Foto: Reuters
Opäť naplno prepukol onen záhadný záchvat, sever sa ozlomkrky ženie na juh. Niektorí v tom vidia neodňateľnú súčasť fylogenetického dedičstva, lenže atavistický návrat do bezpečia prapôvodnej plodovej vody v súčasnej etape evolúcie ešte nijako nie je namieste.
Má to síce formálne znaky rousseauovského návratu do lona prírody, ale je to iba obyčajný spoločenský rítus. V čase neutíchajúcich nárekov nad neustálym otepľovaním planéty je naozaj čudné, prečo sa zhon za južanskou páľavou stupňuje.
Veď už dokonca aj na okrajoch subtropického pásma hynú ľudia od horúčavy, a predsa aj napriek tomu ostávajú sťahovavé letné prúdy jednosmerné. Človek by čakal, že Egypťan bude skôr hľadať úľavu pri vetristom Balte než škandinávska bledá tvár na Sardínii, ale opak je pravdou.
Antiglobalisti tvrdia (s nevyhnutným klišé o roztvárajúcich sa nožniciach), že je to dôsledok stále vzrastajúceho blahobytu severu voči stále väčšej biede juhu. Ich potierači argumentujú, že práve krajiny najväčšmi globalizované, čiže zapojené do neregulovaného medzinárodného obchodovania, žnú najzjavnejšie úspechy v zápolení s chudobou.
Do sporu sa navyše zamiešali aj ortodoxní zelení, lebo podľa nich sa na skleníkovom efekte podieľajú predovšetkým najbohatší. Ibaže prírodu najviac devastujú neliberálne režimy, pričom čínsky štátny kapitalizmus čoskoro aj v tomto smere prekoná “veľkosatanský” americký. Slovami ekonóma: “Reálne čísla dosvedčujú niečo celkom iné než predsudok, že vyspelý svet bohatne na úkor drancovania a stále drastickejšieho pľundrovania prírodného bohatstva. Naopak: práve v rozvojových krajinách umiera na priame následky znečistenia ovzdušia denne 6000 ľudí a vyše dvoch miliónov ročne ich zomrie v dôsledku znečisteného vzduchu v uzavretých miestnostiach. V krajinách, kde hrubý domáci produkt na obyvateľa je nižší ako osemtisíc dolárov, prináša hospodársky rast zhoršovanie životného prostredia. Pri vyššom HDP sa táto väzba obracia: namiesto úpadku nachádzame pozitívny vzťah medzi hospodárskym vzostupom a lepšou kvalitou vody aj povetria.”
Nevedno, do akej miery platí tento vzťah aj pre zasvinené stredomorské pobrežné vody, kde už sardiniek niet a väčšie ryby kapú pri požieraní plastových vrecúšok, pričom sardinkózne je predovšetkým pobrežie, kde sa tiesnia tisícky ležadiel. Obrázky z pláží v blízkosti metropol sú príznačné, napríklad na umelom tokijskom ostrove Odaiba niet medzi odpadkami kam nohu vložiť. Ktovie, či niečo podobné nečaká Atény, z ktorých sa poolympijským metrom dá dostať k moru už za polhodinu.
Zdá sa, že ani krajiny, ktorých rozpočty vyslovene drží rekreačná turistika, nebudú mať voľné prostriedky, aby v bližšej či vzdialenejšej budúcnosti udržali pobrežné vody v čistote. Porovnanie výšky HDP na domorodého obyvateľa s kvótou plážového príboja a piesku, ktorá pripadá na hlavu jedného dovolenkára, vedie k presvedčivému záveru: na prázdninové putovanie k južným vodám je racionálnych dôvodov čoraz menej. A to ešte nebola reč o ďalších rizikách – náporoch na krvný obeh a dýchací systém, žalúdok, pečeň, oči i kožu, ktoré si odskáčeme hneď po opätovnom nástupe do práce.
Letným bytom našich predkov bola kuchyňa na dvore a spánok v sene na pôjde. Veľké presuny začali ako prví robiť Briti, ktorí aj po úniku z mesta mokli pri pobyte v letnom sídle úplne rovnako a neostávalo im nič iné, len sa pobrať za slnkom na juh.
Dopriať si to mohli len majetní ľudia, ale postupom času sa pridávala aj stredná vrstva. Kráľovstvá dôsledne bedliace nad biblickým “Modli sa a pracuj!” začali postupne skracovať trinásť- aj štrnásťhodinový pracovný čas, pôvodná anglická sobota sa postupom desaťročí rozšírila po kontinentoch a napokon sa stala víkendom, v čom ju nasledovali postupne ďalšie štáty. Dnešný vrchol dosiahlo Francúzsko tridsaťpäťhodinovým týždenným pracovným časom. Voľných chvíľ pribudlo do takej miery, že hrozil zánik dovoleniek – to však odbory nemienili dopustiť.
