Psychiater, básnik či vojnový zločinec. Radovan Karadžič sa nemusel veľmi meniť, aby zahral liečiteľa.
Foto: Reuters
V to popoludnie vzal doktor Dragan Dabič svoj dlhý vrkoč a zopol ho gumičkou nad temenom. Potom si nasadil svoj panamský klobúk a krátko pozrel do zrkadla. S tým, čo v ňom videl, bol ako zvyčajne spokojný, dokonca bol na seba hrdý. Už roky sa nemusel báť, že ho niekto spozná. S dlhými vlasmi, veľkou bradou a staromódnymi okuliarmi vyzeral ako zostarnutý hipisák či aspoň bohém. Bol to perfektný vzhľad pre alternatívneho liečiteľa a new-ageového guru, ktorým sa stal.
Jeho nový výzor mal svoju cenu. Predtým bol ako romantický básnik s dlhými, prešedivenými vlasmi, nosil tmavé obleky a motýlika, a jeho veľkorysý štýl robil na ľudí dojem, zvlášť na ženy. Ale to bolo dávno, keď sa ešte volal doktor Radovan Karadžič.
Doktor Dabič šiel v Novom Belehrade na neďalekú zastávku autobusu. K jeho spôsobu života odborníka na správny život sa hodilo chodievať autobusom. Zdvorilo pozdravil susedku, paniu v jeho veku. Usmiala sa naňho. Ostatní nájomníci jeho činžiaku na Ulici Jurija Gagarina neboli zvedaví, čo je zač, aj keď vyzeral zvláštne. To sa mu výborne hodilo. Už sa nemusel schovávať v pravoslávnych kláštoroch a zastrčených dedinách vysoko v kopcoch Čiernej Hory. Aj pod falošným menom chcel byť medzi ľuďmi. Život v anonymite nebol nič preňho. Dychtil po pozornosti.
Nová podoba mu dala niečo cenné: mohol sa voľne pohybovať. Mal slobodu ísť, kam chcel, chodiť po kaviarňach, stretávať sa s ľuďmi, prednášať, navštevovať rôzne miesta, celkom ako každý občan Belehradu. A najdôležitejšie preňho bolo: mohol pracovať v profesii, ktorá bola príbuzná jeho vlastnej, psychiatrii. Pretože sám seba vnímal ako liečiteľa.
Doktor Dabič si užíval aj slobody cestovať autobusom. Sedel niekde v strede, keď si k nemu prisadol mladý muž a ukázal mu policajný odznak. Ani tajní policajti už nie sú to, čo bývali, pomyslel si možno, a spomenul si na svoj bývalý život v Juhoslávii, keď ho obvinili z úplatkárstva, ale po jedenástich mesiacoch ho znovu prepustili.
Muž ho slušne poprosil, aby šiel s ním, a ukázal na troch ďalších mužov, ktorí strážili dvere. Doktor Dabič, nečakane vrhnutý do svojej starej identity, nevyzeral prekvapene, vôbec sa nepokúsil o odpor. Ostatní cestujúci si nevšimli nič neobvyklé, keď skupinka s mužom v panamskom klobúku v strede autobusu na najbližšej zastávke vystúpila.
Radovan Karadžič vedel, že v ten deň, 21. júla. 2008, ho nezatkli preto, že by ho srbská tajná polícia odrazu našla. Vedel, že ho všade sledovali, pretože to srbská tajná polícia ho vybavila falošnými dokladmi a novou identitou. Jeho zatknutiu predchádzalo politické rozhodnutie. Iste, myslel na to, že sa pôjde prihlásiť, ale za podmienok, ktoré si chcel určiť sám. Roku 2009, pretože vtedy ho už nebudú musieť vydať vojnovému tribunálu pre bývalú Juhosláviu v Haagu. Po skončení tohto roku sa už nemali otvárať nové procesy. Vôbec, bol toho názoru, že byť obvinený v Srbsku by nebolo až také strašné. Ale nemalo to tak byť, pomyslel si možno, lebo mal osudovú náladu, akú mával často.
