Foto: Manu Brabo / AFP / Getty Images
Muži nosia uniformy prebodnutých nepriateľov. Vojaci v podchode zbierajú peniaze. A v dedinskom obchode predávajú smútočné vence. Ako kríza zmenila moju Ukrajinu.
Foto: Gleb Garanich / Reuters
Vybrali sme sa do dediny na fronte. Cestujeme s priateľmi novinármi. Dedina leží blízko Lysyčanska. Neďaleko odtiaľ operuje delostrelectvo. Nie je jasné, kto tam strieľa. No ráno z ruskej strany doletela do dediny strela. Rovno doprostred ulice: obrovský kráter. Strechu susediaceho domu prevŕtali tucty črepín. Strela dopadla o siedmej, v dome boli traja civilisti.
Našťastie, všetci žijú a nič sa im nestalo. Vnuk potom odcestoval do práce do mesta (áno, ešte tu funguje medzimestská doprava). Starý otec celkom nerozumie, čo sa to tu deje. Stará mama tomu rozumie, chytí ma za ruku, vedie ma do dvora a ukazuje mi blato, čo tlakovou vlnou pri výbuchu ostriekalo múry, ploty, stromy a záhradu. “Chválabohu, všetci sme nažive,” opakuje, “Chválabohu.” Kostol v dedine nemajú.
Pri obchode s potravinami sa rozprávame s dvomi ženami. Plačú, prosia nás, aby sme “tam hore” odkázali, nech prestanú strieľať, nech sa ten zlý sen už skončí. Nehovoria, kto strieľa. Nakoniec: aký už je v tom rozdiel, kto akurát chce človeka zabiť? Keď človek trčí pod delostreleckou paľbou, chce len, aby sa to už čím skôr skončilo. “Žili sme tu predsa všetci spolu,” plačú ženy. “Veď my vôbec nie sme proti, ale nech na nás nestrieľajú.”
Ale oni na nich strieľajú. Neďaleko odtiaľto sú ukrajinské hliadky, útočia na ne teroristi. Alebo “ruské teroristické jednotky”, ako sa tu hovorí oficiálne. Oficiálny Kyjev stále ešte nahlas nehovorí, že nepriateľom je Rusko. Odtiaľ aj celý ten zmätok, kto to vlastne ostreľuje ukrajinskú armádu a civilné obyvateľstvo za jej chrbtom, či sú to separatisti alebo domobrana, teroristi alebo ruskí vojaci. Ukrajinskí vojaci hovoria, že na druhej strane teraz stoja úplne regulérne armádne jednotky Ruskej federácie, spolu s miestnymi, samozrejme.
Nie každý to povie do kamery. Nehovoria to na to, aby o tom niekoho presvedčili. Skôr je to: ak chceš veriť, že ľudia na tankoch druhej strany sú baníci, nech sa ti páči, ver si tomu. Ale my sme tých baníkov videli, videli sme ich pasy, knižky, kam sa zapisuje žold. Ženy si ešte chvíľu poplačú, potom dostanú strach, či nepovedali priveľa, náhlivo sa lúčia a bežia domov. V dedinskom obchode, pri ktorom sme sa zastavili, majú chlieb, potraviny, čistiace prostriedky – a smútočné vence. Vence visia na stene, nad regálom s mydlami a šampónmi.
Na ceste je ukrajinská hliadka. Ďalej nás už vojaci nepustia. Okolo najbližšej hliadky sa už bojuje. To je hneď vedľa, 5 kilometrov odtiaľto. Vôbec je tu všetko hneď za rohom. Do Luhanska je to 30 kilometrov. Jeden z bojovníkov bol predtým podnikateľ v Donecku. Hovorí rusky. Hovorí, že preňho sa vojna môže skončiť len víťazstvom – a víťaznou vojenskou prehliadkou na Červenom námestí. Jeho jednotka je v nasadení už od leta. Vojna už dávno všetkých strhla so sebou, zmenila myslenie. Na prímerie nikto neverí. “Máš peknú uniformu,” hovoríme mu. “Tá je jedného separatistu,” odpovedá nám. “Dobodal som ho. Ani som skoro nemal čas ju oprať.”
“Počkajte,” hovoria vojaci “o 15 minút majú byť spustiť naše rakety Grad, to len uvidíte, to je niečo,” Potom nás vystríhajú: “Ale nechoďte priďaleko, v lese majú snajpera, môže zareagovať na vašu optiku.”
V mestečku neďaleko frontu je všetko o niečo pokojnejšie. Benzínové pumpy a krčmy sú otvorené, ľudia žijú svoje životy. Vojna sa ich nedotýka, aspoň zatiaľ nie, aj keď streľbu počuť aj sem. Môžete si zavolať taxík, ísť na poštu poslať list, vybrať si peniaze z bankomatu. Aj mobilné siete fungujú. Tam vpredu, na frontovej línii občas fungujú a občas nie.
Na cestných hliadkach stoja milicionári. S ukrajinskými zástavami, ale bez nadšenia. Milicionári sú odtiaľto, ale k separatistom vtedy neprebehli. V krčmách je plno vojakov. Sú zhovorčiví, kladú nám otázky a rozprávavajú o sebe. Ruky majú čierne, pod nechtami motorový olej, na tvári strnisko a v očiach oheň.
Alkohol, adrenalín, slzy, dym z prachu, nenávisť a odhodlanie – je ťažké s nimi hovoriť, človek má dojem, že sa naňho dívajú cez zameriavací ďalekohľad.
