Foto: Daniel Acker / Bloomberg via Getty Images
“Prečo všetci tí ľudia plačú?“ túto otázku by si mohol položiť dakto neznalý nášho neuveriteľného talentu nášho národa na pokrytectvo, sledujúc predvolebné stranícke konferencie, zvané konvencie. Takémuto človeku asi tiež napadne, že na celom božom svete sa nenájdu ani nikdy nenašli ľudia, ktorí sa vzájomne natoľko zaujímajú o svoje city ako dnešní Američania. Televízne kamery mali buď zamontované nejaké zariadenie, vďaka ktorému medzi masami delegátov mohli okamžite zaostriť na zaslzené tváre, alebo sa tam nič iné nedalo snímať, pretože vznikol dojem, že ani jedno oko v sále neostalo suché. Rečníkom sa roztriasol hlas pri zmienke o svojich starých rodičoch prisťahovalcoch, o skromných pomeroch, v akých údajne vyrastali, o svojich úžasných rodinách, ktoré sedeli priamo tam, v obecenstve a na ktorých tvárach, plné obdivu sa zračili slzy, keď na ne namierila kamera.
Som dosť starý na to, aby som si pamätal časy, keď stranícke konvencie boli divoké, rozšafné a spontánne záležitosti, naživo vysielané v televízii od predpoludnia až do skorých ranných hodín nasledujúceho dňa, ale akosi sa mi nechce veriť, že by tam ktosi bol plakal na kameru. Teraz to bezpochyby majú na svedomí mediálni konzultanti, čo radia všetkým bezcitným cynikom, o ktorých sa vie, že za celé roky v Kongrese kašľali na to, že milióny Američanov prichádzajú o prácu a nemajú zdravotné poistenie, že majú roniť slzy a dávať najavo, že im to nie je ľahostajné.
Raz večer, keď sa ma pri pohľade na republikánske stretnutia začala zmocňovať panika zo zhoršujúceho sa stavu môjho duševného zdravia, som si spomenul na H.L. Menckena, ktorý v denníku The Baltimore Sun referoval o všetkých predvolebných konvenciách oboch hlavných politických strán od roku 1904 do roku 1948. Z poličky som vybral jeho knihu Impossible Mencken (Nemožný Mencken), a začal som si čítať o tom, ako konvencie prebiehali v minulosti a predovšetkým o tom, ako sa tie roky zmenila kvalita prejavov, ako aj charakter a kvalifikácia jednotlivých kandidátov. Nebol som sklamaný. Analýza typu a motívov ľudí, ktorí sa uchádzajú o politické funkcie v Spojených štátoch v jeho článkoch je nielenže dodnes aktuálna, ale aj mimoriadne zábavná. „Vezmime si napríklad programové vyhlásenie,“ píše Mencken roku 1924. „Dákemu dutému papalášovi prikážu hodinu a pol funieť a vykrikovať a keď skončí, zistí sa, že nepovedal vôbec nič.“ Isteže, nájdu sa aj výnimky. Napríklad Obamov prejav z roku 2004 bol skvelý. No vo väčšine prípadov, ako poznamenáva Mencken, pozostávajú z niekoľkých tisícok slov, vyjadrujúcich detinské banality a prázdne drísty, a tie najhoršie dokážu byť absolútne zabudnuteľné a súčasne nezabudnuteľne neznesiteľné.“
Náš politický systém je dnes podstatne viac skorumpovaný než kedykoľvek v minulosti a konvencie sa čoraz prísnejšie držia dopredu napísaného scenára, ktorý väčšinou vylučuje akúkoľvek možnosť, aby delegáti sami rozhodli o ich priebehu, no napriek tomu sa mnohé sily, ktorými sa dnes riadia používajú už dlhé roky na manipuláciu pravidiel hry. Pozrime sa, ako Mencken, tiež roku 1924 , opisuje ako kandidáta Calvina Coolidgea podporoval Veľký Biznis: „Veľký Biznis v Amerike takmer celkom postráda čokoľvek, čo by sa čo len metaforicky dalo