Praha 1964. Foto: Elliott Erwitt / Magnum Photo
Cítim sa doma v mestách, ktoré sú tak rozličné a sú mi tak cudzie ako Barcelona, Krakow, Mexico City či Sarajevo. K šťastiu mi vystačí ulica zaplnená ľuďmi. Keby som si mal vybrať medzi prehliadkou mesta a pozorovaním každodenného života domácich, väčšinou si zvolím to druhé. Je mi dokonca aj príjemnejšie čakať niekde na rohu na dakoho, kto vždy prichádza neskoro než počúvať nejakého turistického sprievodcu. Keď Dickens cestoval po švajčiarskych Alpách, vo svojich listoch frfľal, že mu chýba hluk ulíc, bez ktorého nemohol písať. Potreboval labyrint londýnskych ulíc a štvrtí, ktorými sa mohol donekonečna potĺkať. Ak chcete spoznať dáku krajinu, jej národ a jeho zvyklosti, neexistuje lepší spôsob ako túlať sa po niektorom z jej miest a pozerať sa, ako žijú tí bohatí i chudobní.
Záhaľčivým, dobre oblečeným mužom sa kedysi hovorilo flâneurs, no tento typ ľudí – mestských cestovateľov a voyeurov, zmesi zvedavosti a lenivosti – už takmer vyhynul. Patril k nim napríklad Baudelaire. V eseji Maliar moderného života spomína poviedku Edgara Allena Poea, Muž davu. Jej hrdina, rekonvalescent, ktorý práve unikol spod tieňa smrti, sedí v kaviarni a s údivom pozoruje ľudí, prechádzajúcich za oknom. Nakoniec sa rozbehne do davu hľadať neznámeho človeka, ktorého tvár sa pred ním na chvíľočku mihla a mimoriadne ho zaujala, a celú noc ho potom sleduje po Londýne, kým zistí, že tento človek je v neustálom pohybe, nikde sa na dlhší čas nezastaví, akoby vôbec nepotreboval spánok.
Ako väčšina našich zvykov, aj moja láska k pouličnému životu má korene v mojom detstve. Narodil som sa a vyrástol som v Belehrade, v úplnom centre vtedajšieho hlavného mesta Juhoslávie. Býval som v štvorposchodovom činžiaku a ulicu pod našimi oknami som bral ako svoje ihrisko. Mal som tuším päť rokov, keď som sa začal vykrádať z domu a pozeral sa, ako sa hrajú iné deti. Moja stará mama a mama na mňa kričali, lebo som do ich búrlivého života vnášal ešte viac rozruchu. (Keď som bol trochu starší, smel som už chodiť von, ale pod podmienkou, že sa nevzdialim viac ako niekoľko krokov od brány. Samozrejme, že som neposlúchol a túlal som sa čoraz ďalej, až kým ma nechytili a znovu na mňa nenakričali.) Mali kopu iných starostí, rovnako ako všetky ostatné ženy a muži z našej štvrti. Písal sa rok 1943 a Belehrad okupovali nacisti; z času na čas sa ich autá zjavili na našej ulici, vystupovali z nich vojaci a vchádzali do niektorých domov. Z týchto čias mi v pamäti ostalo len pár ojedinelých obrazov a krátkych scén: tri vychudnuté malé dievčatká, skáčuce škôlku, čiernobiely pes, čo sa za mnou vláčil, starena, kŕmiaca vrabce omrvinkami bieleho chleba; dve ženy, ktoré sa ťahajú za vlasy a vrieskajú na seba, či nemecký vojak, ktorý sa na mňa usmieva.
Moje spomienky začínajú byť početnejšie a živšie až o rok neskôr, keď som mal šesť rokov. Pamätám si nielen to, ako nás v apríli 1944 bombardovali spojenci a ako nás v októbri toho istého roku oslobodili Rusi, ale aj to, že som sa celé dni hrával s ostatnými deťmi. Hrávali sme sa buď na ulici alebo v troskách zbombardovaného domu oproti. Pre mňa to bol najlepší život, aký som si vedel predstaviť. Naši rodičia a príbuzní boli zaneprázdnení alebo boli niekde preč a naše staré mamy často odchádzali z domu, aby pre nás našli niečo pod zub. Kto teda na nás dával na ulici pozor? Túto otázku som si nedávno položil a spomenul som si, že to boli ostatné ženy z našej štvrte, ktoré hneď vedeli, keď sme robili neplechu a prišli nás zachrániť. Samozrejme, že sme ich nenávideli za to, že sa nám plietli do hry a vyrušovali nás v najlepšom, ako keď nám jeden starší kamarát ukazoval nemeckú vojenskú pištoľ, ktorú kdesi našiel. Ustarostené a láskavé tváre týchto žien pre mňa však dnes znamenajú oveľa viac ako spomienka na to, ako držím v ruke pištoľ.
Po skončení vojny sa skončili naše dni zábavy a začali sme chodiť do školy. Hoci som sa učil obstojne, chodil som tam strašne nerád, no nútil som sa do toho až do šiestej triedy. Vtedy som sa začal ulievať a nakoniec som bez vedomia mojej mamy do školy celkom prestal chodiť. Pár mesiacov som sa len tak túlal po uliciach Belehradu, kým si v škole konečne všimli, že chýbam a poslali policajtov oznámiť to mame. Kým bolo teplo, trávil som celé hodiny miesto školy dlhými prechádzkami, ale keď prišli jesenné dažde a chladné počasie, bol som nútený schovávať sa v podjazdoch alebo občas chodiť do kina, ak som náhodou bol pri peniazoch. Prirodzene, že som bol osamelý a skľúčený, ale nikdy som sa nenudil a niekedy som bol takmer šťastný, že vidím toľko zvláštnych a zaujímavých vecí. Ak ma niečo sformovalo, bolo to určite to, že som žil na uliciach ako tulák.
Ešte aj dnes sa ma zmocní vzrušenie pri potulkách po neznámom meste, obava, že zablúdim a tajná nádej, že sa mi to skutočne stane. No o živší si pripadám, o koľko pohotovejšie moje oči registrujú, čo sa deje navôkol a o koľko lepšie mi funguje myseľ a predstavivosť! Cudzie mestá nás nútia pozerať sa. Chodíme na hodiny estetiky a politológie bez toho, aby sme si to uvedomovali. Dostávame lekcie krásy a tajomstva vďaka tomu, že dákej zabudnutej malej uličke či štvrti poskytneme priateľstvo, aké si zaslúži. V mestách plných mrakodrapov sa cítim, akoby som bol vo filme, a v tých starších, akoby som v divadle prechádzal okolo žiarivo či tlmene osvetlených dekorácií a dával sa do reči s hercami.
Whitman napísal o davoch na Broadwayi:
Čo za unáhlené ľudské more, deň a noc!
Čo za vášne, výhry, straty, zápaly plávu v tvojich vodách!
Čo za víry zla, šťastia a smútku ťa hatia!
Čo za zvláštne spýtavé pohľady – záblesky lásky!
Chtivosť, závisť, zlosť, pohŕdanie, nádej, túžba!
Keď sa prechádzame ulicami miest, stávame sa zberačmi tvárí, z ktorých niektoré s nami ostávajú naveky. „Každý človek, od toho najjednoduchšieho po toho najvýznamnejšieho“, napísal Goethe, „nosí vo svojom vnútri tajomstvo, pre ktoré by ho ostatní znenávideli, keby o ňom vedeli.“ Alebo – dodal by som k tomu – ktorým by v nás vyvolal súcit, ba možno aj lásku, keby sme ho dákym zázrakom odhalili.