Parížsky filozof a neonacistoch, Európe a rebélii.
Foto: Picture Alliance / DPA / MAXPPP
Po vraždení Andersa Breivika a vraždení neonacistov z Zwickau sa verejnosť v Nórsku a Nemecku prebrala zo sna. Nikto nepočítal s tým, že zlo je tu hneď za dverami. André Glucksmann v Interview rozhovore s Richardom Herzingerom nás núti dívať sa hlbšie: „Už nevieme, že vo svete sú nepriatelia, zločineckí nepriatelia. Je to tá veľká otázka, ktorá má zamestnáva už roky: západný svet trpí na chorobu pochádzajúcu z viery, že sme dospeli na koniec dejín. Ale ak sa domnievame, že sme sa ocitli na konci dejín, nemáme skutočného nepriateľa, žiadne skutočné riziko už neexistuje. Tie ružové okuliare sú nebezpečné. ”
V Nemecku vraždili neonacisti – ako veľmi to šokovalo Francúzsko?
Francúzsko to nešokovalo vôbec.
Francúzi sa už neobávajú, že Nemci sa môžu prepadnúť do svojich temných dôb?
Veď pravico-extrémnistické vraždy boli už v rôznych krajinách, napríklad v Taliansku. To, že všade existujú zločinci, ktorí niečo také urobia, sa vo Francúzsku vie až pridobre, nie je to výnimočné. Väčším šokom bola masakra v Nórsku: to, že jediný človek mohol bez akéhokoľvek odporu postrieľať 80 mladých ľudí, navyše aktivistov sociálno-demokratickej mládeže, podľa môjho názoru ukazuje, že sa v Nórsku s pacifizmom zašlo trochu priďaleko.
Ale ako sa tí mladí ľudia mali brániť?
V tom letnom tábore v na Utoyi boli dvaja chlapci, ktorí sa pokúšali chrániť deti pred vrahom kameňmi. Nie náhodou boli tí dvaja Čečeni. Keď sa začala streľba, volali otcovi na mobil a hovorili: jeden človek v policajnej uniforme tu strieľa na decká, čo máme robiť? Otec povedal: musíte ich zachrániť – za každú cenu. Čečeni jednoducho vedia, čo je vojna.
Lebo boli znovu a znovu obeťami brutálneho násilia ruskej soldatesky. No existuje akási podobnosť medzi masakrou v Nórsku a pravicovo-extrémistickými vraždami v Nemecku. Tu to síce nebol jeden jednotlivec, ale predsa len ich bolo veľmi málo, a bez odporu vraždili dvanásť rokov.
Paralela je v tom, že bezpečnostné úrady, ale ani verejnosť s niečím takým jednoducho nepočíta. Už si nie sme vedomí toho, že vo svete sú nepriatelia, zločineckí nepriatelia. Táto otázka ma zamestnáva už roky: západný svet trpí na chorobu pochádzajúcu z viery, že sme dospeli na koniec dejín. Ale keď sa ocitnete na konci dejín, už nemáte skutočného nepriateľa, už neexistuje skutočné riziko. Ružové okuliare sú nebezpečné. To neplatí len o politike, ale aj o svete financií.
Ako to?
Odkiaľ pochádza táto veľká finančná kríza? Zo slepoty ľudí na čele bánk, finančného sveta, ktorí si povedal: dnes všetko ovláda racionalita. Je tu možno pár menších kríz, ale naozaj veľká kríza nastať nemôže A preto si mysleli, že môžu prekračovať všetky medze. Mohli by sme to zhrnúť do axiómy: Kto je presvedčený o tom, že naozaj veľká kríza, veľká katastrofa nemôže prísť, ten ju naozaj privoláva. Tak to bolo pred Balkánskou vojnou, keď sa hovorilo: v dnešnej dobe sa predsa niečo také nemôže stať. Tak to bolo pred 11. septembrom s vnímaním islamistického teroru. Pritom na katastrofu v New Yorku a vo Washingtone existovalo dosť indícií. Vo Francúzsku sa už jeden únosca pokúsil nechať zrútiť v Paríži lietadlo z Alžírska. A v New Yorku už raz, v deväťdesiatom treťom, došlo k útoku na World Trade Center. Všetky prvky boli prítomné ako v puzzle. Ale nezložili sme si ich, pretože takú udalosť sme považovali za nemožnú.
