. Tvrdili, že sa tam dostal „miesto nich“, že za to vďačí pozitívnej diskriminácii a že to nie je fér. Takto rozprávali o svojom kamarátovi. Ktorý sa nadrel ako kôň. Chcem tým povedať, že ak na Teba nikdy nepadol tieň podozrenia, že sa Ti niečo podarilo dosiahnuť len tým, že si o to pripravil nejakého belocha, ktorý „si to zaslúžil“, užívaš si privilégium bielych.
5. Po tom, ako ma prijali na Harvardskú univerzitu (z našich stredoškolských čias si určite pamätáš, že som patrila k najlepším žiakom), som pred prvou cestou do Cambridge mala tri zážitky s neznámymi bielymi ľuďmi, ktoré ma dodnes zlostia. Ten prvý sa odohral počas zdravotnej prehliadky.
Ja: „Potrebujem očkovací preukaz na zápis na univerzite.“
Lekár: „Kde budeš študovať?“
Ja: „Na Harvarde.”
Lekár: „Myslíš ten v Massachusetts?”
Ten druhý je z obchodu, kde som si kupovala veci zo zoznamu, ktorý mi poslali z Harvardu.
Predavačka: „Kde budeš študovať?“
Ja: “Na Harvarde.”
Predavačka: „Myslíš ten v Massachusetts?“
Ten tretí je z pošty, odkiaľ som si posielala balík z vecami zo spomenutého zoznamu na Harvard. Stála som v rade za bielym chlapcom, ktorý posielal svoje veci na Princeton a pred beloškou, ktorá niekam posielala balík s vecami svojej dcéry či syna.
Žena chlapcovi: „Na akú univerzitu ideš?“ Chlapec: „Na Princeton.“
Žena: „Gratulujem!”
Žena mne: „Kam si posielaš veci?“ Ja: „Na Harvard.“
Žena: „Myslíš ten v Massachusetts?“
Ja v duchu: „Nie, ty krava, na ten tu za rohom, vedľa obchodu s alkoholom.“ No nahlas som odpovedala ukázala som a pri tom na ADRESY nalepené na balíkoch: „Áno, ten v Massachusetts.“
Potom tá krava povedala gratulujem, ale už bolo neskoro. Tým chcem povedať, že ak nikto nikdy nespochybňoval Tvoje intelektuálne schopnosti alebo to, že Ťa prijali na elitnú univerzitu len pre tvoju farbu pleti, ťažíš z privilégia bielych.
6. Na seminári v prvom ročníku sme v mojej skupinke 4-5 študentov mali prečítať knihy autorov ako Thoreau, Emerson, Malcolm X, Joseph Conrad, Dreiser a pod. Keď sme sa dostali k Autobiografii Malcolma X, jeden biely spolužiak vyhlásil, že knihu nevládal dočítať do konca, lebo s ňou nenašiel žiadne styčné body a že by ho nemali nútiť, aby také niečo čítal. Nepamätám si , ako to presne formuloval, ale dodnes mi ostal v pamäti ten pocit – lekári majú odborný názov na to, keď akýkoľvek dotyk na citlivom mieste u pacienta vyvolá bolesť, ktorá vystrelí do celého tela. Presne to som cítila. Viem, že som povedala niečo v tom duchu, že ja musím celý život čítať „veci, ktoré sa ma nijako netýkajú a s ktorými nemám žiadne styčné body“, ale zatiaľ som to vždy zvládla, lebo viem, že práve to je účelom učenia sa: naučiť sa chápať perspektívu iných. Chcem tým povedať, že v Spojených štátoch sa literárny kánon rovnako ako väčšina filmov a toho, čo sa vysiela v televízii, v prvom rade zaoberá dielami a úspechmi bielych mužov. Takže, ak si nikdy nezažil alebo nepomyslel na to, aké následky má/malo/by mohlo mať, keby Ťa v škole vychovávali bez nespočetného množstva vzorov a obrazov v povinnej literatúre či médiách, ktoré odzrkadľujú Tvoju skúsenosť, užívaš si privilégium bielych.
