Jon Stewart: Udalosti na Blízkom Východe sa začínajú vymykať spod kontroly. Čo by v tejto veci mala urobiť Amerika?
Bassem Youssef, egyptský komik a satirik: Hm, Čo tak… nič?!
The Daily Show, February 9, 2015
Keďže v dnešných časoch málokedy máme príležitosť vidieť, ako skutočne vyzerajú naše vojny a musíme sa spoliehať na simulácie z hollywoodských filmov, ktoré nás ukazujú v pozitívnom svetle, uvažujem nad tým, čo by asi Američania povedali, keby im ukázali názornú ukážku škôd, akú narobili útoky amerických dronov, niektoré z toho množstva svadieb či pohrebov, ktoré sme omylom pokladali za schôdzky teroristov a rozpučili ich ako hmyz, ako pekne hovoria tí, čo riadia naše diaľkové strely. Predstava, že ak zlikvidujeme kopu nevinných ľudí spolu s niekoľkými zločincami, bude sa nám žiť bezpečnejšie a nenarobíme si ďalších nepriateľov je rovnako choromyseľná ako argument, že zverstvá, ktoré odsudzujeme, keď sa ich dopúšťajú iní, sú v poriadku, keď ich máme na svedomí my sami.
Všetko toto by malo byť jasné našim najvyšším predstaviteľom vo Washingtone, no podľa všetkého tomu tak nie je. Ak kongres odsúhlasí žiadosť prezidenta Baracka Obamu a dá mu prostriedky na tri roky vojny proti Islamskému štátu, na ďalšie bombardovanie a obmedzené vojenské operácie aj napriek tomu, že z nášho predchádzajúceho úsilia v Líbyi, Iraku, Afganistane, Pakistane a Jemene nevzišlo nič dobré, možno tým legalizuje naše vojny, ale nijako nezmenší ich pochabosť.
To, čo Czeslaw Milosz povedal o predchádzajúcom storočí už, žiaľ, platí aj o tomto: Beda tomu, kto sa nazdáva, že zachráni sám seba bez toho, aby sa zúčastnil tragédie. Milióny Američanov sú o tom naďalej presvedčení, dokonca aj po 11. septembri a po všetkých vojnách, ktoré sme odvtedy viedli a doteraz vedieme. Televízne spravodajstvo a novinové fotografie nedokázali sprostredkovať rozsah pohromy a krviprelievania, ktoré v ten deň postihlo New York. Človek musel aspoň raz v živote stáť pod Dvojičkami, aby si naplno uvedomil ich nesmiernu výšku a veľkosť. Napriek tejto skúsenosti mi trvalo celé dni, ba mesiace, kým mi naplno došlo, čo sa tam udialo. Dokonca aj potom, ako do mrakodrapov narazilo druhé lietadlo, mi neprišla do hlavy myšlienka, žeby sa mohli zrútiť. A keď sa zrútili, môj mozog sa zdráhal akceptovať to, čo videli moje oči. Bolo to ako vo filme, hovorili potom ľudia. Vyjdeme z tmavého kina, otrasieme sa a vrátime sa do svojich životov. Nazdával som sa, že Američania konečne pochopia, čo znamená byť bombardovaný.
Amerika už nikdy nebude to, čo bola, hovorilo sa po 11. septembri a vysvitlo, že je to pravda.
U krajín, ktoré vedú vojnu, ma vždy prekvapovalo, ako ignorujú zabíjanie nevinných ľudí v cudzine. Ľudí, ktorí by doma nestúpili ani na mravca, vôbec nezaujíma, akých hrôz sa ich krajina dopúšťa v zahraničí. A tento bezcitný postoj je ešte nehoráznejší, keď si spomenieme na všetkých tých vydesených Newyorčanov, ktorí sa cez oheň a dym prebíjali von z rúcajúcich sa vežiakov. V prvé dni po atentáte naši komentátori a politici volali po rýchlej a krutej odvete, v rámci ktorej by sa veľmi nerozlišovalo medzi nevinnými a vinnými. Inými slovami, zbombardujme tie svine a kašlime na to, koho zabijeme – alebo na to, že tí, ktorých bombardujeme sa možno jedného dňa budú chcieť pomstiť nám.
