Reklamy nám hovoria, že Chorvátsko je „malá krajina pre veľkú dovolenku“. Ale za marketingom a optimistickými informáciami o miliónoch turistov, ktorí tu trávia „veľké dovolenky“, sa skrývajú menej potešujúce správy, ktoré vrhajú nepríjemný tieň na tento malý dovolenkový raj.
Toto leto sa konal pohreb Dinka Sakiča, osemdesiaťšesťročného bývalého veliteľa Jasenovacu, neslávne známeho koncentračného tábora z 2. svetovej vojny. Pochovali ho v uniforme Ustašovcov, chorvátskych fašistov. Dinko Sakič po vojne emigroval do Argentíny, ale po roku 1991, keď Chorvátsko získalo samostatnosť sa vrátil. Doma ho privítali ako celebritu.
V rozhovoroch niekoľkokrát povedal, že neľutuje. Necítil potrebu kajať sa za to, že dal povel na vyvraždenie desiatok tisícov väzňov. Dvoch židovských väzňov dokonca sám popravil. Vláda Franja Tudžmana neprejavila nijakú snahu postaviť ho pred súd, pokým Izrael neponúkol, že ho pred súd postavia oni. A tak roku 1998 Dinka Sakića odsúdili na dvadsať rokov. V pohrebnom prejave dominikánsky kňaz Vjekoslav Lasić povedal, že Chorváti by ho mali obdivovať a brať si z neho príklad. Efraim Zuroff zo Strediska Simona Wiesenthala poslal prezidentovi Stjepanovi Mesičovi protestný list. Tým sa celý škandál skončil.
Pred niekoľkými týždňami sa do Chorvátska vrátil Zvonko Bušič, šesťdesiatdvaročný Chorvát, ktorý si vo väzeniach USA odsedel tridsaťdva rokov za terorizmus. Ustašovskí fanúškovia ho na záhrebskom letisku privítali fašistickým hajlovaním. Zvonko Bušič roku 1976 uniesol lietadlo spoločnosti TWA, ktoré bolo na ceste z New Yorku do Chicaga a chystal sa distrbuovať letáky, opisujúce diskrimináciu Chorvátov v Juhoslávii. To nie je všetko. V tom istom čase na Central Station v New Yorku vybuchla bomba, ktorú tam umiestnil. Pri výbuchu zahynul jeden policajt a traja boli zranení. V Chorvátsku ho vnímajú ako mučeníka „za našu vec“.
A akoby to nestačilo, v Chorvátsku sa rozpútali spory okolo speváka Marka Perkoviča Thompsona. Poslucháči na jeho koncertoch majú na oblečení ustašovské symboly a pravidelne zdvíhajú ruky vo fašistických pozdravoch. Niektorí pri tom dokonca vykrikujú: „Zabime Srbov!“ Diskutuje sa o tom, či má vláda jeho koncerty zakázať. Primátori chorvátskych miest sú rozdelení: pre jedných je Thompson vlastenec, pre druhých je to propagátor fašistických hodnôt.
Spoločným menovateľom vo všetkých troch prípadoch nie je len rehabilitácia fašistickej ideológie, ale aj to, že právne inštitúcie ako polícia alebo štátne zastupiteľstvo neprejavili ochotu reagovať. A ako by aj mohli, keď na Thompsonove koncerty chodia dokonca aj niektorí ministri?
Dilema, či sa právo má presadzovať alebo nie, je úplnou absurditou. Ak je antifašizmus zakotvený v ústave nového chorvátskeho štátu, ak zákon zakazuje vyvolávanie národnostnej, náboženskej alebo rasovej nenávisti, v čom je problém?
Problém tkvie v chorvátskom postoji k vlastnej minulosti. Než Chorvátsko pred sedemnástimi rokmi získalo nezávislosť, bolo nezávislým štátom len raz: v rokoch 1941 až 1945, keď krajinu spravovala bábková nacistická vláda. K týmto dejinám a k tomuto cíteniu sa vracia Chorvátsko Franja Tudžmana. Napriek politickým prejavom, odsudzujúcim prípady oživovania tohto neslávneho dedičstva, prevláda názor, že bojovníci za „národnú vec“ jednoducho nemôžu byť zločinci. Dôležité nie sú zločiny, ale úmysly, ktoré k nim viedli. Táto istá logika robí hrdinov zo zločincov balkánskych vojen typu Mirka Noraca.
Chorvátski politici, predovšetkým premiér Ivo Sanader, nahlas propagujú európske hodnoty a vyhlasujú, že urobia všetko, aby ich krajina vstúpila do Európskej únie. A zatiaľ čo vojnové zločiny, terorizmus a fašizmus, teda správanie, odporujúce európskej etike, je na papieri zakázané, v praxi sa toleruje, ba dokonca podporuje. Je otázka, či EÚ potrebuje takéto Chorvátsko – krajinu, ktorá svetu ukazuje len usmievavú letnú tvár, ale ukrýva pochybné hodnoty.
Text vyšiel v anglickom preklade denníku The Guardian.