7. V poslednom ročníku na Harvarde je taký zvyk, že „pán“ ročníka pozve všetkých študentov na fajnový obed. (Nežartujem, až do februára tohto roku sa týmto ľuďom hovorilo „páni“, teraz ich premenovali na „ročníkových dekanov“, ale to je len drobná chuťovka popri hlavnom chode tejto spomienky). Obsluhovali nás pracovníčky bufetu – čierne ženy z Haiti a Bostonu (dodnes si pamätám srdečnú a milú Jackie) a „pán“ Sally si nahlas zauvažovala, že je to veru pre ne veľká pocta, že obsluhujú výkvet krajiny. Neviem, či ju počuli, ale ja som ju rozhodne počula a bolo mi z toho zle. Chcem tým povedať, že ak si nikdy nechcel pochutnať na večeri a dobre platený pedagóg Ti to nepokazil svojimi nafúkanými a rasistickými poznámkami o tom, akí vďační musia byť čierni spoluobčania za to, že sa nachádzajú v jeho blízkosti, užívaš si privilégium bielych.
8. Ako tridsaťročná som začala pracovať v tíme scenáristov jedného televízneho programu a môj nový biely šéf – ktorý ma poznal len niekoľko dní – v mojej neprítomnosti povedal jednému z kolegov, že som nafúkaná, že neviem toľko, ako si myslím a nie som taká talentovaná, ako si namýšľam. Čo sa teda konkrétne za tých pár dní udialo? Nesúhlasila som s jeho nápadom, že hlavná hrdinka má zabudnúť na šporáku podložku pod hrniec a vyhorí jej celý byt. Hrdinka, ktorá vedie cateringovú firmu. Keď o niekoľko mesiacov neskôr vyšlo najavo, ako sa o mne vyjadril (medzičasom si ma začal vážiť a spoliehať sa na mňa), ospravedlnil sa, že sa podľahol predsudkom voči čiernym ženám. Povedala som mu, že to bola primitívna reakcia a že sa má čo učiť. Rozhovor dopadol dobre, pretože môj šéf prejavil ľútosť a k celej veci pristúpil otvorene. No teraz tým chcem povedať, že ak si nikdy nebol terčom predsudkov a neinformovaného znevažovania zo strany šéfa v štýle „ako sa opovažuješ spochybňovať moje nápady“ postaveného čisto na jeho egu a Tvojej rase, ťažíš z privilégia bielych.
9. Keď som na prvom rande s mojím terajším manželom Warrenom nastúpila do jeho auta, pod sedadlom spolujazdca som zbadala balíček detských čistiacich utierok. Povedal, že deti nemá a že ich používa na čistenie auta. Pri zapínaní pásu som sa otočila a na zadnom okne som uvidela plyšové zvieratko. Pozrela som sa naňho škaredo. Odvetil: „Ale ja naozaj nemám deti. Mám to tu len, aby ma nezastavovali policajti.“ Potom mi vysvetlil, že keď neskoro večer chodil autom z práce, neustále ho zastavovali policajti, lebo keď uvideli čierneho muža v luxusnom aute, okamžite usúdili, že ho ukradol alebo že díluje drogy. Keď to spomenul známemu policajtovi, ten Warrenovi poradil, aby si do zadného okna dal plyšové zvieratko: zmení si tak „svoj profil“ a bude robiť dojem usadeného otca rodiny a nebudú ho tak často zastavovať. Tým chcem povedať, že ak si nikdy nemusel kamuflovať plody svojho úspechu vypchatým plyšovým zajačikom, len aby Ťa nešikanovali policajti po ceste zo zamestnania (alebo ak si sa o niečom takom nemusel baviť na svojom prvom rande), užívaš si privilégium bielych.
