Foto: Stuart Franklin
Nemám rada označenie Balkán. Pretože som zažila, ako sa staré slovo Balkán pomocou slovesa balkanizovať prebudilo do nového života – a s tisíckami ďalších trpím dôsledkami tejto významovej zmeny: všetci sme počúvali o balkanizácii Sovietskeho zväzu.
V novinách objavujem titulky ako Balkanizácia Kene alebo Washington napomáha balkanizácii Bolívie. Len nedávno som v knihe Ryszarda Kapuscinského našla vetu: “Afričan sa v tejto štruktúre priateľstiev a nepriateľstiev medzi kmeňmi dobre vyzná a nemá k nim o nič menej kritický postoj než k tým, čo dnes existujú na Balkáne.”
Keď to prekonzultujete s Googlom, nájdete 277 000 záznamov k slovu balkanizácia a Wikipédia vám vysvetlí, že ide o geopolitický výraz, “pôvodne používaný na opísanie procesu fragmentarizácie či štiepenia regiónu alebo štátu na menšie regióny či štáty, ktoré sa k sebe často správajú nepriateľsky či nekooperatívne… Termín okrem iného opisuje aj iné formy dezintegrácie, napríklad rozčlenenie internetu na oddelené enklávy… V americkom urbanizme tento výraz opisuje proces súvisiaci s budovaním Gated Communities.”
Balkán, súdiac podľa takýchto formulácií, sa javí ako všetko, čo nie je Európou. Bez ohľadu na to, čo hovorí zemepis: hranica prebieha v hlavách oveľa ostrejšie než v krajine.
Keď na okamih zatvoríte oči a poviete Balkán, pravdepodobne vám zídu na um masy utečencov, plačúce ženy v šatkách, zrúcaniny Vukovaru, mŕtve telá a ešte viac mŕtvych tiel, Christiane Amanpourová zo CNN, ako referuje z miesta plného tragédií a ničenia.
A možno si spomeniete na čísla (vyše 7000 moslimských mužov zavraždených v Srebrenici, 60 000 žien znásilnených, 200 000 mŕtvych v Bosne, 10 000 zranených detí…). Keď ste si nezapamätali čísla, pomyslíte možno na tváre: tvár muža vychudnutého na kosť za ostnatým drôtom srbského koncentračného tábora Omarska v Bosne. Alebo tváre vojnových zločincov: Ratko Mladič, vlasatý Radoslav Karadžič alebo Slobodan Miloševič.
Pred desiatimi rokmi ľuďom tento imaginárny zemepis ešte väčšmi vryla do vedomia, ako by povedal kritik Edvard Said, kniha Marie Tordovovej Vynájdenie Balkánu. Maria Tordovová tvrdila, že názov Balkán je síce starý (turecké označenie hory Stará planina v Bulharsku), no samotný výraz pochádza zo začiatku 20. storočia, keď sa z regiónu duchovnou kolonizáciou stalo temné, nebezpečné, ale aj exotické miesto.
Za túto zmenu významu vďačíme aj mnohým západným spisovateľom od Rebeccy Westovej cez Agathu Christie, Brama Stokera po Karla Maya a povojnové memoáre politikov ako Richard Holbrooke alebo cestopisy Roberta D. Kaplana a Petra Handkeho.
Z Balkánu sa stalo miesto, kde histórii zavládla mytológia, miesto obývané divokým a exotickým ľudom, pre ktorý sú najdôležitejšími hodnotami krv a spolunáležitosť, kde permanentne hrozia konflikty a náboženské vojny – miesto neistoty.
Niet sa čomu čudovať, že aj ľudia, obývajúci tento terén zmiešaný zo symbolov miestnych názvov, slovesa – obrazu, sa stali väzňami konotácií. Nepatria (nepatríme) sem radi, a preto skúšame všetko, aby nás do tohto Balkánu nerátali: “Balkán – to sú tí druhí!” tvrdí slovinský sociológ Rastko Mocnik.