Amerika už nikdy nebude to, čo bola, hovorilo sa po 11. septembri a vysvitlo, že je to pravda. Nič to však nezmenilo na našej viere, že môžeme zlikvidovať zlo inde vo svete. Skôr sa stane, že si Talibanci oholia brady a dovolia svojim ženám a dcéram nosiť minisukne, než že sa naši najvyšší predstavitelia zbavia závislosti na militarizme. Aj preto sa vo Washingtone nikto nezamýšľa nad škodami, ktoré náš ozbrojený konflikt na Blízkom Východe a v iných oblastiach napáchal v spoločnostiach a krajinách, ktoré sme napadli, ani nad tým, čo vyvolalo v moslimskom svete toľkú nenávisť voči nám a túžbu po pomste. Podľa našej verzie dejín únoscovia lietadiel, ktorí 11. septembra priniesli tragédiu takému množstvu ľudí, tak konali a išli na smrť z nenávisti k našim slobodám a našim hodnotám, zatiaľ čo tragédie, ktoré sme my spôsobili v iných krajinách sú len náhodné civilné straty a dôsledok našej úprimnej snahy tieto krajiny oslobodiť. Ešteže sme sa my Američania naučili zatvárať oči pred tým, čo stvárame iným; inak by hrozilo, že sa pripravíme o náš obľúbený obraz samých seba ako mimoriadne cnostných a nevinných ľudí a začneme sa vnímať ako hnusných pokrytcov.
Na zabíjaní nevinných ľudí je najdesivejšie to, že sa nikdy nekončí.
Spomínam si, že po 11. septembri som na pouličných lampách, telefónnych búdkach a múroch Manhattanu videl narýchlo improvizované plagáty s fotografiami a krátkym opisom nezvestných, občas tam niekto pripísal, že Henryho alebo Mary naposledy videli na 101. poschodí. Spomínam si aj na scény, ktoré boli ešte srdcervúcejšie, ak je dačo také vôbec možné: na ženy, čo chodili po uliciach celé bez seba a všetkým okoloidúcim ukazovali fotografie svojich nezvestných manželov a synov a vypytovali sa, či ich nevideli. Mŕtvolný zápach vo vzduchu a množstvá potulujúcich sa zúfalých ľudí mi pripomenuli, ako vyzerali a zapáchali belehradské ulice po bombardovaní spojeneckou armádou počas druhej svetovej vojny. Na zabíjaní nevinných ľudí je najdesivejšie to, že sa nikdy nekončí. V marci 2003 mi pri pohľade na zábery nášho bombardovania Bagdadu bolo jasné, že nezahynie Saddám a jeho generáli, ale skôr obyčajní Iračania, ktorí mali tú smolu, že sa ocitli v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste, kam dopadli bomby.
Čo nás po triliónoch, ktoré sme už vydali na tieto vojny, po tisíckach zabitých a zmrzačených Američanov, množstvách ďalších mŕtvych a desiatkach miliónov ľudí, čo prišli o svoje domovy v krajinách, ktoré sme nemali čo ničiť a do teologických a územných sporov ktorých sme sa nemali čo miešať? Dúfajme, že naše bomby a vojaci to tentoraz zvládnu a že ich na celom Blízkom Východe budú vítať ako osloboditeľov. Ale keďže naši skorumpovaní politici milujú vojnu, lebo sa na nej dá dobre zarobiť a pretože sa pri tom môžu tváriť ako počestní a tvrdí chlapi, dožijeme sa ešte ďalších takýchto kontraproduktívnych vojen, aj keď nás skôr alebo neskôr privedú do záhuby.