Foto: Pawel Sawicki / AP Photo / Auschwitz-Birkenau Museum
Dan Diner v elegantnej eseji s názvom Mimo Osvienčim, ktorá vyšla minulý týždeň v Literarische Welt, sa snaží ukázať, že Osvienčim je pre Bloodlands problém, a Bloodlands problém pre Osvienčim. Ale úplne sa mýli. Bloodlands sú nebezpečné pre konvenčné interpretácie z hľadiska národných dejín, ktoré minimalizujú tragédie a znemožňujú vysvetlenie. Diner bráni národné dejiny, nie Osvienčim.
Porota Lipskej ceny za európske porozumenie ocenila na Bloodlands práve za jeho transnacionálny charakter. Transnacionálne dejiny si vyžadujú isté prekročenie národných foriem, čo môže pôsobiť aj nepríjemne. Metóda na ochranu konvenčných národných dejín pred transnacionálnymi dejinami spočíva v tom, že transnacionálne argumenty sa zredukujú na argumenty národných dejín susednej krajiny. Takto Diner vo svojej eseji začína vlastnou etymológiou názvu mojej knihy. Vraj som evidentne mal na mysli poľské “kresy”, ktoré som preložil do angličtiny ako “Borderlands” a to ma nejako naviedlo na neologizmus “Bloodlands”. V skutočnosti moja kniha kritizuje poľský dejepis rovnako ako ktorýkoľvek iný. Znižuje počet nežidovských mŕtvych, ktorí priamo padli za obeť nemeckej okupácii z približne troch miliónov, čo bolo do vydania mojej knihy považované za štandardné číslo, asi na milión.
Moja kniha je v skutočnosti tou najradikálnejšiou obhajobou singularity holokaustu, aká bola doteraz napísané, pretože demonštruje nielen osobitný charakter holokaustu ako jediného pokusu úplne vyhladiť národ definovaný podľa rasových kritérií, ale aj preto, že holocaust vyvraždil viac ľudí, než akýkoľvek sovietsky zločin, aj viac než všetky vražedné sovietske akcie dokopy. Mohol som vyvodiť tieto tvrdenia – keďže moja kniha zahrnuje všetky obete. Jej územím nie je náhoda, ako tvrdí Diner, skôr je to tak, že “Bloodlands” definujem ako územie, na ktorom sa konal holocaust. Je fakt, že v tej istej časti východnej Európy bolo v rokoch 1933 až 1945 zavraždených aj približne osem miliónov nežidov, čo Diner ani nepopiera.
A aj keď sa sústredíme na holocaust, nepochybne musíme pochopiť aj všetky tie ďalšie zločiny, ak chceme identifikovať a vysvetliť zvláštnosť holokaustu. Titul “Bloodlands” mi pripadal správny už pre rad scén v mojej knihe, ktoré tu nechcem opakovať, a po druhé preto, že v tomto regióne zahynulo toľko ľudí a každý z nich konkrétnou a často v doslovnom zmysle krvavou smrťou, a po tretie, kvôli tomu plurálu: žiadna jediná “Bloodland”, ale “Bloodlands”: rozličné domoviny, malé a veľké, ale navzájom susediace a navzájom prepojené. Ten názov sa mi zdal výstižný aj preto, že táto argumentácia veľmi súvisí aj so záujmami a obrazom tak nacistického, ako sovietskeho režimu v tomto regióne, a pretože zdôrazňujem, že ľudia väčšinou zahynuli veľmi blízko svojich domovov, na skutočných miestach, ktoré majú svoje názvy, nie v ríši anonymity.
