Na svete rastie počet krajín, ktoré sa rozhodujú pre liberalizáciu obchodu s drogami a depenalizáciu ich užívania. Tendencia je posielať toxikomanov na odvykacie kúry, a nie do väzenia. Lenže talianska vláda ide opačným smerom. Jordi Évole je španielsky novinár, moderátor jedného z najsledovanejších programov v Španielsku. Jeho relácia sa volá Salvados a v krajine, ktorá prežíva hlbokú ekonomickú krízu, sa stala akýmsi kompasom na orientáciu v každodennom živote. V nedeľu 16. marca bolo kľúčovým slovom relácie Salvados DROGY, lebo témou vysielania bol obchod s narkotikami a úloha, ktorú má Španielsko ako vstupná brána pre drogy pochádzajúce z Južnej Ameriky. Niekoľko […]

Fotografují či filmují a pak to vše dávají na internet. Mnozí lidé – když se nachomýtnou k nějaké události – nemyslí na nic jiného. A tím se připravují o možnost pochopit, co se před jejich očima skutečně děje. Před časem mi na Španělské akademii v Římě, kde jsem chtěl promluvit, jedna paní namířila do tváře oslnivé světlo své kamery a zabránila mi tak přečíst poznámky. Reagoval jsem velmi rozmrzele a ta paní světlo vypnula, tvářila se však, jako kdybych ji hluboce urazil. Jindy v San Leo, kde radnice zahajovala výstavu o krajinách na obrazech malíře Piera della Francesca, mě tři […]

Všetci, ktorí si pri svojej práci potrebujeme overovať nejaké mená či dátumy, ideme hľadať na internet do Wikipédie. Pre čoraz menšiu skupinku neznalých problému vysvetlím, že Wikipédia je online encyklopédia, ktorú neprestajne píšu a prepisujú jej používatelia. Napríklad ak hľadáte nejaké heslo, povedzme Napoleon, a vidíte, že informácia je nekompletná alebo nesprávna, zaregistrujete sa, opravíte ju a heslo sa uloží aj s vaším doplnením. Pochopiteľne, toto by umožnilo zlomyseľníkom, prípadne bláznom, rozširovať falošné informácie, ale zárukou by mala byť práve skutočnosť, že všetko kontrolujú milióny používateľov. Ak by niekto so zlými úmyslami napísal, že Napoleon nezomrel na Svätej Helene, ale […]

Možno je to stareckým pesimizmom alebo jasnozrivosťou, ktorú si človek vypestuje časom, isté je, že keď si odo mňa časopis L?Espresso objednal článok na obranu slobody tlače v Taliansku, zareagoval som zdráhavo a skepticky. Ak sloboda tlače potrebuje advokáta, tak to o spoločnosti a jej tlači nehovorí nič dobré. V zdravej demokracii netreba slobodu tlače brániť, lebo nikomu ani vo sne nenapadne ju obmedzovať. To je prvý z mnohých dôvodov mojej skepsy. V Taliansku nie je problémom len premiér Silvio Berlusconi. Už od rímskeho politika Catilina musel tento národ zniesť celý rad charizmatických hochštaplerov, ktorí mali oveľa viac na srdci […]

Ako príklad nedostatočnej senzibility k hudbe sa zvykne citovať Kantov názor, podľa ktorého je hudba podradnejšie umenie než napríklad maliarstvo, lebo ak má hodnota umenia spočívať v duševnej potrave, ktorú poskytuje, potom hudba, ktorá len jednoducho hrá s pocitmi, má medzi umeniami to najnižšie miesto. Hudba de facto vychádza z neurčitých pocitov a myšlienok, zatiaľ čo figuratívne umenia vychádzajú z určitých myšlienok a pocitov a tieto posledné pôsobia neprestajne, zatiaľ čo pocity z hudby majú len prechodný charakter. Pozrime sa bližšie na tieto pomerne diskutabilné názory. Immanuel Kant k tomu dodal: Okrem toho je hudbe vlastný určitý nedostatok uhladenosti; skutočnosť, že šíri svoj vplyv, predovšetkým vďaka tomu, ako sú skonštruované […]

