Foto: A. Abbas / Magnum Photos
Indický oceán je veľký štramák. Impozantný hlas, príťažlivá farba, náručie široké od nevidím do nevidím. Východné pobrežie Afriky sa ním necháva obmývať bez najmenšej výhrady. Bez jediného náznaku protestu. Ba sú miesta, na ktorých sa Afrika jednému zo svojich oceánov slastne poddáva, a niekedy len tak koketuje. Napríklad na oslepujúco bielej pláži v Mombase. Alebo na vetrom osievaných dunách na plážach ostrova Lamu.
Áno, je v tom poddávaní sa oceánu zo strany pobrežia kus erotiky, dokonca taký veľký, že ju za normálnych okolností nevnímame, lebo presahuje náš ustálený horizont chápania vecí okolo nás. Ale naše atavistické letné správanie, ktoré nás ženie k moru, alebo aspoň k vode, len čo teplota ovzdušia dosiahne kritické hodnoty, nás usvedčuje z toho, že aj keď si niektoré súvislosti neuvedomujeme, sú ony intenzívne prítomné v našom prežívaní.
Reč je o tom, že život na Zemi povstal z vody, konkrétne z vlahej morskej vody. A tak sa suchozemci a obyvatelia severu znova a znova vyberajú na juh a k moru, obyvatelia žijúci na pobreží obracajú priečelia svojich domov k oceánu, rodinné oslavy sú na pláži a v nedeľu popoludní sa mestá a dediny vyľudnia, aby všetko, čo rado dýcha slaný morský vzduch, drepelo v relatívnom nepohodlí improvizovaných sedadiel, ležadiel a hojdacích sietí na piesku a nechalo zo seba vyplavovať a vypaľovať nahromadené dojmy z celého týždňa, či v prípade sezónnych návštevníkov pobrežia, celého roka.
Mombasa je jedno z najznámejších letovísk východoafrického pobrežia. Samozrejme, znamená to, že je tam príjemná klíma, úžasná voda, katamarany, lode so sklenenými dnami, potápači, vodní lyžiari, surferi, oslepujúco biely piesok, kokosové palmy, klimatizované hotely (samozrejme s vlastnými bazénmi), plážoví predavači suvenírov, osedlané ťavy a ich prešibaní pohoniči, drobní zlodeji, veľkí podvodníci, pupkatí bieli turisti s ebenovými kráskami prisatými k peňaženkám, obstarožné matróny s tvarohovou pokožkou a nájomnými adonismi zavesenými na predlaktí namiesto kabelky, homosexuálne páry poukrývané pred neprajnosťou sveta pod palmami, nie pre predsudky, ale z vyslovene kozmetických dôvodov, lebo neúprosné rovníkové slnko priamo pred očami tých opatrnejších z chlapíka s aristokraticky bielou pokožkou urobí plameniaka, a nie nejakého ružového, lež krvavočerveného doslova za pár hodín.
Takáto pláž je rajom na zemi. So všetkým, čo k tomu patrí. Teda s komfortom, aký mohli Adamovi a Eve závidieť všetky ich deti a vnúčence, ak boli takí naivní, že im o svojej predhriešnej minulosti za dlhých hviezdnatých nocí rozprávali. A že rozprávali, to dokazuje mýtus raja žijúci dodnes. Aj na samotnej pláži tu a tam vykukne z piesku menší či väčší problém, čo však s vedomím, že hneď za pobrežným pralesom sú tisíce štvorcových kilometrov vyprahnutej krajiny? A tu už nehovorím o prírodných pomeroch. Hovorím o policajných hliadkach na ochranu pred banditmi z buša na každom dvadsiatom kilometri, o konvojoch áut či autobusov, ktoré vznikajú ad hoc, len aby cestujúci a náklad došli na miesto určenia. Problémom takejto pláže je však jej naivita. A – človek. Pláž má totiž aj svoje nerajské problémy – žobrajúce dieťa, povraz s uzlom na konci v pohoničových rukách a do krvi zodratý krk ťavy, alebo nevkusné predvádzanie miestnych predajných dievčat lovcami, ktorých najväčšou zbraňou je peňaženka a tej dokáže, čo sa veľkosti týka, konkurovať už len ich vlastné brucho. Nuž, kto by sa čudoval Stvoriteľovi, že vyhnal človeka z raja?
