Foto: Ferdinando Scianna
Povrchne vieme, že žijeme vo “svete”. Ale všímavosť nás poučí, že žijeme preplietavo v troch svetoch.
Pretože je čas dovoleniek, zvolíme si príklad: turistu, dovolenkára. Ako turista alebo dovolenkár som výrobok turistického, rekreačného priemyslu. Musím sa vytrhnúť zo svojej každodennosti a presadiť sa do druhého sveta, v ktorom je všetko iné ako v každodennosti.
Prvý z druhého sveta je svet prítomnosti. Turista alebo dovolenkár užíva prítomnosť, ponára sa do nej, vychutnáva si ju. Druhý svet, teda aj jeho prítomnosť, je ozvláštnený, napríklad krásny. Sme akoby v bezváhovom stave. Ale to nestačí.
Prítomnosť napríklad Chorvátska evokuje minulosť. “Keď som bol v Španielsku,” hovorí turista, a hľa: vynára sa Costa Brava, Sevilla, býčí zápas v Madride. Chorvátsky pobyt sa akoby stiera, zrazu je vo mne Španielsko, mám pocit, že až teraz som pochopil a prenikol Španielsko. Ležím na pláži v Dubrovniku, ale nie som tam: som na pláži, kde som bol vlani, až teraz som akosi naozaj tam. Hra svetov sa nekončí.
Zjavuje sa tretí svet druhého sveta, svet túžob a plánov. “O rok pôjdem na Sardíniu,” hovorí si turista, a hľa: predstavivosť mu predstaví sardínske hory, praveké hroby, romantický svet, o ktorom vie zo skúsenosti (pred desiatimi rokmi už na Sardínii bol, a až teraz akosi chápe tamojšiu krásu), ale aj z reklamných snímok v televízii a z maľovačiek svojej túžby.
Druhý svet je teda amalgámom troch svetov. Tri svety sa vzájomne prerastajú. Chorvátsko by bolo iné, aké je, keby ho neoplodňovalo to, čo bolo a čo bude. Ale to, čo bolo, nadobúda nové významy, čo bude, javí sa ako následok rôznorodých splývaní.
Žijeme teda potrojne.
Sme naozaj, čo sme. Pán učiteľ je pán učiteľ, manžel, otec, musí zarábať, musí hľadať zmysel života, každodennosť ho obrastá svojím hustým pletivom, často prerastá do neho, je ťažké vyznať sa vo svojej identite.
Hľadáme identitu? Áno, kto nevie, čo je, je nespokojný, dokonca chorý, môže sa mu prihodiť, že svoj život považuje za nezmysel. Ale: vieme, že máme silnú potrebu presahovať sa. Človek nemôže žiť bez (akéhosi) transcendentna. Presahovanie sa je výraz nespokojnosti s identitou. Chceme byť nie viac, ako sme, ale iní, ako sme.
Niektoré spôsoby presahovania sú vznešené, napríklad pocit závislosti od kozmu, iné sú triviálne, dokonca sa za ne trochu hanbíme, napríklad potreba vyhodiť si z kopýtka. Môžeme zostaviť poradovník vznešenosti: posvätnosť, slávnostnosť, odviazanosť.
Všimnime si, že tri formy sa môžu kombinovať: na Vianoce svätíme, oslavujeme, veselo sa prejedáme a popíjame.
Prvý svet teda nestačí. Musíme unikať do druhého.
Pláž je typický príklad možnosti pobytu v druhom svete. Reklamný a turistický priemysel urobili z pláže predmet snívania, užívania si, spomínania, a to na veľa spôsobov.
Azda by sme mohli povedať, že pláž má veľa vlastností archetypu: vyjadruje akési zvláštne, ozvláštnené miesto, okolo ktorého sa zhlukujú predstavy so silným citovým sprievodom. Ako všetky archetypy, zmocňuje sa ich obchodný, podnikateľský duch a prispieva k ich zosilneniam. Sú prenikavým príkladom splývania vrodených, prirodzených ľudských pohnútok a túžob s komerčnými mechanizmami.
Možno si všimnúť rôznorodé, vzájomne sa doplňujúce aj vzájomne protirečivé účinky pláže.
Po prvé: pláž je miesto, kde sa prekonáva každodennosť. Má svoju atmosféru, ktorá na nás pôsobí aj proti našej vôli: ako na nás pôsobí pobyt na vrchole vysokej hory, v hĺbke jaskyne, na miestach, ktorých vzácnosť sa nám vnucuje, lebo oslovuje naše inštinkty. Na pláži sa nás bezprostredne dotkne príroda.