Je to špecifická slabina západných spoločností alebo skôr všeobecná ľudská vlastnosť, že si v skutočnosti nechceme predstavovať to najhoršie?
Lenže na Západe dosiahla táto slabosť rád veľmi ďalekosiahlej teórie. A to ešte predtým, ako americký politológ Francis Fukuyama začiatkom deväťdesiatych rokov publikoval svoju tézu o “Konci dejín”. Tá teória siaha už k Hegelovi, ktorý vyhlásil, že bitka pri Jene roku 1806 znamená koniec všetkých bitiek v Európe a že Napoleon už bude vládnuť čisto racionálne.
Ale Fukuyama pod Koncom dejín nemyslel, že by už žiadne dejiny nemali pokračovať, ale že viac neexistujú navzájom proti sebe stojace uzavreté ideologické koncepty ako komunizmus a nacionálny socializmus, ktoré by mohli byť vážnou výzvou západnému princípu racionality.
Ale aj po páde Berlínskeho múru sme mali genocídu v Rwadne, vojnu v Európe – na Balkáne, a tak ďalej. Je nezmysel tvrdiť, že konflikty by boli menej nebezpečné, pretože už neexistuje komunizmus a nacionálny socializmus. Podľa môjho názoru je Putin rovnako nebezpečný ako bol Brežnev – iste, nie taký nebezpečný ako Stalin, ale rovnako nebezpečný ako Brežnev. Fukuyama precenil ideológiu. Je viac zločincov než ideológov. A keď zločinec nenachádza ideológiu, ktorou by svoje skutky mohol ospravedlniť, bude si hľadať nejakú novú. Dá sa na to využiť náboženstvo, alebo nacionalizmus. Násilie, nebezpečné násilie, v každom prípade existuje. Teórie, ako bola táto Fukuyamova, nás zvádzajú k tomu, aby sme nepriateľov považovali za takých maličkých, že s nimi nemusíme počítať.
Vidíte v svetovej politike všeobecné oslabenie Západu? Stiahnutie sa z Iraku a blížiace sa sťahovanie z nepokojného Afganistanu – ale aj priebeh arabských protestov – predsa jasne naznačujú, že západný vplyv je na ústupe.
V poslednom bode by som s vami nesúhlasil. Myslím, že vplyv Západu je oveľa väčší, než si na Západe myslíme. Európa pred päťdesiatimi rokmi prežila revolúciu, aká tu dovtedy nikdy nebola. Nazývam ju revolúciou prechodu od starej formy vládnutia v novej. V tomto zmysle stvorila Európa prechod od totalitarizmu k demokracii, a bez krviprelievania. To platí tak o východnej Európe, ktorá sa oslobodila od komunizmu, tak o Grécku, Španielsku alebo Portugalsku, ktoré prekonali fašizmus. Počiatky revolúcii na juhu Stredomoria sú začiatkom podobného vývoja – ale potrebujú čas. Nehovorím, že tam hneď vypukne raj.
No vo východoeurópskych krajinách predsa existovali občianske a demokratické tradície spred totalitarizmu. Tie v arabských krajinách chýbajú.
Áno, predpoklady nie sú tie isté. Ale Európa potrebovala 50 rokov, kým padol Múr. Bol som v Alžírsku, keď tam v deväťdesiatych rokoch zúril islamistický teror, a už vtedy som vravel: treba napočítať do troch. Po prvé, sú tu islamisti, po druhé armáda, ktoré nie je demokratická, ale skorumpovaná. A po tretie, sú tu sily, ktoré chcú demokraciu. V Alžírsku to boli intelektuáli, novinári, a, čo bolo veľmi dôležité, ženy. V Tunise to boli teraz zvlášť mladí ľudia, ktorý sa spájali cez internet. Všetko sa odohráva medzi týmito tromi prúdmi. Takáto nestála zmes tu ešte bude dlho. Ale jedna vec je nová: arabské národy už nevidia v despotizme čosi prirodzene dané. Kríza despotizmu je teraz evidentná.
Ale vari všetky revolúcie nemali podobný priebeh – najskôr sa uvoľnila slobodymilovný, pluralistická energia, a potom nastúpili pevne zorganizované sily vyzbrojené autoritárskymi ideológiami? Takto prebiehala Francúzska aj Ruská revolúcia. Aj v Iráne v sedemdesiatom deviatom boli najprv v popredí liberálne sily. Samotný Chomeíní na začiatku sľuboval demokratické usporiadanie a delenú moc.