Pláže v Lamu sú trochu iné. Lamu je ostrov, Lamu je aj stredoveké arabské mestečko na rovnomennom ostrove. Uličky sú tam široké tak na chlapa a pol, a jediným dopravným prostriedkom sú tam oslíky, hoci aj miestne ženy na hlavách toho dosť unesú.
Najkrajšie pláže sú za dedinkou Sheila, a keď v tomto prípade hovoríme o kráse, tak okrem úchvatnej scenérie stále sa meniaceho tvaru piesčitého pobrežia, ktoré vďaka neutíchajúcemu a pravidelne vanúcemu vetru funguje vlastne ako gigantické presýpacie hodiny, teda dopoludnia duny narastajú, a popoludní z nich ubúda, tak ku kráse týchto pláží patrí aj pohľad na milióny krabov nesmelo vybiehajúcich z prílivu, aby sa popásli na vyplavených riasach. Sú veľké a farebné ako školské tašky, náhlivo cupotajú bokom, vlastne utekajú, a tak sa dojem, že ušli školákom z chrbtov a teraz ukradomky behajú poza školu, ešte zväčšuje. Ak takému krabovi zastúpite cestu k moru, neváha, a klepetom, ktoré nosí na hlave, ako miestne ženy džbány s vodou, vás rafne do palca na nohe. Vzápätí ho niet, spláchol ho vracajúci sa príliv. Pomedzi tieto freneticky cupotajúce kabelky sa na breh dôstojne sunú karety obrovské, a ak inokedy nie, tak vo chvíli, keď vidíte tú ohromnú vráskavú masu histórie z bezprostrednej blízkosti, vám dôjde, hoci len na okamih, jeden z možných rozmerov trvania času.
Pláže na ostrove Lamu miloval aj Ernest Hemingway. Jedno z luxusných letovísk – Peponi Haus – sa hrdí tým, že – povedané Hemingwayom – ponúka najlepší koktail z čerstvého ananásu, kokosu a manga. Je to pravda, nikde som nič lepšie nepil. Aj som im to povedal. Dúfam, že si to zapamätajú, keď si už zapamätali každé Hemingwayovo slovo.
Je toho veľa, čo ma ohúrilo na ostrove Lamu, ktorému v turistických sprievodcoch hovoria aj Khátmandú Afriky, pre množstvo voľne dostupnej marišky medzi domorodým obyvateľstvom. No najčarovnejší zážitok mi nachystal vietor. Fotil som korytnačky, učupený za dunou, vietor dul od mora, pravdaže, veď sa blížil večer, keď som začul smiech. Čoby smiech. Výskanie. Vykukol som a – stuhol. Aby som nerušil. Od dediny kráčali tri ženy. Teda dve ženy a dievča. Moslimky. Od hlavy po päty, s výnimkou očí, zahalené. Vietor od mora im nadvihoval splývavé oblečenie a ženy sa ho snažili krotiť. Nuž, nedarilo sa im. Už-už hrozilo, že dôjde k najhoršiemu. Nepovolané oko by mohlo zahliadnuť kus pokožky. Hotová katastrofa, pre ženy v ich postavení! Lenže vynašli sa. Otočili sa, odrazu, ako na povel, vetru chrbtom, rozpažili, vietor sa im oprel do šiat a ženy – vzlietli. Leteli ako keby trénovali nanebovstúpenie. Čestné slovo, nevymýšľam si. Nevadí, že ich zavialo späť do dediny, možno ani nikam nechceli ísť, možno je takého plachtenie v podvečernom vetre ich obľúbenou zábavou. Neviem, ale bolo to také očarujúce, zázračné a prirodzene logické odrazu, že som zabudol aj žasnúť. Nuž, takéto sú pláže na Lamu.