Keby sa Slavenky Drakulić pred časom opýtali, či v novej Európe existuje hrozba populizmu, odpovedala by nie. Dnes je to otvorená otázka. Štátne, národné a etnické hranice, ktoré zanikli v EÚ, stále žijú. Zdanlivo banálny futbalový incident, ktorý sa nedávno odohral na Slovensku, nadobudol rozmery seriózneho konfliktu – Maďari pálili slovenské zástavy a blokovali hraničné priechody. Trpké slová padli dokonca aj na najvyššej štátnej úrovni. Smradľavo, ale bezpečne Zjavná provokácia, ktorú naplánovala maďarská krajne pravicová strana Jobbik v spolupráci s Maďarskou gardou, zhustila atmosféru na oboch stranách. Brutálny zásah slovenskej polície pomohol strane Jobbik získať sympatie mnohých obyčajných Maďarov. Incident […]

Chorvátsko je hustě proplněná síť kriminálniků, politiků, velkého biznisu a policie. Když se o mé vlasti zmiňují světová média, obvykle to – pokud nejde o sport – nevěští nic dobrého. Naposledy, když v centru Záhřebu vybuchlo auto. Stalo se to několik metrů od budovy parlamentu. Oběťmi této typicky mafiánské popravy byli dva lidé: vydavatel a novinář Ivo Pukanić a jeden z jeho zaměstnanců. Čím byla zpráva o smrti těchto dvou lidí tak zajímavá, že obletěla celý svět? Jejich vražda je symptomem většího a vážnějšího problému: dlouholeté a beztrestně rostoucí zločinnosti. Chorvatští politici zareagovali na bombu horečnatým proudem prohlášení a samotný […]

Reklamy nám hovoria, že Chorvátsko je „malá krajina pre veľkú dovolenku“. Ale za marketingom a optimistickými informáciami o miliónoch turistov, ktorí tu trávia „veľké dovolenky“, sa skrývajú menej potešujúce správy, ktoré vrhajú nepríjemný tieň na tento malý dovolenkový raj. Toto leto sa konal pohreb Dinka Sakiča, osemdesiaťšesťročného bývalého veliteľa Jasenovacu, neslávne známeho koncentračného tábora z 2. svetovej vojny. Pochovali ho v uniforme Ustašovcov, chorvátskych fašistov. Dinko Sakič po vojne emigroval do Argentíny, ale po roku 1991, keď Chorvátsko získalo samostatnosť sa vrátil. Doma ho privítali ako celebritu. V rozhovoroch niekoľkokrát povedal, že neľutuje. Necítil potrebu kajať sa za to, že dal povel na […]

Psychiater, básnik či vojnový zločinec. Radovan Karadžič sa nemusel veľmi meniť, aby zahral liečiteľa. V to popoludnie vzal doktor Dragan Dabič svoj dlhý vrkoč a zopol ho gumičkou nad temenom. Potom si nasadil svoj panamský klobúk a krátko pozrel do zrkadla. S tým, čo v ňom videl, bol ako zvyčajne spokojný, dokonca bol na seba hrdý. Už roky sa nemusel báť, že ho niekto spozná. S dlhými vlasmi, veľkou bradou a staromódnymi okuliarmi vyzeral ako zostarnutý hipisák či aspoň bohém. Bol to perfektný vzhľad pre alternatívneho liečiteľa a new-ageového guru, ktorým sa stal. Jeho nový výzor mal svoju cenu. Predtým […]

Ľudia majú schopnosť robiť dobro aj zlo. Vždy však máme na výber. Radovan Karadžič si vybral moc – a moc v čase vojny môže mať vysokú cenu, ktorú teraz musí zaplatiť. Dr. Radovan, Mr. Karadžič. Uznajme to, Radovan Karadžič bol iný. Vyzeral inak ako všetci ostatní, všetci tí upotení politici, čo vyplávali na povrch, tí uhrovití, neoholení generáli, tí zazerajúci kriminálnici alebo taxikári, z ktorých sa stali tajní policajti. Radovan Karadžič bol veľký, dobre stavaný muž so silnou sánkou a veľkými očami. Vďaka divokým, dlhým vlasom bol skôr ako rocková hviezda než ako politik. Mal osobné kúzlo a charizmu. Jeho […]