Už sa možno upokojili diskusie na národnej úrovni, no na medzinárodnej ešte nie. Občas sa ešte stane, že od priateľov zo zahraničia dostávam e-maily, v ktorých sa ma pýtajú, ako mohol prezident Silvio Berlusconi vyhlásiť takúto historickú somarinu, keď žartoval o novom prezidentovi Spojených štátov, že je nielen mladý a protestant, ale aj opálený. Mnoho ľudí sa usilovalo objasniť, čo svojím výrokom Silvio Berlusconi myslel. Zlomyseľníci hlásali katastrofickú interpretáciu: chcel uraziť nového prezidenta svojím „nechutným táraním“. Silvio Berlusconi veľmi dobre vedel, že trepe somariny, no zároveň vedel aj to, že jeho voliči sú presne tí, čo zbožňujú somariny, a práve […]

Asi pred tromi rokmi som spomínal knihu Zomieranie pre víťazstvo. Stratégia a logika samovražedného terorizmu, ktorú napísal Robert Pape. Na jednej strane sa tam hovorilo, že samovražedný terorizmus sa rodí iba na okupovaných územiach ako reakcia na okupáciu – tak napríklad v Libanone by vraj samovražedný terorizmus prestal v okamihu ukončenia okupácie. No na druhej strane sa tam zdôrazňovalo, že to nie je len moslimský fenomén – a Robert Pape citoval tamilských tigrov zo Srí Lanky a dvadsaťsedem samovražedných teroroistov v Libanone, z ktorých nie všetci vyznávali islam, ale boli to laici, komunisti či socialisti. Ale aj taliansko-americkí anarchisti zaplatili […]

Kedysi som upozorňoval, že prežívame zaujímavý technologický úpadok. Predovšetkým sa vďaka diaľkovému ovládaniu dostal pod kontrolu rušivý vplyv televízora, teraz si divák môže do vôle prepínať a prepínať programy, čím dospel do fázy kreatívnej slobody, nazvanej „fáza blobizmu“. Definitívne oslobodenie sa od televízie dosiahlo video, ktorým sa realizovala evolúcia smerom späť ku kinu. Okrem toho sa diaľkovým ovládačom dá vypnúť zvuk a už sme v ére nemého filmu. Medzitým internet nastolil výlučne písomnú komunikáciu, čím zlikvidoval obávanú obrázkovú civilizáciu. V tejto situácii už bolo možné doslova eliminovať obrazy a svetlo sveta mala uzrieť škatuľka, ktorá vydávala výlučne zvuky a nepotrebovala […]

Je mi jasné, že v lete, a najmä koncom sparného leta nie je veľa noviniek, o ktorých by sa dalo hovoriť, okrem niekoľkých masakier v Gruzínsku, ktoré vyvolali menej pozornosti ako olympiáda. V posledných týždňoch ma však zarazila dookola omieľaná téma, ktorú si dovolím definovať ako večnú. Kdesi sa vrátili k diskusii o tom, či pomenovať nejakú ulicu po niektorej osobnosti skompromitovanej spoluprácou s fašizmom, či po kontroverzných postavách ako Bettino Craxi – prípadne zmeniť meno inej ulice, tuším v provincii Romagna, kde sa v menších centrách hojne vyskytujú ulice Karla Marxa či Leninove. Úprimne poviem, už je to vyslovene […]

Život nie je nič iné, len postupné pripomínanie si detstva. Súhlasím. Ibaže toto pripomínanie robí príjemným práve to, že v nostalgickej diaľke sa nám vidia pekné aj momenty, ktoré nám vtedy pripadali bolestné, dokonca aj to, ako sme raz spadli do priekopy a vytkli si nohu a potom sme museli 15 dní zostať doma ležať s členkom v obväze, nasiaknutom vaječným bielkom. S láskou si spomínam na noci strávené v protilietadlovom kryte: zobudili nás uprostred najhlbšieho spánku a odviedli v pyžame a kabáte do vlhkého podzemného krytu z armovaného betónu, osvetleného sliepňajúcimi svetielkami, a tam sme sa hrali na naháňačku, […]