Foto: Reuters
Asi pred tromi rokmi som spomínal knihu Zomieranie pre víťazstvo. Stratégia a logika samovražedného terorizmu, ktorú napísal Robert Pape. Na jednej strane sa tam hovorilo, že samovražedný terorizmus sa rodí iba na okupovaných územiach ako reakcia na okupáciu – tak napríklad v Libanone by vraj samovražedný terorizmus prestal v okamihu ukončenia okupácie. No na druhej strane sa tam zdôrazňovalo, že to nie je len moslimský fenomén – a Robert Pape citoval tamilských tigrov zo Srí Lanky a dvadsaťsedem samovražedných teroroistov v Libanone, z ktorých nie všetci vyznávali islam, ale boli to laici, komunisti či socialisti. Ale aj taliansko-americkí anarchisti zaplatili Brescimu, ktorý išiel zabiť Umberta I., len jednosmerný cestovný lístok na loď; v prvých storočiach kresťanstva napádali skupinky zvané agonistici pocestných, aby získali privilégium mučeníckej smrti, a neskôr katari praktizovali rituálnu samovraždu, ktorá sa nazývala endura, až napokon prichádzame k rozličným dnešným sektám – všetky pôsobiace v západnom svete – o ktorých občas čítavame, keď sa celé komunity rozhodli pre masovú samovraždu. Dejiny boli i sú plné ľudí, ktorí z náboženských, ideologických či z nejakých iných dôvodov boli ochotní zomrieť, aby zabíjali, či presnejšie povedané zabíjať, aby zomreli. Keďže inštinkt sebazáchovy majú všetci a na prekonanie tohto inštinktu nestačí len nenávisť k nepriateľovi, nie je také jednoduché pochopiť osobnosť potenciálneho kamikadzeho.
Ibaže nie každý teroristický fenomén prinášal samovraždu, také rozhodne nie sú „nacionalistické“ terorizmy (napríklad Íri a Baskovia), kde sa ráta s eventualitou smrti počas akcie, no zámer je čo najviac škodiť nepriateľovi bez riskovania vlastného života. Vyzeralo to tak, že ani v talianskom terorizme sa nenachádza samovražedný impulz – ba skôr naopak, veľká časť tých, ktorí si neskôr chceli zachrániť vlastnú kožu a zmenšiť vinu, udávala svojich druhov. Nie vždy, ale okrem operácie skutočnej, naozajstnej gerily, súvisiacej s únosom Alda Mora, bývala teroristická akcia pomerne bezpečná, ak išlo o zastrelenie niekoho bez ochranky, keď vychádzal z domu či nastupoval do auta.
Čo to bolo, ak nie samovražedný impulz, čo postrčil niekoho odísť do ilegality a praktizovať politické vraždy? A pozor, každé ideologické vysvetlenie je nanič, pretože nielen dnes, s dnešným rozumom, ale už vtedy každý normálne zmýšľajúci človek chápal, že nijaká teroristická akcia by nikdy neporazila to, že teroristi si volili svojho hlavného nepriateľa, štát mnohých národností.
Kniha Vietor nenávisti Roberta Cotronea akoby poukazovala na inú lektúru – a, pochopiteľne, románovou formou, pretože sa neopiera o dokumentované fakty, ale iba hypotetizuje o dejinách rodiny. Roberto Cotroneo predstavuje dve pomerne výnimočné rodinné histórie, keďže jeden z jeho negatívnych hrdinov je syn bývalého fašistu, ktorý sa stal agentom tajných služieb, a druhý je militantný ľavičiar, obojstranne skompromitovaný nejasnými vzťahmi s Východom. Ale myslím si, že jeho vysvetlenie rozhodnutia pre terorizmus ako dôsledok autodeštruktívnych impulzov a reakcia na rodinné problémy by sa mohli aplikovať aj na oveľa bežnejšie a normálnejšie rodiny – ba o to väčšmi.
Toto je čítanie, na ktoré zo začiatku román pozýva, aspoň na prvých osemdesiatich stranách, no potom urobí skok. Prechádza od psychoanalýzy k minulosti a začína sa paranoidný a závratný príbeh, ktorý vidí za teroristami nekonečnú pavučinu široko rozvetvených služieb, kde len málo zaváži ideologická konotácia či národná príslušnosť, všetko, čo sa odohráva medzi Argentínou a Parížom, no s ustavične trpkým podtextom, ktorým je (tretia téma románu) jestvovanie večného talianskeho fašizmu.
Pravdupovediac, myslím si, že čitateľa bude najviac fascinovať téma číslo dva, no ten, kto rovnako ako ja očakával iný vývoj situácie, v istých chvíľach nájde znova potvrdené to, čo román naznačoval už od začiatku: totiž že aj v našom terorizme (ilegálnom, no nesmierne mocnom) funguje samovražedný impulz, „neodolateľná príťažlivosť smrti, tej určenej iným i tej, ktorá sa mohla prihodiť aj nám“. A keď sa jeden z hlavných hrdina prizerá smrti policajta, ktorého sám zastrelil ranou do tyla, hovorí si: „Nerobili sme to preto, že by sme chceli lepší svet, ale pretože sme to boli my, kto chcel zomrieť, pretože v tých očiach som videl samého seba, videl som svoje obavy, svoj strach, svoje prebývanie v tom prázdne, v tej nenávisti nevyriešenej krajiny.“