Nie je podstatné, či ku Karadžičovmu zatknutiu skutočne došlo tak, ako znie oficiálna verzia, v autobuse linky 83 v popoludňajších hodinách 21. júla. Alebo už pár dní predtým za úplne iných okolností. Keď sa tá správa dostala do médií a vyšla aj fotografia doktora Dabiča, prvé reakcie okrem prekvapenia a uspokojenia z toho, že jeden z najhľadanejších vojnových zločincov už nie je na slobode, hovorili o tom, že tomu ľudia nemôžu uveriť. Boli užasnutí, že viedol normálny život uprostred mesta.
Neveriaci úžas narástol na otvorený obdiv, keď vysvitlo, aké mal perfektné krytie. Kto by si pomyslel, že jeden z dvoch najhľadanejších mužov Európy viedol obyčajný život ako liečiteľ, učiteľ meditácie a homeopat. Ako chatrne, priam amatérsky oproti nemu vyzeral Saddám Husajn, keď ho ako špinavé strašidlo vytiahli z akejsi potkanej diery.
Zato Radovan Karadžič mal štýl. Svoje prezlečenie si koniec koncov vybral sám. Nevzniklo zo strachu a zúfalstva. Mal riadne doklady. Za dvanásť rokov tohto iného života dokonca publikoval knihy, ani to nie je malý výkon. Rodený vodca, charizmatik, bol aj pod falošnou identitou ešte schopný ujímať sa ľudí, ba získavať stúpencov, ktorí mu pevne dôverovali. Propagoval alternatívne liečebné metódy a prednášal o nich vo viacerých srbských mestách. V čase medzi 26. októbrom 2007 a 23. májom 2008 navštívil verejné podujatia a festivaly v Smedere, Kikinde a Novom Sade.
V máji na veľkom Festivale zdravého života v Parku Ada Ciganlija v Belehrade mal referát s názvom Ako živíme vlastnú energiu. Stovky ľudí sa naňho dívali a počúvali ho, vystupoval dokonca v miestnej televízii v Kikinde. A nikto nemal potuchy o jeho pravej identite.
Teraz sa odrazu vynárajú milióny detailov z tajného života Radovana Karadžiča alias Dragana Dabiča: jeho obľúbená kaviareň bola Bláznivý dom, kde príležitostne hrával na gusliach, ľudovom nástroji s jednou strunou. Pil červené víno Medvedia krv, jedol celozrnný chlieb a jogurty. Predavačke z blízkeho supermarketu pripadal sympatický. Mal vraj milenku menom Mila a často ich vídali, ako sa vodia za ruku. Keď ho zatkli, práve chcel odcestovať na dovolenku na Jadran. Ktosi si spomenul, že si obhrýzal nechty, iný, že trpel na lupiny vo vlasoch. O príčinách, prečo ho tribunál pre vojnové zločiny obvinil, počujeme oveľa menej. V miestnej tlači sa o ňom píše ako o celebrite.
V skutočnosti najpozoruhodnejšie na Radovanovi Karadžičovi je, že nebol vlastne vôbec zamaskovaný, ani keď žil pod iným menom. To, čo vyzerá ako mimoriadne premyslené, starostlivo naplánované maskovanie, je v skutočnosti len druhá stránka toho istého človeka. Než sa z neho stal prezident, človek podozrivý z vojnových zločinov a alternatívny liečiteľ, bol psychiater a básnik. Málokedy sa uvádza, že sa špecializoval na depresie. Istý čas mal ako psychiater na starosti belehradské futbalové mužstvo Červená hviezda, a tento post ho výrazne zviditeľnil.
Málokedy sa hovorí aj o tom, že roku 1984 si odsedel jedenásť mesiacov v rámci procesu, v ktorom čelil obvineniu, že z peňazí spreneverených nemocnici si postavil víkendovú vilku. Ale najvýznamnejším detailom z jeho minulosti je, že tesne predtým, ako šiel do politiky a roku 1990 založil nacionalistickú Srbskú demokratickú stranu, bol prívržencom ekologického hnutia. V duchu doby bol jedným zo zakladateľov zelených v Bosne a spolu so svojou ženou Lilianou založil telefonickú službu pre ľudí, ktorí potrebovali súrnu psychologickú pomoc.
Čo sa stalo s týmto altruistickým, spoločensky angažovaným človekom? Ako je možné, že sa šesť rokov, od roku 1990 do roku 1996, správal celkom inak? Čo ho zmenilo?