Napriek tomu nemusia všetky revolúcie nutne viesť k novým despociám, ako vidíme na príklade Európy v druhej polovici dvadsiateho storočia. Koniec je otvorený. Je pravdaže dôležité podporiť demokratické sily. Čímsi naozaj novým je v tom rola žien. Aj aktivistky, ktoré sú islamistických skupinách, zdôrazňujú, že chcú brániť svoje práva a slobodu. Nedá sa predvídať, ako ten zápas dopadne. Ale doteraz takmer nebol ani viditeľný, a preto ho Západ vôbec nevnímal. Celé desaťročia tu takzvaní experti tvrdili: pre Arabov je dôležitá len jediná otázka, a tou nie sú ľudské práva, ale Izrael. Nie že by to posledné nebolo dôležité, ale teraz sa ukázalo, že je aj celý rad ďalších otázok. Ostatne, nemali by sme zabúdať, že Socialistická internacionála mala medzi svojimi členmi tuniského diktátora Ben Aliho a egyptského diktátora Mubaraka. “Experti” zľava aj sprava ubezpečovali, že Arabi nepotrebujú ľudské práva. Bolo to rasistické.
Hovoríte, že treba podporiť demokratické sily v arabských krajinách. Aké možnosti na Západ vôbec ešte má? Nezdiskreditovalo ho, keď sa tam kamarátil s diktátormi? A samotná jeho ochota angažovať sa je v čase krízy veľmi limitovaná.
No bola tu bola úspešná intervencia proti Kaddáfímu. Takže čosi sa predsa len dá. Ale je bohužiaľ pravda, že na Západe chceme radšej spať ako bojovať. To, že tým prehliadame zásadné nebezpečenstvá, platí aj o iných oblastiach. Napríklad otvorenie východného ropovodu z Ruska do Nemecka má oveľa väčší význam než všetky otázky, ktorým sa európska verejnosť momentálne venuje. Konštituuje to novú os Moskva – Berlín – Paríž, ktorá obchádza Poľsko, Ukrajinu a Pobaltie. Na kým všetci majú v hlave iba eurokrízu – ktorá aj naozaj je veľkým problémom – nikto nevidí, že toto je Putinov rok. Putinovým veľkým plánom je, že ako energetický cár dostane celú Európu pod svoju kontrolu. Touto cestou dosiahlo v tomto roku uvedenie do prevádzky ropovodu veľký úspech. Po druhé, nedávno vyhlásil, že mieni znovu oficiálne prejsť do čela štátu. Bude teda pri moci do roku 2024. A je tu aj tretia vec, ktorá na prvý pohľad nevyzerá veľmi významne: Putin sa stane prvým laureátom Konfuciovej ceny, ktorú Čína tento rok založila ako konkurenciu Nobelovým cenám.
Nie je to len obyčajný propagandistický revanš Číny – po tom, čo ju tak podráždilo, keď minulý rok dostal Nobelovu cenu, ktorú dostal disident Liu Ťjiaobo?
Iste, Konfuciova cena sama osebe je smiešna. Ale že ju ako prvý dostane práve Putin, to je podčiarknutie alianciu medzi Čínou a Ruskom, vlastne dvomi rivalmi, ktorí však držia spolu proti Západu. Takto tie dve nerovné mocnosti v Bezpečnostnej rade OSN blokujú akúkoľvek iniciatívu proti despociám, napríklad v prípade Iránu, ale aj Sýrie. Tvoria spolu čosi falangu deštruktivity. Ešte viac než o Číne to platí o Rusku, pretože Čína je ekonomicky nesmierne silná, a tak potrebuje západné trhy. Sila Ruska nespočíva v sile jeho ekonomiky, ale predovšetkým v tom, že mu – po prvé – patrí toľko ropy a plynu, po druhé, v obchode so zbraňami, ktoré predáva každému, a po tretie, v tom, že je jadrovou veľmocou.
Rovnakou mierou ako v Európe rastie ruský vplyv, slabnú väzby medzi Európou a Amerikou. To teraz drasticky vidieť na finančnej kríze, kde medzi transatlantickými partnermi neexistuje žiadna dohoda.
To je naozaj hrozivé. Tým viac, že prezident Obama nemá vôbec predstavu o Európe. Je orientovaný na Pacifik.