nazvať verejným duchom. Dennodenne sa škriabe nahor, a je preto za každého politika, ktorý im dá najlepšie šance. A aby takúto šancu získal, je ochotný obetovať posledný zbytok zdravého rozumu a ľudskej slušnosti. Veľký Biznis podporoval prohibíciu, vedený presvedčením, že z triezveho robotníka bude lepší otrok než z pripitého. Podporoval surové zdieranie a vydieranie, ktoré sa odohrávalo za vojny, a dobre na ňom zarobil. Zastával sa brutálneho dusenia slobody prejavu, ku ktorému vtedy dochádzalo v mene vlastenectva, a dodnes sa ho zastáva.“
Ak sa nazdávate, že Mencken bol ľavičiar, mýlite sa. Z celej duše nenávidel Franklina Roosevelta a mal konzervatívne názory takmer na všetko. Bol svedkom toho istého, čoho zažívajú aj dnešní reportéri, len to už nesmú otvorene povedať, a to, že značná časť mužov a žien, ktorých si Američania volia do verejných funkcií, sú podvodníci, čo nemajú najmenší záujem pomáhať nikomu okrem seba samých, je im však jasné, že nikdy nesmú zabudnúť na to, kto sú ich páni a ako im slúžiť. Okrem toho majú to šťastie, že dnešní voliči sú dôverčivé stádo duševne lenivých alebo jednoducho neznalých ľudí, ktorí nedokážu rozoznať hochštaplera od poctivého človeka a dávajú mu svoj hlas znovu a znovu, akoby im vôbec nevadilo, že dotyčný funkcionár ich neustále klame a prejavuje totálny nedostatok chrbtovej kosti.
Napriek tomu všetkému sa Mencken priznáva, že sa na týchto konvenciách často veľmi dobre bavil a že na nich bolo čosi fascinujúce, asi ako na obrodeneckých schôdzkach či verejných popravách. Boli vulgárne, idiotské, nudné, dávali zabrať ako mozgovým závitom tak aj zadku, no mali svoje čaro. Stávalo sa, že ste presedeli dlhé hodiny, hovorí Mencken, dúfajúc, že sa všetci delegáti aj s náhradníkmi prepadnú do horúceho pekla, keď sa odrazu odohralo čosi tak nevkusné a smiešne, tak melodramatické a nemravné, tak neuveriteľne osviežujúce a nezmyselné, že ste za jednu hodinu prežili celý nádherný rok. (Tentoraz do tejto kategórie asi patrí polemický bľabot Clinta Eastwooda, adresovaný prázdnej stoličke.) „Hlavná hodnota demokracie,“ písal Mencken, „spočíva v tom, že keď je všetko spočítané a podčiarknuté, dokáže byť ťarbavá a svinská, nevýslovne neschopná a nečestná, ale nikdy nie deprimujúca – demokratické procesy, nech sú akokoľvek otravné, nikdy nie sú nudné.“
V tomto duchu absurdity, osvieženia a nezmyselnosti sa s vami rozlúčim nasledovným obrázkom z mojej každodennej reality: hrdzavé staré kombi bez kolies na dvore, pokrytom burinou a ďalšími zbytkami rozpadávajúcich sa vozidiel stojí pred domom, ktorý je zrelý na maľovku a celkovú opravu. Jedno z okien je zakryté umelohmotnou plachtou na mieste, ktorým preletela fľaša od piva — alebo to sused raz v noci začul výstrel? Ako si iste viete predstaviť, policajné vyšetrovanie prebieha slimačím tempom. A sivovlasý majiteľ s konským chvostom a torzom bývalého vzpierača nad obrovským brušiskom sa medzičasom zbavil sliepok a kohúta, ktoré mu predtým behali po dvore a miesto nich si zadovážil zlostného čiernobieleho bastarda, ktorého hlavným účelom je podľa všetkého strážiť mu smetisko, robiť spoločnosť nápisu ROMNEY Veríme v Ameriku a brechať na okoloidúcich ako ja, ktorí spomalia, aby sa na to mohli lepšie pozrieť a presvedčiť sa, že ich zrak neklame.