Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos
Ľudia majú schopnosť robiť dobro aj zlo. Vždy však máme na výber. Radovan Karadžič si vybral moc – a moc v čase vojny môže mať vysokú cenu, ktorú teraz musí zaplatiť.
Dr. Radovan, Mr. Karadžič.
Uznajme to, Radovan Karadžič bol iný. Vyzeral inak ako všetci ostatní, všetci tí upotení politici, čo vyplávali na povrch, tí uhrovití, neoholení generáli, tí zazerajúci kriminálnici alebo taxikári, z ktorých sa stali tajní policajti. Radovan Karadžič bol veľký, dobre stavaný muž so silnou sánkou a veľkými očami. Vďaka divokým, dlhým vlasom bol skôr ako rocková hviezda než ako politik. Mal osobné kúzlo a charizmu. Jeho osobný príbeh je filmová látka: chlapec, čo sa narodí v čiernohorskej dedine, sa dostane na sarajevskú univerzitu, siahne si na básnickú slávu, na post prezidenta Republiky Srpskej, no a nezabudnime na svetovú slávu najhľadanejšieho vojnového zločinca.
Spájal tradičný typus hajduka, veliteľa zbojníkov, s guslarom, čo recituje epické verše za vlastného sprievodu strunového nástroja, guslí. Môže sa vo všetkých tých smetiach, čo denne vidíme v televízii, vôbec nájsť zaujímavejší typ? Radovan Karadžič bol čosi ako
Dr. Poet & Mr. Criminal. Pretože je to vojnový zločinec, a to z čírej márnivosti. Nič z toho, čo dosiahol, mu nebolo dosť, chcel moc. Márnivosť ako taká ešte nie je zločin – kým vás táto vlastnosť nedostane do pozície, keď môžete prikázať vyhladenie ôsmich tisícok moslimských mužov v Srebrenici (a dokonca to urobíte); ak už mám spomenúť aspoň túto vec.
Vďaka jeho zatknutiu teraz majú šancu naučiť sa časť svojich dejín. K tomu najproblematickejšiemu za trinásť rokov od Daytonskej zmluvy patrí, že Srbsko, hlavný agresor, žije s postojom popierania. Srbi tvrdia, že oni sami sú obete. Áno, boli obeťami Miloševičovho nacionalizmu, obeťami bombardovania roku 1999. Ale to nič nemení na tom, že si práve tohto Miloševiča trikrát zvolili, že oslavovali srbské tanky a Európe a svetu sa obrátili chrbtom. Fakt, že teraz Karadžiča chytili, znamená pre nich šancu obrátiť list. V zahraničí vypukne eufória, novú srbskú vládu budú všetci chváliť za jej odvahu a je teraz vecou srbských občanov, aby to pochopili aj ako šancu pre seba.
Keď sú najvýznamnejší politici dávno mŕtvi a plno vojnových zločincov pochytaných, potom už záleží na každom zvlášť, ako si bude spytovať svoj vlastný príspevok do politiky posledných dvadsiatich rokov.
Významný efekt tohto oneskoreného zatknutia je však možno iný: proces s Karadžičom prispeje k pravde o vojnách. Bez ohľadu na spory o Medzinárodnom tribunále pre Juhosláviu: v každom procese vyjde najavo kus pravdy.
A to, čo ľudia – tak v Belehrade, Záhrebe, Sarajeve, ako aj Prištine – potrebujú najviac, je pravda. Bez pravdy, ako vieme, nemôže existovať spravodlivosť, ale, pokiaľ ide o tieto vojny, bez spravodlivosti nemôže existovať ani pravda.