10. Pred šiestimi rokmi som na Facebooku založila stránku, z ktorej sa vyvinula samostatná webová stránka, Good Black News, Dobré čierne správy, pretože som bola zhrozená z toho, že neexistujú žiadne weby zamerané výlučne na pozitívne správy zo sveta čiernych. A pre prípad, že si si to ešte nevšimol, Ťa upozorňujem na zaujatosť mienkotvorných médií – nevieš si predstaviť, ako často musím ako editorka vymeniť sprievodnú fotografiu, aby odzrkadľovala pozitívny obsah článku. Na tých fotkách sú čierni často namosúrení alebo zlostní. A to aj vtedy, ak je celkové vyznenie textu pozitívne! Aj titulky musím neustále meniť, aby 1) v nich figurovalo meno dotyčného miesto „Čierny zamestnanec vyhral odškodné“ či „Do správnej rady Carnegie Hall zvolili prvého čierneho člena“ alebo 2) preformulovať titulok tak, aby sa z predmetu stal podmet, napríklad miesto „ABC obsadila Violu Davisovú do hlavnej úlohy seriálu“ napísať: „Viola Davis získala hlavnú úlohu v seriáli spoločnosti ABC“, ako sa to robí napríklad v prípade Jennifer Anistonovej či Stevena Spielberga. Dosť často mi chodia hnusné a urážlivé hejterské komenty. Vôbec na ne nereagujem, dotyčného rovno bloknem a koment vymažem. Chcem tým povedať, že ak si nikdy nemusel prepisovať články či titulky alebo vymieňať fotky a ak si sa nestal terčom útokov rasistických trolov len preto, že sa dennodenne snažíš propagovať pozitívne príklady a zdieľať príbehy úspechov a víťazstva spravodlivosti, ktoré ľuďom dodávajú nádej, užívaš si privilégium bielych.
No dobre, Jason, ešte toho ostalo veľa, ale stačilo. Moje deti čakajú na večeru. Som vyčerpaná a vyšťavená z toho, že som si tieto chvíle musela pripomínať a znovu ich prežívať (opakujem, toto nie je ani zďaleka všetko, ani to najhoršie). Dúfam však, že moje skúsenosti Ti aspoň trochu objasnia, ako inštitucionálny a osobný rasizmus ovplyvňuje celý život Tvojej kamarátky, ku ktorej si sa vždy správal láskavo a s rešpektom. Dúfam, že vďaka tomu, čo som tu opísala, si uvedomíš, že nielen cudzí ľudia, ale aj takí, ktorých poznáš a na ktorých Ti záleží, trpeli a naďalej trpia, pretože im je upreté privilégium nebyť kritizovaný, spochybňovaný či napádaný len pre svoju rasu.
A čo sa týka toho, že si „súčasťou problému“, ver mi, nikto Ti nemá za zlé, že si biely. Naozaj nikto. Takisto ako by sa ani mne nikto nemal zazlievať, že som čierna. Alebo žena. Alebo hocičo iné. No chceme, aby si uznal, že privilégium bielych existuje a aby si k ľuďom inej rasy „pristupoval nielen s úctou a s humorom“, ale sa aj zasadzoval za férové zaobchádzanie a za spravodlivosť, aby si sa ohradil, keď tvoji kamaráti, spolupracovníci či rodina utrúsia nejaký „vtip“ či „nevhodnú“ poznámku a aby si sa neustále snažil vžiť do kože iných. Len tak si budeme môcť všetci užívať a ceniť to jedinečné a mimoriadne, čo každý z nás prináša spoločnosti v rovnakej miere ako naše spoločné blaho.
S láskou a úctou,
Lori
Text pôvodne vyšiel na stránke Good Black News. Toto je verzia upravená pre YES! Magazine.
USA. North Carolina. 1950. Foto: Elliott Erwitt / Magnum Photos