Život nie je nič iné, len postupné pripomínanie si detstva. Súhlasím. Ibaže toto pripomínanie robí príjemným práve to, že v nostalgickej diaľke sa nám vidia pekné aj momenty, ktoré nám vtedy pripadali bolestné, dokonca aj to, ako sme raz spadli do priekopy a vytkli si nohu a potom sme museli 15 dní zostať doma ležať s členkom v obväze, nasiaknutom vaječným bielkom.
S láskou si spomínam na noci strávené v protilietadlovom kryte: zobudili nás uprostred najhlbšieho spánku a odviedli v pyžame a kabáte do vlhkého podzemného krytu z armovaného betónu, osvetleného sliepňajúcimi svetielkami, a tam sme sa hrali na naháňačku, zatiaľ čo nad našimi hlavami zaznievali tupé výbuchy a my sme nevedeli, či je to protilietadlová obrana, alebo zhodené bomby.
Naše mamy sa chveli od zimy a od strachu, ale pre nás to bolo úžasné dobrodružstvo. Vidíte, tak toto je nostalgia.
Napriek tomu sme ochotní prijať niečo, čo pripomína príšerné štyridsiate roky, a to je daň, ktorú platíme našej starobe.
Ako vyzerali talianske mestá v tom období? V noci boli tmavé, zatemnenie nútilo zriedkavých chodcov používať lampáše, no nie baterky na batérie, ale na dynamo, ako je svetlo na bicykli, ktoré sa nabíjalo trením tak, že sa rukou kŕčovito mykalo akýmsi kohútikom. Lenže potom vydali nočný zákaz vychádzania a nikto nesmel von.
Cez deň kontrolovali mesto vojenské oddiely, okrem roku 1934, keď tu boli umiestnené špeciálne Kráľovské jednotky, a intenzívnejšie počas Republiky Sal`o (bábkový štát nacistického Nemecka za Mussoliniho), keď vo veľkých mestách neprestajne prúdili oddiely či hliadky námorníkov alebo príslušníkov Čiernych brigád, a na dedinách zasa skôr skupiny partizánov, a jedni i druhí boli po zuby ozbrojení.
V takto militarizovaných mestách platil za niektorých okolností zákaz zhromažďovania sa, ešte tu strašili oddiely mladých fašistov z organizácie Balilla či Malé Talianky v uniformách, a žiačikovia v čiernych zásterkách, ktorí vychádzali zo školy napoludnie, zatiaľ čo ich mamy nakupovali to málo, čo sa dalo zohnať v potravinových obchodoch, a ak človek chcel jesť chlieb – nie priamo biely, ale nie nechutný, s plevami, musel zaň na čiernom trhu zaplatiť obrovské sumy.
Svetlo v domoch svietilo len slabučko, nehovoriac o kúrení, to bolo obmedzené len na kuchyňu. V noci sa spávalo s ohriatou tehlou v posteli a s láskou si spomínam aj na omrzliny.
Nemôžem tvrdiť, že sa toto vrátilo, iste nie celkom. Ale začínam opäť cítiť ten pach. Fašisti sú už vo vláde. Sú tam nielen oni, a nie sú to ani celkom praví fašisti, ale to je jedno, lebo je známe, že dejiny sa dejú po prvý raz ako tragédia a po druhý raz ako fraška.
V tých časoch sa na stenách zjavovali plagáty s odporným (a opitým) čiernym Američanom, ktorý hrozil rukou smerom k bielej Milónskej Venuši. Dnes vídavam v televízii hrozivé tváre vychudnutých černochov, ktorí po tisícoch zaplavujú naše krajiny, a úprimne povedané, dnes sú z nich ľudia vyplašení viac než vtedy.
Do škôl sa vracia čierna zásterka, proti tomu nemám nič, je to lepšie ako tričká s hulvátskymi nápismi, ibaže v ústach opäť cítim chuť zákuska nasiaknutého lipovým čajom a chce sa mi povedať spolu s básnikom Gozzanom “zrodím sa, zrodím sa znova v roku tisíc deväťsto štyridsať”. Práve som si prečítal v novinách, že starosta Novary, zvolený za Ligu severu, vydal zákaz, aby sa v noci v mestskom parku zišli viacerí než traja ľudia. S proustovskými zimomriavkami čakám, kedy sa vráti stanné právo.
Naši vojaci bojujú proti rebelom s tvárami ázijskej farby (žiaľbohu, už nie africkej), viac-menej orientálnymi. No vídavam aj vojenské oddiely, dobre vyzbrojené, v maskáčoch, aj na chodníkoch našich miest. Vojsko, rovnako ako vtedy, nebojuje iba na hraniciach, ale vykonáva aj policajné operácie. Akoby som sa znova ocitol v Rosselliniho filme Rím – otvorené mesto.
Čítam články a nenávidím diskusie podobné tým, čo som vtedy čítaval v Obrane rasy, ktoré útočili nielen na Židov, ale aj na Cigánov, Maročanov a všeobecne na cudzincov. Cena chleba sa šplhá čoraz vyššie. Upozorňujú nás, že budeme musieť šetriť petrolej, obmedziť plytvanie elektrinou, v noci zhasínať svetlo vo výkladoch. Je čoraz menej áut a čoraz viac zlodejov bicyklov. Ako originálny prvok bude čoskoro voda na prídel.
Zatiaľ nemáme jednu vládu na juhu a jednu na severe, ale niektorí už na tom pracujú.
Chýba mi vodca, ktorý by cudne bozkával na líca urastené vidiecke gazdiné, ale každý má svoj vlastný vkus.