Keby sa Slavenky Drakulić pred časom opýtali, či v novej Európe existuje hrozba populizmu, odpovedala by nie. Dnes je to otvorená otázka.
Foto: TASR/ AP
Štátne, národné a etnické hranice, ktoré zanikli v EÚ, stále žijú.
Zdanlivo banálny futbalový incident, ktorý sa nedávno odohral na Slovensku, nadobudol rozmery seriózneho konfliktu – Maďari pálili slovenské zástavy a blokovali hraničné priechody. Trpké slová padli dokonca aj na najvyššej štátnej úrovni.
Smradľavo, ale bezpečne
Zjavná provokácia, ktorú naplánovala maďarská krajne pravicová strana Jobbik v spolupráci s Maďarskou gardou, zhustila atmosféru na oboch stranách. Brutálny zásah slovenskej polície pomohol strane Jobbik získať sympatie mnohých obyčajných Maďarov. Incident vytvoril ideálnu situáciu pre populistickú manipuláciu citmi. Politici na oboch stranách zruční v populistickej rétorike ako Robert Fico a Viktor Orbán súťažili, kto doleje viac oleja do nacionalistického ohňa, ktorý už istý čas blčal. Na oboch stranách sa vykrikovalo o suverenite, národnej identite a národnej hrdosti. Potvrdilo sa tak, že štátne, národné a etnické hranice, ktoré zanikli v Európskej únii, v mysliach ľudí naďalej žijú.
Nemalo to byť žiadnym prekvapením, zvlášť po sérii podobných nacionalistických incidentov, ktoré sa prednedávnom odohrali v bývalej Juhoslávii. Ako kedysi povedal Adam Michnik, nacionalizmus je ako spiaci vírus, ktorý čaká na priaznivé podmienky. Dôležité je čosi iné – urážky staré takmer sto rokov slúžia na podnecovanie konfliktov a na vytváranie atmosféry, v ktorej ich pravicové strany môže využiť pre vlastné ciele, napríklad aby sa dostali do stredobodu pozornosti a v dlhodobej perspektíve získali moc.
Táto metóda je dobre známa najmä v Rakúsku, kde vo vlaňajších voľbách dve krajne pravicové strany vďaka xenofóbnej a antieurópskej rétorike získali takmer 30 percent hlasov.
Pravicový extrémizmus je možno pre väčšinu odpudzujúci, ide však o to, že sa zaoberá otázkami, ktoré ostatné strany nechávajú bokom, lebo v epoche „infotainmentu” nie sú dosť sexi. Na druhej strane ľudia zhromaždení pod heslom národnej identity sa tu cítia útulne teplučko a domácky bezpečne. Smradľavo, ale bezpečne. To si dobre uvedomuje H. C. Strache a Pia Kjarsgaard, Umberto Bossi a Krisztina Morvai, Gigi Becali a Bojko Borysov. Príčiny nepokojov sú možno v Taliansku iné než v Maďarsku, ale efekt je rovnaký.
Chudobní v supermarketoch
Domnievame sa, že poznáme západnú verziu populizmu, ale aká je jeho obdoba, ktorá sa vynára v bývalých komunistických krajinách? Aké frustrácie sužujú krajiny, ktoré si splnili svoj sen tým, že vstúpili do Európskej únie?
Zjednodušene povedané, existujú dva hlavné rozdiely medzi starou a novou Európou. Tá prvá hrá na antiimigračnú a antieurópsku nôtu, lebo jej obyvatelia sa obávajú, že stratia doterajšie privilégiá. Tá druhá si zas musí poradiť so sklamaním ľudí, ktorí čosi očakávali, no nedostali to. Stratili ste národnú suverenitu – hovoria populisti – a teraz stratíte aj národnú identitu.
Korupcia bujnie, politickým elitám sa nedá veriť a demokracia je kolotoč stále rovnakých politických tvárí. A navyše kapitalizmus vytvoril obrovskú triednu priepasť a veľkú oblasť biedy. Sloboda a šance patria v zásade do jedného balíčka. Ľudia však čoskoro prišli na to, že sloboda bez peňazí je len inou formou otroctva. Ako píše rumunská politologička Alina Mungiu Pippidi: „Obyvatelia strednej a východnej Európy sú za demokraciu a Európu, ale sú chudobní. Väčšina hodnotí situáciu domácej ekonomiky ako zlú alebo veľmi zlú (90 percent v Bulharsku a 75 v Maďarsku).”
Nový populizmus bývalých komunistických krajín však nie je antidemokratický. Podľa názorov niektorých expertov má svoje kladné stránky, lebo burcuje pasívne masy a navádza ich politicky sa angažovať. Ba čo viac, podľa šéfa Centra pre liberálne stratégie v Sofii Ivana Krasteva populizmus vedie k hlbokým zmenám európskych liberálnych demokracií. Ako písal pred rokom, „ulice Budapešti a Varšavy dnes nezapĺňajú polovojenské skupiny hľadajúce brutálne konečné riešenie, ale davy vytrvalých konzumentov, ženúcich sa za poslednými nákupmi”. Bol to zábavný postreh – kým neskolaboval finančný trh.
Čo teraz? Bude menej zahraničných investícií, menej zamestnaní a úverov, zato viac škrtov v rozpočte a ešte väčší deficit v rozpočte. Bude viac nacionalistických incidentov ako na Slovensku a viac brutálnych slov.
Situácia v krajinách novej Európy je dosť náročná aj bez recesie. Akú podobu teraz dostane politická krajina? Čo ak nová situácia poskytuje šance nielen pre expanziu krajnej pravice, ale aj pre návrat ľavice? Veď ľavica môže povedať: „nehovorili sme vám….”, a v Nemecku rastie popularita diel Karla Marxa. Na otázku, či v novej Európe existuje hrozba populizmu, by sme ešte nedávno opatrne odpovedali nie. Dnes je to otvorená otázka.
Text vyšiel v denníku Gazeta Wyborcza.