Prvú časť Božieho príkazu značne okliešťovali predovšetkým naši ateistickí vládcovia. Aby predišli zbytočným modlitbám, začali najprv zavádzať nedeľné predpoludňajšie filmové predstavenia s nečakane atraktívnymi západnými filmami, ktoré úspešne odvádzali mládež od bohoslužieb.
Ale druhú polovicu biblického imperatívu dodržiavali dôsledne, veď stále platilo boľševické “Kto nepracuje, nech ani neje!”, hoci súdruhovia ani netušili, že aj to je citát z Písma. Chodilo sa nielen na “leninské subotniky”, ale brigádovalo sa neraz aj počas sviatkov. Západoeurópsky vírus však nedal na seba dlho čakať a Revolučné odborové hnutie sa začalo hrdiť občasnými voľnými sobotami. Napokon aj u nás zvíťazil päťdňový pracovný týždeň a pracujúci získali zásluhou viditeľnej ruky socialistického trhu ďalšiu príležitosť na fušky.
A tak sa u nás začala slávna éra “slovenských dovoleniek”, vyplnených stavbami vlastných či príbuzenských rodinných domov. Hrdlačilo aj kradlo sa vo veľkom, veď nejestvoval napríklad legálny spôsob, ako sa dostať k zváraciemu agregátu, kyslíku i plynu, a tak podľahli aj svedomití a nábožní. Režim nad rozkrádačkami prižmuroval oči a ľud si voľkal nad výdobytkami socializmu, lup sa považoval za zaslúžený deputát. Spoločnosť sa začala deliť na schopných a neschopných. Jedni boli poležajevovci, druhí makajevovci. Tí, čo boli spokojní s úplatkom, ktorým im moc lepila oči, aby si nežiadali ďalšie práva, nedajú dodnes na staré pomery dopustiť. Popri domoch bojovali aj v poradníkoch na autá a znovuobjavovali čaro osobného vlastníctva a konzumu.
A keď začali zháňať výjazdné doložky do Juhoslávie a srdce im začalo pišťať aj po vzdialenejších prímorských letoviskách, výrazne – hoci nechtiac – podporili kritické argumenty Theodora Roszaka, ktoré sa pôvodne mali týkať len kapitalistickej hemisféry.
Americký vedec skúmal protestné hnutie študentov a podrobne sa zaoberal názormi i stupnicami hodnôt generácie hippies. Ich “dolce far niente” (zvyčajne v lacných krajinách tretieho sveta, ale za rodičovské peniaze) sa mu zazdalo ako možný zárodok renesancie západnej kultúry. Chcel vykynožiť vzmáhajúci sa predsudok, že príroda nie je to, čo bezprostredne vnímame zmyslami, ale to, čo vieme vedecky kvantifikovať, reklamne ponúknuť a napokon zobrať za svoje bytostné presvedčenie. Veď industriálny svet už bol triumfom technológie a umelého prostredia. Nielenže príroda sa stala podceňovanou a prehliadanou súčasťou ľudského života, ale fakticky začala z neho miznúť. “Meradlom pokroku sa stáva umelé prostredie. Sprevádza mestského človeka tak dôsledne a samozrejme, že ten môže bez problémov zabudnúť na to, že mimo umelého sveta jestvuje človekom nestvorená príroda a že na nej jeho existencia stále závisí. Príroda sa mení len v čosi nedokonalého, čo ešte nebolo premenené a nahradené dokonalejším ľudským výtvorom.”
Podobné názory zvyčajne odmietame tvrdením, že návrat na stromy je dnes už nemožný.
Stále je však našťastie ešte možný návrat pod stromy do tieňa a mikroklímy lesa – aj keď hneď nie na bicykloch. Priemyselnú turistiku možno pokojne ponechať hipíkom, ktorí už dávno zabudli na adolescentské sny a užívajú si starobu vo vychýrených letoviskách. Doprajme pozlátku umelého sveta, Bruselu či Parížu (a napokon aj Bratislave), kde fúrami piesku po nábrežiach vytvárajú ilúziu toho, čo bolo voľakedy ozajstnými Zlatými pieskami.
A ak sa už len modlíme, aby sme pracovali, tak zároveň dúfajme, že sa nenaplní predpoveď Jeremyho Rifkina, podľa ktorého už o štyridsať rokov dokáže všetky výrobky a služby vyprodukovať päť percent svetovej pracovnej sily. Asi len ťažko by zvyšok ľudstva upokojilo dávne heslo nemakačenkov: “Práci česť a robote pokoj!”