Foto z filmu Chessa Fevera
Na sklonku života, keď už moja mama bola veľmi stará a bývala v ústave dôchodcov, prekvapila ma otázkou, či ešte píšem básne. Keď som sa preriekol, že áno, nechápavo sa na mňa zadívala. Keď som jej to zopakoval, povzdychla si a pokrútila hlavou a zrejme si pomyslela, tomu môjmu synovi vždy trochu šibalo. Dnes už mám vyše sedemdesiat a ľudia, ktorí ma dobre nepoznajú, mi občas kladú rovnakú otázku. Upodozrievam mnohých z nich, že dúfajú, že im odpoviem, že som prišiel k rozumu a že ma táto mladícka nerozvážnosť prešla, a keď sa im priznám, že tomu tak nie je, sú zjavne prekvapení. Akoby to pokladali za čosi hlboko nezdravé ba priam šokujúce, ako keby som si vo svojom veku našiel frajerku gymnazistku a chystal sa s ňou ísť večer voziť na kolieskových korčuliach.
Ďalšia otázka, ktorú v rozhovoroch často kladú starým i mladým básnikom znie, kedy a prečo sa rozhodli, že sa stanú básnikmi. Vychádzajú z predpokladu, že človek si v istom momente uvedomil, že jeho jediným osudom bude písať básne, následne to oznámil svojej rodine, na čo matka zvolala: „Bože môj, čo sme to len spáchali, čím sme si to zaslúžili?“ a otec si vytrhol z nohavíc opasok a začal ho naháňať po izbe. Často som mal nutkanie s plechovou tvárou povedať novinárovi, že som si poéziu zvolil preto, aby som sa dostal ku kopám peňazí, ktoré prinášajú literárne ceny, lebo som vedel, že ich určite sklamem informáciou, že v mojom prípade k žiadnemu takémuto rozhodnutiu nedošlo. Chcú počuť čosi hrdinské a poetické, a ja im miesto toho hovorím, že som bol obyčajný stredoškolák, čo písal básne, aby zapôsobil na dievčatá, a že mi o nič iného nešlo. A keďže angličtina nie je môj rodný jazyk, pýtajú sa ma tiež, prečo som nepísal básne v srbčine a chcú vedieť, čo ma viedlo k tomu, že som zavrhol svoju materčinu. A pripadá im ľahkovážne, keď im odpoviem, že ak chcete používať poéziu ako nástroj zvádzania, základným predpokladom je, aby bola zrozumiteľná. Žiadne americké dievča by sa nezaľúbilo do chalana, ktorý by jej čítal básne po srbsky, kým by ona popíjala Coca Colu.
Je pre mňa záhadou, že som v písaní poézie vytrval ešte dlho po tom, keď to prestalo byť potrebné. Moje rané básne boli neuveriteľne trápne a tie, čo prišli po nich, neboli oveľa lepšie. Za svojho života som sa stretol s niekoľkými mimoriadne talentovanými mladými básnikmi, ktorí poéziu nechali napriek tomu, že im povedali, že sú geniálni. V mojom prípade sa takejto chyby nikto nedopustil, no ja som napriek tomu neprestal. Teraz ľutujem, že som svoje rané básne zničil, pretože si už nepamätám, aké vzory som v nich nasledoval. V čase, keď som ich písal som čítal najmä prózu a moje znalosti súčasnej poézie a modernistov boli minimálne. Najintenzívnejší kontakt s poéziou som mal v Paríži, kde som rok chodil do školy, než som prišiel do Spojených štátov. Nielenže nám dávali čítať Lamartinea, Huga, Baudelairea, Rimbauda a Verlaina, ale nútili nás naučiť sa niektoré ich básne naspamäť a recitovať ich pred celou triedou. S mojou lámanou francúzštinou to pre mňa bolo také utrpenie – a zaručená zábava pre mojich spolužiakov, ktorí umierali od smiechu, keď som nesprávne vyslovoval najkrajšie a zaslúžene slávne verše francúzskej literatúry – že ani po rokoch som si netrúfol kriticky zhodnotiť, čo som sa na týchto hodinách naučil. Dnes mi je jasné, že korene mojej lásky k poézii sú v tomto čítaní a recitovaní, ktoré ma ovplyvnilo viac ako som si v mladosti uvedomil.
A len prednedávnom som si uvedomil, že ešte jedna vec v mojej minulosti prispela k tomu, že som v písaní básní vytrval, a tou je moja láska k šachu. Ako šesťročného ma cez vojnu v Belehrade naučil hrať šachy profesor astronómie na dôchodku, a v priebehu niekoľkých rokoch som sa v nich zlepšil natoľko, že som dokázal poraziť nielen svojich rovesníkov, ale aj mnohých dospelých v okolí. Pamätám si, že prvé bezsenné noci v živote zapríčinili partie, ktoré som prehral a ktoré som si donekonečna opakoval v hlave. Šachy vo mne vychovali húževnatosť hraničiacu s obsedantnosťou. Už vtedy som nedokázal zabudnúť žiaden nesprávny ťah, žiadnu ponižujúcu porážku. Zbožňoval som partie, v ktorých obom protivníkom ostávalo len zopár figuriek a každý jednotlivý ťah mal ďalekosiahly význam. Dokonca aj dnes, keď je mojim protivníkom počítačový program (hovorím mu „Boh“), ktorý ma z desiatich prípadoch prekabáti deväťkrát, sa nielenže v hlbokej úcte skláňam pred jeho vyššou inteligenciou, ale oveľa viac ma vzrušujú porážky než zriedkavé výhry. Druh básní, ktoré píšem – väčšinou krátke a vyžadujúce nekonečné opravy – mi často pripomína partie šachu. Ich úspech závisí od správneho poradia slov a obrazov a ich zakončenie musí byť nevyhnutné a prekvapujúce ako elegantne prevedený šach mat.
Samozrejme, dnes sa mi ľahko hovorí. Keď som mal osemnásť, mal som iné starosti. Moji rodičia sa rozišli a ja som bol sám v Chicagu, pracoval som v kancelárii a po večeroch som študoval na univerzite. Neskôr, keď rom sa roku 1958 presťahoval do New Yorku, som v tomto živote pokračoval. Písal som básne a občas som niektoré publikoval v literárnych časopisoch, no nerobil som si nádeje, že to k niečomu povedie. Ľudia, s ktorými som pracoval a priatelil sa, netušili, že som básnik. Trochu som aj maľoval a k tomuto som sa skôr bol ochotný priznať cudzím ľuďom. Jediné, o čom som mal pri svojich básňach istotu bolo, že neboli také dobré ako som si prial a že som bol rozhodnutý, pre pokoj vlastnej duše, napísať niečo, čo sa nebudem musieť hanbiť ukázať svojim literárnym priateľom. No súčasne som mal kopu oveľa dôležitejších vecí na práci, ako oženiť sa, platiť nájomné, vysedávať po baroch a džezových kluboch, a každý večer pred spaním v byte na East 13th Street klásť arašidové maslo ako vnadidlo do pascí na myši.