Pripadáme si zneuznaní Európou a svetom. Naše vlastné historické obete neboli docenené. Len: čo to má spoločné s hmlistým mediálnym zákonom, ktorý uzákonil Viktor Orbán?
Už je to tu: “Súhlasím, že to bol zlý začiatok, ale čo s tým teraz môžeme urobiť?” povedal maďarský premiér v prejave pri preberaní predsedníctva EU. A potom: “Ak to Európska únia považuje za potrebné zákon zmeniť, tak to akceptujeme. Napokon, sme členmi EU a tá má svoje pravidlá. Provládna tlač tento výrok síce všetkými možnými spôsobmi relativizuje, ale fakt je, že prudký rozpor s jeho predchádzajúcimi výrokmi je neprehliadnuteľný. Tesne pred Vianocami, keď sa na Maďarsko zniesli prvé kritické tóny, bol ešte premiér sebaistý a sarkastický. Napríklad, keď hovorca vlády z Berlína tlmočil názor Spolkovej republiky, Budapešť ho rýchlo zrušila: „Chudinku nemeckú kancelárku do tejto aféry zatiahli… Ona ani sama chudinka nič nepovedala…”
Priznajme si: Máloktorému európskemu politikovi by napadlo kvalifikovať šéfku vlády najbohatšej krajiny tohto kontinentu slovom v dvoch vetách za sebou ako “chudinku”. Čo je pre diplomatov jednoznačným faux pas, to je pre Orbána vedome nasadeným nástrojom národného populizmu: my Maďari, tak znie toto fičúrske posolstvo, sa neskláňame pred žiadnymi zahraničnými autoritami a trváme na svojom práve, aj keby sme sa mali dostať do sporu s celým svetom.
V tom istom duchu sa minulé leto pri zavádzaní osobitnej dane pre medzinárodné peňažné inštitúcie hovorilo o zápase za ekonomickú slobodu. Keď koncom decembra neprešiel ani deň, aby nejaké vplyvné západné médium neprišlo s tvrdou kritikou prezidentom Schmittom požehnaného mediálneho zákona, konzervatívni politici sa snažili vytvoriť psychológiu okupovanej pevnosti. Čo sa to len s Maďarmi deje?
Jeden z najčarovnejších poetických textov našej literatúry je rozprávkový epos Víťaz Janko klasika Sándora Petöfiho (1823 – 1849). Pastierik so sedliackym menom Jancsi Kukoricza sa na vandrovke pripojil k husárskemu vojsku na čele s generálom, a ten ho zverbuje so šľachetným cieľom. A tak statočný Jancsi putuje dobrodružnými cestami cez Tatárstan, Poľsko a Indiu konečne aj susedu tejto posledne menovanej krajiny, čiže Francúzsko, kde nepriateľa aj porazil. Keďže Jancsi sa v boji mimoriadne vyznamená, zachránený francúzsky vladár mu špeciálne ďakuje. Petöfi dobre vedel, že Osmanská ríša na poldruha storočia obsadila veľké časti Maďarska, pričom s “najkresťanskejším kráľom” Francúzov si pestoval tie najlepšie vzťahy. Napriek tomu kolovala v ľudovej tradícii rozprávková verzia, v ktorej maďarskí rytieri urobili pre Európu, čo len mohli, a nikto im nikdy ich zásluhy neuznal. Za príklad nevďaku Západu sa považovalo tiché prijatie potlačenia maďarskej revolúcie 1848. Tým viac obrovské straty územia a obyvateľstva po Trianonskom mieri roku 1920.
V tom istom duchu sme sa odvolávali na povstanie z roku 1956 a otvorenie hranice roku 1989 ako čosi, čo Európa a veľký svet nedostatočne ocenili. Z webov novín najhlasnejšie zaznieva hlas ľudu – rozhorčený západnou kritikou mediálneho zákona, s ktorou sa mu splývajú všetky ostatné historické urážky.
Anonymný čitateľ v provládnom denníku Magyar Hírlap, ktorý sa ostatne vôbec nepovažuje za radikálne pravicový: “Mali by sme Západu dať zdvorilo na vedomie, koľko krvi naša krajina preliala za Západ… Mali by sme pripomenúť veľaváženým západným tlačovým orgánom, že to táto malá krajina otvorila Nemcom cestu k zjednoteniu.” A nemilosrdne tne tak Economist, ako Financial Times: “Takmer 100 percent západných médií je vo vlastníctve sionistov alebo sú pod týmto vplyvom. Čosi také ako demokratická svetová tlač neexistuje, existuje len sionistická…” Orbána jeho prívrženci nakoniec dôrazne varujú: “Prosíme nášho milovaného premiéra, aby nás pred útočiacimi hyenami chránil! Nemci a Francúzi musia akceptovať vôľu maďarských voličov, ktorí už majú dosť ľavičiarov!”
Samozrejme, že naša maďarská vláda sa bude musieť snažiť stlmiť kritiku Bruselu, aby vlastná tématika jej predsedníctva – integračný program pre Rómov, prijatie Chorvátska do EU a Podunajská stratégia – ešte vôbec mala zmysel. Tomu podľa všetkého bráni nielen tvrdohlavá a ctižiadostivá povaha premiéra, ale aj národný komplex, ktorý si jeho vláda ľahkomyseľne vypestovala a ich nositelia sa len neradi podriaďujú kompromisnej línii.
Prikrášlená verzia narýchlo spichnutého a hmlistého znenia zákona však samotný problém nerieši. Namiesto prímeria s európskou verejnosťou by mala budapeštianska vláda skôr hľadať modus vivendi s vlastným obyvateľstvom. A k tomu patrí najmä poznanie, že demokracia je viac než vláda väčšiny voličov, pretože jej obsahom je aj nerušené a nepokutovateľné vyjadrenie vôle všetkých jej aktérov.
Foto: Bernadett Szabo / Reuters