Predstavovala som si, že stretnutie s Hertou Müller, laureátkou Nobelovej zmeny, nebude ľahké. Očakávala som plachého, nedôverčivého človeka. Človek, ktorý príde robiť rozhovor, môže pôsobiť ako votrelec, ba nepriateľ. Tak sa z rozhovoru môže stať akt nedôvery, pretože sa stretli cudzí ľudia. No ona prišla, videla a hovorila. Aký vydarený večer! Ďalšia politická vražda v Rusku. Putin vyhlasuje, že prípad vyrieši.  Pre mnohých je smrťou Borisa Nemcova definitívne jasné, že Rusko je na ceste do temnej doby, pripomínajúcej tridsiate roky, nielen tie nemecké. Napadlo vás, že tento druh nacionalizmu opäť zdvihne hlavu? To, že Putin sa o vyriešenie prípadu chce […]

Muži nosia uniformy prebodnutých nepriateľov. Vojaci v podchode zbierajú peniaze. A v dedinskom obchode predávajú smútočné vence. Ako kríza zmenila moju Ukrajinu. Vybrali sme sa do dediny na fronte. Cestujeme s priateľmi novinármi. Dedina leží blízko Lysyčanska. Neďaleko odtiaľ operuje delostrelectvo. Nie je jasné, kto tam strieľa. No ráno z ruskej strany doletela do dediny strela. Rovno doprostred ulice: obrovský kráter. Strechu susediaceho domu prevŕtali tucty črepín. Strela dopadla o siedmej, v dome boli traja civilisti. Našťastie, všetci žijú a nič sa im nestalo. Vnuk potom odcestoval do práce do mesta (áno, ešte tu funguje medzimestská doprava). Starý otec celkom […]

Dan Diner v elegantnej eseji s názvom Mimo Osvienčim, ktorá vyšla minulý týždeň v Literarische Welt, sa snaží ukázať, že Osvienčim je pre Bloodlands problém, a Bloodlands problém pre Osvienčim. Ale úplne sa mýli. Bloodlands sú nebezpečné pre konvenčné interpretácie z hľadiska národných dejín, ktoré minimalizujú tragédie a znemožňujú vysvetlenie. Diner bráni národné dejiny, nie Osvienčim. Porota Lipskej ceny za európske porozumenie ocenila na Bloodlands práve za jeho transnacionálny charakter. Transnacionálne dejiny si vyžadujú isté prekročenie národných foriem, čo môže pôsobiť aj nepríjemne. Metóda na ochranu konvenčných národných dejín pred transnacionálnymi dejinami spočíva v tom, že transnacionálne argumenty sa zredukujú […]

Parížsky filozof a neonacistoch, Európe a rebélii. Po vraždení Andersa Breivika a vraždení neonacistov z Zwickau sa verejnosť v Nórsku a Nemecku prebrala zo sna. Nikto nepočítal s tým, že zlo je tu hneď za dverami. André Glucksmann v Interview rozhovore s Richardom Herzingerom nás núti dívať sa hlbšie: „Už nevieme, že vo svete sú nepriatelia, zločineckí nepriatelia. Je to tá veľká otázka, ktorá má zamestnáva už roky: západný svet trpí na chorobu pochádzajúcu z viery, že sme dospeli na koniec dejín. Ale ak sa domnievame, že sme sa ocitli na konci dejín, nemáme skutočného nepriateľa, žiadne skutočné riziko už neexistuje. Tie ružové okuliare sú nebezpečné. […]

Čas nedokáže zahojiť všetky rany. Ani všetky slová. 22. júl 2011 ostane v našom jazyku ako krvavý list v kalendári. Od tohto dňa existuje Predtým a Potom. Slovo, ktoré od tohto čierneho víkendu nezmizne z nórskych dejín znie: neskutočné. Je to slovo bez obrysov, bez hraníc. To, čo sa stalo, to sa nielen udialo, ale sa vykonalo, spáchalo, nepostihla nás živelná pohroma, ale monumentálny zločin človeka, ktorý je neskutočný v tom zmysle, že je bezpríkladný, bezprecedentný, neporovnateľný. Ľudskosť obsahuje aj neľudskosť. Sme bytostne otrasení. Tieto dni nás zlomili. A táto neskutočnosť nás prenecháva samým sebe, nášmu zmätku, smútku, hnevu, zúfalstvu. Preto je teraz, viac […]