Akokoľvek bola táto zmena dramatická – boli to tie isté udalosti, ktoré podobným spôsobom zmenili život aj iným – napríklad život Gorana Jelisiča, odsúdeného vojnového zločinca. Tohto muža, ktorý by za iných okolností nedokázal ublížiť ani muche, roku 1999 odsúdil tribunál pre vojnové zločiny na štyridsať rokov väzenia za to, že v máji 1992 v tábore pri meste Brčko popravil trinásť moslimských väzňov. Goran Jelišič pracoval ako automechanik, až kým jedného dňa nečakaný zvrat osudu – ako to vo vojne často býva – úplne zmenil jeho situáciu.
Dvadsaťštyriročný mladík, ktorému ešte tieklo mlieko po brade, rád chytal ryby a bol úctivý k susedom – či boli moslimovia, alebo Srbi, dostal pušku. Po osemnásť dní sa činil ako kat, nikdy predtým ani potom. Goran Jelišič, vyzbrojený poslednou mocou nad životom a smrťou, sa zmenil na iného človeka. Toto sa stalo aj ctižiadostivému a márnivému Radovanovi Karadžičovi. Najskôr sa z neho stal prezident, potom vojnový zločinec.
Ako prezident Republiky srbskej vydal podľa dostupných informácií rozkaz (hoci osobne by, samozrejme, nedokázal ublížiť ani muche) zabiť osemtisíc moslimských mužov, pretože v jeho očiach nemali väčšiu hodnotu ako muchy. Iste, hrozná vec, ale v jeho očiach potrebná. Takéto rozkazy sotva protirečili skutkom “starého” Karadžiča, pretože bol presvedčený, že obliehanie Sarajeva a zabíjanie civilného obyvateľstva, ako aj masové popravy v Srebrenici a etnické čistky v samozvanej Republike srbskej, ktoré sa skončili vysťahovaním miliónov ľudí – to všetko sa dialo pre blaho Srbov.
Rola doktora Dabiča ako moderného guru bola len zdanlivo v rozpore s konaním ekológa Karadžiča, chápavého psychiatra, telefonického dušpastiera.
Stále mal moc, vždy pomáhal, vždy ovládal scény a vždy mal vplyv na iných. Nemusel sa zmeniť, aby sa stal doktorom Dabičom, pretože zázračným lekárom bol – len iného typu. Táto zmena bola ľahká, tak ako mu ľahko narástli vlasy a brada. Liečil, aj keď inými technikami. Jeho údajná milenka Mila tvrdila: “Vedel vyliečiť každú chorobu, pre mňa bol ako svätec.” A keď o tom človek chvíľu premýšľa: guru a prezident sa navzájom podobajú. Tak, aj tak: obdivovali ho.
Radovan Karadžič napriek tomu, čo sa predpokladá, nemal žiadnu zvláštnu fantáziu, keď sa premenil na doktora Dabiča. Len sa vrátil do stavu, v ktorom ešte nedisponoval obrovskou, smrtiacou mocou. Jeho zatknutie a vydanie tribunálu pre vojnové zločiny srbskej vláde nepadlo zaťažko. Nie je ani srbský občan, ani srbský hrdina.
S jeho zatknutím je pre Srbsko spojený veľký politický zisk. A Radovan Karadžič stratil svoju mystickú auru. Ak jeho zatknutie vôbec niečím otriaslo, tak presvedčením, že je to hrdina, ktorého zatknutie by muselo otriasť Srbskom od základov.
Teraz je Radovan Karadžič viac alebo menej odkázaný sám na seba a táto skúsenosť musí byť preňho hrozná – hlavne keď jeho spolubojovník Ratko Mladič nemusí zdieľať jeho osud. Radovan Karadžič vie až príliš dobre, že Mladičovo zatknutie by bol celkom iný príbeh.
Teraz sa Radovan Karadžič nachádza v Het Oranje Hotel, ako Holanďania volajú väznicu v Scheveningene. A keď sa už vo väzení zabýva, aj tam bude bojovať o pozornosť. Možno založí terapeutickú skupinu na pomoc spoluväzňom všetkých národností. Veď, aký to má ešte význam, že vo vojne proti sebe bojovali? Osobne nemá nič proti nim. Všetkých ich chápe, všetci si konali svoju povinnosť. Možno bude dokonca znovu písať básne a romány, pár knižiek pre deti a veľkú knihu o svojom živote vo väzení. Bude mať na to všetok čas sveta.
Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku Südeutsche Zeitung.