Ak už Európa nevie rozlišovať medzi protivníkmi a priateľmi – nesvedčí to o rozpade jej hodnôt?
Nemyslím, že je to otázka hodnôt. O hodnotách sa hovorí vždy, keď niet čo povedať. Keď sa napríklad hovorí o tom, ako je Európa „judeo-kresťanská“, neverím z toho ani slovo. To je úplne nový výmysel. Niečo „židovsko-kresťanské“ zrejme existovalo v starom Ríme. Ale odvtedy Židia a kresťania už nemajú tie isté hodnoty.
Čo ste ešte povedali jemne.
Áno. Vôbec, Európu nikdy nespájali hodnoty. Keď bola Európa ešte kompletne kresťanská, bol tu konflikt medzi Byzanciou a Rímom. Bolo dokonca aj križiacke ťaženie proti Carihradu. A od čias renesancie neboli náboženské hodnoty faktorom jednoty, ale práve naopak. Ani hlavné mozgy, ktoré po štyridsiatom piatom zakladali Európske spoločenstvo, nemali rovnaké hodnoty. De Gaulle bol skôr nacionalista. De Gasperi bol rímsky katolík, socialisti vlastne vôbec neboli kresťanskí. Tým, čo dláždilo cestu k jednote, bol strach z návratu hitlerizmu a rasizmu, a tiež, aj keď sa to otvorene nevyslovilo – antikolonializmus. Pretože krajiny, ktoré sa stali členmi spoločenstva, sa svojich kolónií zriekli, nerady, ale zriekli. Antikolonializmus, antifašizmus a antikomunizmus boli tri – ak chcete – protihodnoty, ktoré založili zjednotenie. Ale dnes už Európa už nie je zajedno v tom, kto sú jej protivníci. Podceňuje sa islamizmus, ktorý je ideológiou vojny, a aj putinizmus, ktorý je svojím spôsobom tiež nepriateľom demokracie s vydieračským úmyslami.
Zjednocovanie Európy bolo v neposlednej miere skalené aj strachom z dominancie Nemecka.
Veď je namieste, že Nemecko je v Európe vedúcou ekonomickou silou. Ale nikto nechce vidieť, prečo ňou je. Príčina sa volá Godesberg – teda Godesberský program sociálnej demokracie 1959. Godesberg znamenal, že triedny boj bol dobojovaný a že ho vystriedala súhra na jednej strane silných odborov a na druhej strane silných podnikateľských zväzov. Zvlášť v mediteránskych krajinách k tomuto definitívnemu ukončeniu triedneho boja, marxizmu, nikdy nedošlo.
Takže nemecká sila spočíva v jeho konsenzuálnom modeli??
Áno. Ale to, že Nemecko je na tom hospodársky oveľa lepšie, neznamená, že by bolo politicky schopnejšie. O Nemeckej spolkovej republike sa kedysi hovorilo, že je to ekonomický obor, ale politický trpaslík. To v podstate dodnes platí, ako bolo vidieť na nemeckom správaní v prípade Líbye. Dokonca to platí o celej EU, ktorá je ekonomicky silná, ale bez politického vedenia.
Je teraz nutné vybudovať politické inštitúcie EU, aby sa dala zachrániť európska jednota, tak ako sa toho dožaduje napríklad Jürgen Habermas?
Ak Európa nevie, za čo a proti komu stojí, nepomôže jej ani budovanie inštitúcií. Aký postoj zaujíma voči Rusku? Ako to ďalej bude s krajinami na juhu Stredomoria? To sú dôležité otázky, ku ktorým neexistuje jednotný európsky postoj. A najmä: omnoho dôležitejší než problémy inštitúcií je problém energetickej bezpečnosti. Kým sa nedohodneme na otázke energie, Európa sa svojou jednotou nepohne. Tak to predsa bolo už na počiatku zjednocovania Európy: začalo sa združením uhlia a ocele. Nehovorím, že in puncto energia musia ísť všetci tým istým smerom. Nemecko už nechce jadrovú energiu, Francúzsko ju chce, aspoň zatiaľ, naďalej využívať. Ale mala by sa vytvoriť súvislosť medzi rôznymi tendenciami, aby Nemecko, Francúzsko, Poľsko a tak ďalej, nemuseli čeliť Putinovi alebo arabským vývozcom ropy osamotene. Pokiaľ nemáme spoločný energetický zväz, európska jednota slabne a my spejeme k rozvodu.