Foto: Dominique Faget / AFP / Getty Images
Vojna je teraz ich jediný a celý svet – a želanie čím skôr ju skončiť. Pričom si len ťažko viete predstaviť, čo si so sebou počnú v čase mieru, ako sa vrátia do tohto života a čo ich tam čaká. Momentálne to rozhodne nevyzerá, že by sa mier blížil – po rozbitých cestách sa pohybuje kolóna vojenských áut, zmrznuté železo, na ktorom je ešte nalepené jesenná špina, a zbrane, ktoré ešte neunavilo plniť stále tú istú funkciu, zachraňovať životy týmto mužom.
Na výjazde z bojovej zóny stoja muži z povestných – za Janukovyča – milícií Berkut. Dobrovoľníci, ktorí podporujú vojsko na fronte, stále nadávajú na ľudí z Berkutu. Tvrdia, že sú to potenciálni zradcovia, ktorých čas sa zastavil minulú zimu. Je naozaj ťažké si to všetko v hlave usporiadať: ešte pred rokom stáli na dvoch stranách barikád, dnes bojujú pod tou istou zástavou. Človeku sa chce uveriť, že sme sa všetci odvtedy naozaj zmenili. Ale nejde to. Na kraji cesty stojí železničný vagón bez kolies. Bývajú v ňom Berkutovci. Sú ako cestujúci, čo nastúpili do zlého vlaku.
Moje rodné mesto Charkov leží v hlbokom tyle. Na druhej strane – je to odtiaľ k ruskej hranici len hodina autom. Mesto je vyzdobené v národných farbách, žltej a modrej. Ale ďalej od centra premaľúvajú prívrženci projektu Novorosija bielu a modrú hákovými krížmi. Na prvý pohľad máte dojem, že toto mesto je totálne proukrajinské: aktivisti, dobrovoľní pomocníci, vojaci. Odvšadiaľ prichádzajú ľudia, ktorí sa dobrovoľne hlásia na front, a do tunajšej nemocnice vozia ranených.
V posledných parlamentných voľbách tu opäť zvíťazili niekdajší spolubojovníci Janukovyča. Vojna je únavná, drvivá, ale zjavne sa nikto z vojny nič nenaučil. Sem-tam sa v meste ozve výbuch, to sa činia teroristi. Na sociálnych sieťach sa sami nazvali Charkovskí partizáni, domáca tajná služba má pre nich označenie ruskí diverzanti. Bomby už niekoľkokrát vybuchli na zaľudnených miestach, bolo plno zranených.
Proukrajinskí aktivisti teraz pravidelne demonštrujú pred ruským konzulátom alebo sa snažia vziať útokom radnicu. Starostom je aj naďalej Gennadij Kernes, viac ako sporná postava. Ďalej sa sa rúcajú Leninove pomníky, ale napätie je stále vysoké. Vojna neustáva, vojna riadi emócie a nikomu nedožičí kľud. V uliciach vidieť čoraz viac vojakov v uniformách, a rozhovory sa stále krútia okolo tém ako utečenci, mobilizácia, obsadenie.
Pribúda strát a pribúda osobných príbehov: tu jeden známy padol do zajatia, tam niekoho povolali a ďalší kamarát zbiera peniaze na pomoc. Čoraz častejšie počuť aj slová “pred vojnou”. Tamto bolo pred vojnou, niečo sa ešte pred vojnou začalo, pred vojnou to bolo tak a tak, pred vojnou som robil celkom iné veci. A je to tak: pred vojnou to bola iná krajina.
Naproti tomu v Kyjeve sa robí politika. V Kyjeve je prezident, v Kyjeve je parlament. Prezidenta všetci kritizujú, aj tí, čo ho volili. Parlament kritizujú ešte viac. Tu a tam počúvame o zrade, o tom, že vláda všetko predala, dohodla sa s nepriateľom a kašle na “národné záujmy”. Čím ďalej od frontu, tým sú hlasy hysterickejšie, čím sú postoje intolerantnejšie, tým nepochopiteľnejšia je tá vojna, čo sa tam kdesi odohráva, kdesi na východe, v inom priestore, nie s nami, nie tu. Ale potom uvidíš v podchode ľudí v maskáčoch, čo zbierajú peniaze na potreby vojakov, alebo sa dozvieš od priateľov, že váš spoločný známy je už tam, na fronte, a potom pochopíš: je len jeden priestor a jedna skutočnosť. A táto skutočnosť je naplnená vojnou, a táto vojna sa týka práv nás, čo ako sme všetci unavení a vyčerpaní.
Občas to vyzerá, že to najhoršie sme prekonali, že to najťažšie je už za nami. Ale potom sa ráno človek dozvie posledné správy a pochopí, že všetko je celkom inak: nikto si nedokáže ani predstaviť, čo bude ďalej. Občas sa zdá, že týmto ľuďom dochádzajú sily, že ich odhodlanie je na konci, že sú vyčerpaní a každú chvíľu by najradšej cúvli. Ale potom ich stretneš niekde v nemocnici, kde pomáhajú raneným, alebo v strediskách pomoci utečencom, a pochopíš, že o tom nemôže byť ani reči. Po odmäku a skoro jarných teplotách teraz padá hustý, nekonečný sneh. Ťažko povedať, ako dlho zostane ležať. Jasné je len, že všetky zimy sa skôr alebo neskôr skončia. Všetky, ale úplne všetky bez výnimky.
Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku Die Welt.
Foto: Manu Brabo / AFP / Getty Images