Foto: Gilles Peress
Už si presne nepamätám na prvú znásilnenú ženu, s ktorou som sa stretla. Bolo to na jeseň 1992 v malom mestečku neďaleko Záhrebu. Bola to moslimka z Kozaraca v Bosne. Po tom, čo strávila niekoľko mesiacov v internačnom tábore, prišla so skupinou utečencov do Záhrebu. Nazvime ju Selma. Selma bola tridsiatnička, s krátkymi hnedými vlasmi a modrými očami. Ticho, skoro pošepky mi porozprávala svoj príbeh. Bola práve doma spolu so svojimi dvomi deťmi a matkou, keď k nim do dvora prišla srbská polovojenská skupina. Povedali, že hľadajú zbrane. Ale v jej dome žiadne zbrane neboli – ani zlato, lebo o to im v skutočnosti šlo. Jeden z mužov ju zúrivo schmatol a hodil do spálne.
Potom prišli aj ďalší. “Potom to so mnou robili,” povedala Selma a dívala sa na ruky. “Ešte dlho potom som sa nemohla pozrieť deťom do očí… Umývala som sa a umývala a umývala, ale ten zápach zostával. Predstav si, robili to so mnou na mojej manželskej posteli,” hovorila. V jej hlase ležala stopa po zúfalstve. Neplakala, už nie. Ale hanbila sa a hanba ju neopúšťala, musela sa naučiť s ňou žiť, a musel sa to naučiť aj jej manžel. A spoločnosť? Približne tridsiatim tisíckam obetí sexuálneho násilia v Bosne v skutočnosti nikdy nepriznali status vojnových obetí.
Keď som pracovala na knihe “Nikto tam nebol. Vojnové zločiny z Balkánu pred súdom o vojnových zločinoch pred Medzinárodným súdnym dvorom pre bývalú Juhosláviu”, narazila som na “prípad Foca”. Je to prípad troch Srbov, ktorí zadržiavali moslimské dievčatá, mučili ich, urobili si z nich sexuálne otrokyne a znásilňovali ich. Ale tí muži celkom nerozumeli, z čoho sú obžalovaní. Jeden z nich sa bránil slovami: “Ale veď som ich mohol zabiť!” Z jeho hľadiska im dokonca zachraňoval život. Znásilnenie?
Čo už je to za zločin v porovnaní s vraždou? Bol to významný prípad, pretože Florence Mumba, zambijská sudkyňa, obžalovaných 22. februára 2002 odsúdila. Boli to prví muži v dejinách európskeho práva, ktorí boli v prípade mučenia, otrokárstva a prečinov proti ľudskej dôstojnosti, v tomto prípade týchto troch moslimiek, odsúdení za “zločiny proti ľudskosti”. Rozsudok uznal, že sexuálne násilie je zbraňou etnických čistiek. Nielenže zaháňa ženy do hanby, ale ponižuje aj ich mužov, pretože ich nedokázali ochrániť. Ženy bývali často znásilňované pred nimi. Sexuálne násilie ničí celú spoločnosť, lebo stigma zostáva, nezabudne sa na ňu a neprejde.
Počas pojednávania v “prípade Foca” bola ako svedkyňa predvolaná matka dvanásťročného dievčaťa, ktoré zadržiaval Radomir Kovač. Radomir Kovač, asi štyridsaťročný muž, ju znásilnil a potom predal za 100 eur jednému čiernohorskému vojakovi. Dievča už potom nikdy nevideli. Matka prišla, predstúpila pred páchateľa a chcela vypovedať. Ale keď ju oslovili, z úst jej nevyšli nijaké slová. Len zvuk, čo bol ako neznesiteľné zavýjanie smrteľne zraneného psa.
Rozhodnutie Bezpečnostnej rady OSN odsúdiť znásilňovanie ako vojenskú taktiku jej nevráti dcéru, to žiadna rezolúcia nedokáže. Ale je to historická rezolúcia, pretože sexuálne násilie je konečne vyhlásené za zbraň vo vojne, a možno ho teda príslušným spôsobom trestať. Žiadny muž sa už neobháji tým, že ženu “len” znásilnil a že ju mohol aj zabiť – lebo znásilnenie je druh pomalej smrti.
Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku Südeutsche Zeitung.