Kniha má vyjsť až v marci, a predsa sa už dnes o nej píše ako o “najdôležitejšej vydavateľskej udalosti roku 2011″. Píšu o nej noviny. V televízii o nej diskutujú novinári a politici. Stačí naťukať do prehliadača prvé slovo titulu a objavia sa stovky, ak nie tisícky odkazov. Na internetových fórach sa to hemží komentármi. Niektoré sú plné pobúrenia, zúrivosti a nenávisti k autorovi.
Nadávajú mu do zradcov, zapredancov, luhárov, podvodníkov, otrokov mamonu. Napajedení blogeri sa zariekajú, že knižku nevezmú do ruky a v žiadnom prípade si ju nekúpia, aby tomu lotrovi a prašivcovi nedali zarobiť. Vzniklo dokonca aj spoločenské hnutie za bojkot vydavateľstva, ktoré ju ide vydať. Objavilo sa aj volanie po ručných potýčkach a súdnych procesoch.
Historická knižka
Samozrejme, ozývajú sa aj odlišné názory. No tie charakterizuje trochu iný tón. Pokojnejší, bez pohŕdania a agresie. Tí rozumnejší navrhujú počkať, kým knižka vyjde, prečítať si ju a až potom na seba eventuálne začať špiniť. Niektoré z týchto hlasov tvrdia, že si knižku nekúpia, pretože obsahuje dobre známu pravdu, takže je to škoda peňazí. Zdá sa však, že hlasov, volajúcich po rozume a zachovaní miery, je menej.
Žili sme so Židmi po stáročia a teraz žijeme s ich popolom, s ich duchmi, a takto to ostane do konca sveta.
Opýtate sa, čo je to za knižku. Je to historická knižka. O čom? Samozrejme, o Poliakoch a Židoch. Napísal ju poľský sociológ a historik Jan Tomasz Gross, desaťročia žijúci v Spojených štátoch. Jej názov znie Zlatá žatva. Píše sa v nej o tom, ako si počínali poľskí sedliaci z dedín neďaleko nemeckých vyhladzovacích táborov na východe Poľska: Treblinky, Sobiboru a Bełżca, hoci autora obzvlášť zaujíma Treblinka.
Nemci sa v týchto relatívne primitívnych táboroch ešte zaobišli bez krematórií a mŕtvoly plynom usmrtených obetí pálili vonku, na veľkých roštoch zo železničných koľajníc. Popol následne zakopávali v dosť plytkých jamách. Po roku až poldruha roku tábory zlikvidovali, odstránili všetky stopy a na ich mieste zasadili les. Po vojne chlapi z okolia prekopávali pozemky, plné popola a hľadali zlato a vzácne kamene, ktoré ostražitým nemeckým katom možno unikli. Kopali a preosievali piesok ako zlatokopi kdesi v Kalifornii. A nachádzali. Dediny civilizačne pokročili. Namiesto drevených domov sa stavali murované. Namiesto slamených striech plechové. Ale ja tu teraz nechcem písať o poľských sedliakoch a o židovskom popole, hoci je to veľká téma.
Fascinujúca spleť
Na mojej vlasti je fascinujúca táto nepretrhnuteľná poľsko-židovská spleť: spleť protichodných pocitov, súcitu, obdivu, výčitiek, strachu, fascinácie a nenávisti. Myslím, že so žiadnym iným národom nás nespájajú také silné putá. Ani Nemci ani Rusi nevyvolávajú také hlboké a tak hlboko ukryté emócie. Je v tom kus fatalizmu. V Poľsku už dávno nie sú Židia, ale akýmsi záhadným spôsobom sú nám súdení. Sú súčasťou nás samých, súčasťou našej duše, našej identity, nášho podvedomia. Žili sme spolu stovky rokov, od čias, keď ich pogromy a pálenie na hranici vyhnali z celej Európy. V Poľsku našli útulok, ale neskôr tu našli aj záhubu a hrob.
V nemeckom pláne bolo čosi diabolské. Tým, že si za miesto holokaustu vybrali Poľsko, sa zbavili popola a súčasne sa zbavili aj viny a očistili sa. Žili sme so Židmi po stáročia a teraz žijeme s ich popolom, s ich duchmi, a takto to ostane do konca sveta. Nie je vylúčené, že sa s tým nedokážeme zmieriť. Ak sa moja vlasť ľuďom vo svete s niečím spája, je to predovšetkým Osvienčim. Nedokázali sme oplakať ich smrť. Čudný je ten môj národ: 1. novembra na sviatok všetkých svätých sa stovky tisícok vyberajú na hroby blízkych a zapaľujú tam sviečky. Na polia so židovským popolom nechodí takmer nikto.
Nedokážeme žiť s vlastnou pamäťou. Máme pocit, že ju nevládzeme uniesť. Obyčajná knižka o tom, že nie sme takí nevinní, ako by sme chceli, budí démonov. Budí strach a hystériu. Akoby tí mŕtvi neustále vstávali z hrobov a vstupovali nám do života. A to sa istotne nezmení, pokiaľ ich skutočne neoplačeme a nepochováme tak, ako pochovávame svojich.