A, samozrejme, väčšina z nás (Slovincov, Chorvátov, Srbov) sa silnejšie orientuje proti Východu, kam sa už beztak presunula symbolická, myslená hranica, najskôr z viedenskej Südbahnhof do Terstu a Ľubľany, neskôr do Záhrebu a Sarajeva, potom do Belehradu a dokonca ešte juhovýchodnejšie, do Prištiny. Žiadna iná hranica na svete nie je taká pružná ako táto.
Slovo Balkán sa v bývalej Juhoslávii nepoužívalo často – a keď, tak nebolo vždy obsadené negatívnym významom. Slúžilo na označovanie určitého správania za primitívne, napríklad keď muž mlátil svoju ženu.
Iný spôsob, akým to slovo používame, zaviedol spisovateľ Miroslav Krleža svojím slávnym označením politiky typu “balkánska krčma”, kde len čo zhasne svetlo, začne sa bitka.
Mladí ľudia poznali aj pesničku Johnyho Stulica Balkane moj z osemdesiatych rokov, jej text sa neodvolával na žiadny zo starých významov. Ale ak sa ani dnes stále nevieme zbaviť všetkých tých negatívnych predstáv, je to evidentne v tom, že na nich jednoducho niečo bude. Už sú vytýčené nové hranice, nie symbolické, ale reálne, krvavočervenou farbou.
Chvíľu porozmýšľajme: za tie roky – od začiatku vojny ich už ubehlo sedemnásť, od jej konca trinásť – vyrástla celá generácia mladých ľudí. Nielen na Balkáne, ale aj na Západe. Čo vedia? Čo vie mladá generácia o Balkáne, mimo obvyklých klišé?
Ak mám byť úprimná, musím priznať, že mám so Západoeurópanmi problém. Mám dojem, že ani po takomto dlhom čase nechcú pochopiť, ako k tomu celému došlo… Je to príliš zložité, hovoria často.
Najprv som si myslela, že sú len jednoducho leniví konečne sa naučiť tých zopár historických faktov. Ale teraz, po tom, čo mi roky znovu a znovu kladú tie isté otázky, si myslím, že hrozné obrazy v televízii z vojen na Balkáne sú tým najlepším ospravedlnením toho, že nám nerozumejú: tie obrazy a spomienky naozaj fungujú ako akýsi ochranný štít.
Keby Európania povedali, že našim hrôzostrašným udalostiam rozumejú, znamenalo by to, že sme rovnakí či aspoň podobní. Je, samozrejme, omnoho bezpečnejšie túto možnosť zavrhnúť a zachovávať voči takýmto susedom potrebný odstup (znovu a znovu si pripomínajúc, že Balkán je všetkým tým, čím Európa nie je).
Ako keby Európa bola územím, ktoré dotyk diabla obišiel… Ako keby sa európske národné štáty či revolúcie nenarodili z krvi… Ako keby nikdy nebol Osvienčim… Veď áno, ale – mohol by niekto namietnuť – to všetko sa neodohrávalo pred našimi očami! Žiadna krv, žiadne nože, žiadne bitúnky, žiadna viditeľná brutalita. Obrazy vycivených tiel? Nie že by sa na ne zabudlo, ale sú zatlačené do najhlbších vrstiev pamäti, aby uvoľnili miesto novým obrazom hrôz z Bagdadu či Abú Ghrajb. Nakoniec, krutosť sa dá vnímať len obmedzene; musí existovať nejaké penzum hrôz, po prekročení ktorého už násilie neznamená nič.
To mi pripomína, koľko času potrebovali Nemci, aby svet zbavili predsudkov voči nim, predstavy efektívnej vražednej mašinérie, autoritárskej, excesívne byrokratickej nemeckej povahy.
Táto myšlienka mi dáva nádej: trinásť rokov od konca vojny je už hádam dosť dlho na také porovnávanie, nie? Na druhej strane: keď sa takmer deväť desaťročí význam slova Balkán redukuje na slovesné podstatné meno, ako dlho bude trvať, než sa to obráti?