Niektoré pláže sú skryté, dovoľujú nám prežiť si intimitu sveta. Predstavme si malú, úzku pláž pri Stredozemnom mori, medzi vysokými bralami: sme sami, uzavretí, cítime sa ako v kostole. Môžeme sa úprimne skryť pred veľkým a drsnatým svetom. Akoby sme boli sami na svete. More nalieha svojimi vlnami na skaly, rozbíja svoje vlny, na pláži sa mierne plazí a priateľsky nás chráni. Ak chceme, vycítime posvätnosť situácie. Na podobnej pláži sa narodila Afrodita, zjavila sa z morskej peny. Môžeme snívať. Môžeme intenzívne prežívať svoje osamelé ja.
Iné pláže sa obrovské, široké a dlhé, husto obsadené ľuďmi. Strácame sa v mase, ktorá sa stráca v živloch. Už nie som ja, som molekula nesmierneho organizmu. Je tam krik, pohyb, pestrosť, presila podnetov. Hranica medzi jednotlivcom a zhlukom sa stráca, som blažený, že sa strácam.
A naviac: ak chcem, môžem konzumovať. Všeličo, napríklad adrenalínový šport, môžem surfovať, lietať, ponárať sa, to nie som ja, to je akési globálne ono, ktoré sa do mňa vtelilo a opíja ma svojou mocou.
Keď si na plážový pobyt spomínam, cítim sa, akoby som si spomínal na sen.
Po druhé: pláž sa môže použiť ako eroticky podnecujúce miesto. Azda nikde sa tak nesústredí krása tela, eroticky vzrušujúca krása, v podobách, ktoré sú pôvabne rozčlenené (každé dievča má svojskú dráždivosť), zároveň opojne uniformné – jestvuje akýsi vzor krásy a dráždivosti, ktorý sa donekonečna opakuje v každom tele a opakovaním sa hypnoticky umocňuje.
Eros nikde nemá toľko krmiva ako na plážach.
Čo ním urobíme? Možno pestovať erotickú prax: koketovať, zoznámiť sa atď. Možno snívať: napĺňať fantáziu obrazmi, ktoré sa neskôr použijú. Dodatočné konzumovanie dráždivých podnetov je veľkou silou predstavivosti. Stará dáma si po dovolenke predstavuje opálených mladíkov, ktorí sa hrali s loptou neďaleko od nej na pláži na Ibize. Bolo to dávno, v lete, teraz je smutná zima: ale predstavy liečia, prinášajú osamelú, tichú radosť, život by bol smutnejší bez nich. Dáma neprihliada na svoju zvädnutosť, zrazu sa jej zjaví mladosť. Veď aj ona si užívala, hoci kedysi dávno. Dávne krásy nestrácajú lesk a účinnosť.
Po tretie: pláž podnecuje pocit môžem. Lieči bezmocnosť.
Hovorí sa o konzumnej spoločnosti, akoby bola čímsi úpadkovým. Na plážach je naozaj veľa odpornej banality. Môžeme si ťažkať na priam neznesiteľnú hlúposť, ktorá sa sústreďuje na preľudnených plážach. Áno, ale.
Môžeme protestovať proti vulgarizácii, degradácii konzumnosti. Protest je veľmi dôležitý pre sebavýchovu a sebaúctu. Konzumnosť je vo svojej nevulgárnej, nedegradovanej forme základnou vymoženosťou demokratizácie sveta.
Pomôžeme si príkladom. Staré pramene ukazujú obludné množstvá pokrmov a nápojov, ktoré sa spotrebovali na hostinách vyvolených, napríklad na kráľovských svadbách. Pojedli sa stovky jeleňov, tisícky jarabíc, vypili sa sudy tokajského vína. Vyvolení žili typicky konzumne. Pripomeňme si život na dvoroch posledných Bourbonovcov. A predsa: nepovieme si, že spoločnosť konca osemnásteho storočia bola konzumná.
Konzumná je spoločnosť, kde môžu konzumovať všetci. Nemecký robotník môže v lete užívať života na Kanárskych ostrovoch. Môže si zajesť lahôdky, vypiť kvalitné víno, môže, čo kedysi jeho predkovia nemohli, ba nesmeli. Nemôžem zastreliť sto jeleňov, ale môžem si dopriať jelení stejk, hoci som len “malý človek”. Môžem pobývať na Madeire, kde pobýval rakúsky cisár. Teda: množstvo mojich možností sa rozrástlo, až ma chvíľami zadúšajú.
Pláže sú demokratické. Ako narábame so svojou konzumnosťou, je vecou našej sebavýchovy. Ale tým istým problémom je, ako narábame so svojou nábožnosťou, so svojím vzdelaním a tak ďalej. Každá činnosť má svoje vulgárne, degradované formy.
Z pláže sa musíme vrátiť: do každodennosti. Do prvého, základného sveta. Ale nevrátime sa celkom. Hoci to bolo dávno, ba pradávno, niektoré pláže vo mne žijú a obohacujú moje predstavy a moju sebaúctu.
Text vyšiel v prílohe Fórum denníka SME.