Jari národov nevyhnutne narážajú na silu zbraní. Bolo to tak roku 1848, keď európske povstania praskali pod paľbou imperiálnych armád. Taký bol osud Budapešti v päťdesiatom šiestom, v Prahy v šesťdesiatom ôsmom, Námestia Nebeského mieru v osemdesiatom deviatom. Taký mal byť osud arabských jarí, keď sa Kaddafi rozhodol ako prvý exemplárne znovunastoliť poriadok za každú cenu. Ide o prežitie líbyjských protestujúcich, o budúcnosť povstaní za slobodu na juh od Stredozemného mora a osud ľudských práv na celej tejto planéte. Vieme, že znepokojené čínske komunistické úrady cenzurujú všetky zmienky o Káhire a Tunisku, a ruskí komentátori skúmajú, či nedôjde k nákaze, […]

Kniha má vyjsť až v marci, a predsa sa už dnes o nej píše ako o “najdôležitejšej vydavateľskej udalosti roku 2011″. Píšu o nej noviny. V televízii o nej diskutujú novinári a politici. Stačí naťukať do prehliadača prvé slovo titulu a objavia sa stovky, ak nie tisícky odkazov. Na internetových fórach sa to hemží komentármi. Niektoré sú plné pobúrenia, zúrivosti a nenávisti k autorovi. Nadávajú mu do zradcov, zapredancov, luhárov, podvodníkov, otrokov mamonu.  Napajedení blogeri sa zariekajú, že knižku nevezmú do ruky a v žiadnom prípade si ju nekúpia, aby tomu lotrovi a prašivcovi nedali zarobiť. Vzniklo dokonca aj spoločenské […]

Pripadáme si zneuznaní Európou a svetom. Naše vlastné historické obete neboli docenené. Len: čo to má spoločné s hmlistým mediálnym zákonom, ktorý uzákonil Viktor Orbán? Už je to tu: “Súhlasím, že to bol zlý začiatok, ale čo s tým teraz môžeme urobiť?” povedal maďarský premiér v prejave pri preberaní predsedníctva EU. A potom: “Ak to Európska únia považuje za potrebné zákon zmeniť, tak to akceptujeme. Napokon, sme členmi EU a tá má svoje pravidlá. Provládna tlač tento výrok síce všetkými možnými spôsobmi relativizuje, ale fakt je, že prudký rozpor s jeho predchádzajúcimi výrokmi je neprehliadnuteľný. Tesne pred Vianocami, keď sa na Maďarsko […]

  Kopa tradícií Írsku chýba: nemá renesanciu, nemá Osvietenstvo, nemá priemyselnú revolúciu. A tak sa veselo vrhlo do bankového dobrodružstva Henry James v knihe o spisovateľovi Nathanielovi Hawthornovi vyratúva veci, ktorý autor z Nového Anglicka ku koncu devätnásteho storočia v Novom Anglicku nemal – napríklad, politickú triedu, brečtanom obrastené zrúcaniny, veľké štátne školy a telocvik. Keď si dnes v Írsku rekapitulujeme minulé storočie, je ťažké chcieť vymenovať, čo nám chýba. Nemáme napríklad uhlie a oceľ, nemáme finančnú aristokraciu a starú majetnú triedu, a nikdy sme nemali kolónie. Nemali sme renesanciu, Osvietenstvo, ani priemyselnú revolúciu a len trošičku reformácie. Od nezávislosti roku 1922 sme kadečo dohnali. Niekde v polovici deväťdesiatych […]