Už si presne nepamätám na prvú znásilnenú ženu, s ktorou som sa stretla. Bolo to na jeseň 1992 v malom mestečku neďaleko Záhrebu. Bola to moslimka z Kozaraca v Bosne. Po tom, čo strávila niekoľko mesiacov v internačnom tábore, prišla so skupinou utečencov do Záhrebu. Nazvime ju Selma. Selma bola tridsiatnička, s krátkymi hnedými vlasmi a modrými očami. Ticho, skoro pošepky mi porozprávala svoj príbeh. Bola práve doma spolu so svojimi dvomi deťmi a matkou, keď k nim do dvora prišla srbská polovojenská skupina. Povedali, že hľadajú zbrane. Ale v jej dome žiadne zbrane neboli – ani zlato, lebo o […]

Nemám rada označenie Balkán. Pretože som zažila, ako sa staré slovo Balkán pomocou slovesa balkanizovať prebudilo do nového života – a s tisíckami ďalších trpím dôsledkami tejto významovej zmeny: všetci sme počúvali o balkanizácii Sovietskeho zväzu. V novinách objavujem titulky ako Balkanizácia Kene alebo Washington napomáha balkanizácii Bolívie. Len nedávno som v knihe Ryszarda Kapuscinského našla vetu: “Afričan sa v tejto štruktúre priateľstiev a nepriateľstiev medzi kmeňmi dobre vyzná a nemá k nim o nič menej kritický postoj než k tým, čo dnes existujú na Balkáne.” Keď to prekonzultujete s Googlom, nájdete 277 000 záznamov k slovu balkanizácia a Wikipédia […]

Sedemnásty február bol historický deň nielen pre Kosovo: Kosovčania konečne vyhlásili nezávislosť. Dlhý proces oddeľovania od Srbska, ktorý sa ťahal vyše dvadsať rokov, bol de facto ukončený. Zároveň však akoby bola nalomená nová epocha cudzej vlády v Kosove, aj keď to bola vláda EÚ, OSN, USA, Medzinárodného menové fondu či inej, ďalšej moci. To, že Kosovo by sa odrazu mohlo stať nezávislým štátom, bola iba ilúzia, veď ako by mohlo – bez hospodárskej sily a fungujúcich inštitúcií? Pomyslite na Bosnu, ktorá ani dnes, trinásť rokov po konci vojny, ešte stále nezávislá nie je. “Ach, ako tie historické dni nenávidím,” povedala […]

Predstavte si, že po voľbách v nejakej európskej krajine sa zíde nový parlament. Ďalej si predstavte, že jeden z poslancov stojí pred súdom – obžalovaný z vojnových zločinov na civilnom obyvateľstve. Nie je to možno taká významná postava ako Goebbels či Adolf Eichmann, nie je to ani len Oddilo Globočnik. Ale vychádzajme prinajmenšom z toho, že bol za vojny jedným z “ochotných pomáhačov”, jedným z tých, čo snáď až priúslužne “plnili rozkazy”. Vyfarbujme si tú scénu ďalej: hlasovanie v sneme vymôže, že čerstvo zvoleného poslanca uprostred súdneho pokračovania prepustia z väzby. Môže sa teraz obhajovať na slobode, pokiaľ je tu […]

Ach, aké jednoduché je byť morálny, keď je človek zdravý! To bola moja prvá myšlienka, keď som počula o tom holandskom programe a pobúrení, ktoré vyvolal zápas na život a na smrť o jedinú obličku. Aké strašne jednoduché je povedať: Je potupné musieť bojovať o život, je to zlé, urobiť z toho televízny program, to sa nesmie, a ja by som sa nikdy na nič také nedala! Keď mi začali zlyhávať obličky, mala som tridsaťjeden rokov, mala som malé dieťa a žila som v Juhoslávii. Vtedy, roku 1980, mohol ísť na dialýzu len jeden z piatich pacientov. Ostatní štyria zomreli. Prístrojov na dialýzu bolo málo, a človek sa mohol považovať za […]