Metonýmiou anonymity je samozrejme Osvienčim – a Diner mami vytýka, že ho podceňujem. Plynové komory v Osvienčime-Birkenau sa stali práve preto takými známymi, lebo boli na rozdiel od väčšiny významných nemeckých táborov spojené s pracovným táborom, v ktorom sa Židia a iní väzni dožili konca vojny. Diner mi neprávom vyčíta, že Osvienčim prezentujem len ako pracovný tábor. Prezentujem Osvienčim presne ako to, čím bol, a ako ho prezentuje aj Diner, totiž ako prevádzku slúžiacu na vraždenie, vybudovanú ako doplnok k pracovnému táboru. Moja kniha neargumentuje, že by bol sná’d Osvienčim menej hrozný, než bol, ale že holocaust bol hroznejší než Osvienčim a že si svoju pamäť musíme rozšíriť, aby mohla obsiahnuť celú hrôzu historických udalostí.
Je dobré, že si pamätáme Osvienčim; bolo by lepšie, keby sme si pamätali viac, a ešte lepšie, keby sme si pamätali, že všetky historické udalosti, najmä tie najdesivejšie, musia byť vysvetlené.
Osvienčim je miestom vraždenia Židov zo západných krajín (v terminológii Studenej vojny), preto sa počas Studenej vojny pestovala pamiatka na Osvienčim. Obete Osvienčimu pochádzali skôr z meštianskych vrstiev, a preto sa dali identifikovať pohodlnejšie než napríklad robotníci z Poľska, ktorí hovorili jidiš alebo rusky hovoriaci sovietski Židia. Osvienčim však pokiaľ ide o počty nebol najväčšou časťou hrôzy: päť šestín holokaustu sa odohralo inde – a čo je veľmi dôležité – aj skôr. Aj keby nám teraz šlo len o vysvetlenie holokaustu, musíme sa zaoberať jeho obeťami, a teda spoločnosťami, v ktorých žili, a štátmi, ktorých boli občanmi.
Nemecká politika od začiatku do konca bola, všetkých Židov vysídliť zo sféry nemeckej moci: rozhodujúca otázka, podľa môjho názoru, znie, kedy a ako sa z toho stal cieľ vyvraždiť ich. Na túto otázku nedáva odpoveď Osvienčim; možno zodpovedať len v rámci “Bloodlands”, kde sa nacistická fantázia strafila s najväčšou vlasťou Židov.
Židia tvorili nepatrnú časť nemeckého obyvateľstva a nemeckí Židia tvorili nepatrnú časť obetí holokaustu. Hitler vládol v Nemecku šesť rokov bez toho, aby mal vo svojej mocenskej sfére mnoho Židov alebo aby sa snažil o ich vyvraždenie. Fyzická likvidácia sa stala cieľom až po vojnových ťaženiach v rokoch 1939 až 1941, keď sa väčšina Židov Európy dostala pod nemeckú kontrolu. Už dávno predtým, ako sa Osvienčim stal pre nás tou najznámejšou fabrikou na vyhladzovanie, bolo nemeckou politikou vyvražďovanie. K holokaustu by bolo došlo, aj keby tábor v Osvienčime neexistoval; v skutočnosti k nemu z väčšej časti došlo ešte predtým, ako bol nainštalované veľké plynové komory v Birkenau. To sa však nedá povedať o nemeckých inváziách do Poľska a Sovietskeho zväzu; bez nich by bol holokaust nemysliteľný.
Zdôrazňovanie Osvienčimu nám dovoľuje dávať holokaustu v európskych dejinách akúsi centrálnosť, ale v súčasných debatách o pamäti je táto centrálnosť ako satelit, ktorý sprevádza zemeguľu vysoko nad rovníkom. ťarcha a príťažlivosť sú tu, je tu tma, a je tu opakovanie, ale takmer žiadny kontakt. Dejiny holokaustu a dejiny Európy akoby obsahovali každé jeden, svoj, portrét Európy, a pritom takmer neexistuje spôsob, ako tie portréty navzájom prepojiť. Podľa môjho názoru môžeme význam holokaustu ukotviť len vtedy, keď jeho udalosti ukotvíme v európskych dejinách, čo znamená, že Osvienčim musíme doplniť tak, aby tento symbol bol udržateľný ako súčasť dejín, ktoré sú ešte väčšie, hroznejšie a osobnejšie, než to vyjadruje samotný symbol.