Všetci, ktorí si pri svojej práci potrebujeme overovať nejaké mená či dátumy, ideme hľadať na internet do Wikipédie. Pre čoraz menšiu skupinku neznalých problému vysvetlím, že Wikipédia je online encyklopédia, ktorú neprestajne píšu a prepisujú jej používatelia. Napríklad ak hľadáte nejaké heslo, povedzme Napoleon, a vidíte, že informácia je nekompletná alebo nesprávna, zaregistrujete sa, opravíte ju a heslo sa uloží aj s vaším doplnením.
Pochopiteľne, toto by umožnilo zlomyseľníkom, prípadne bláznom, rozširovať falošné informácie, ale zárukou by mala byť práve skutočnosť, že všetko kontrolujú milióny používateľov. Ak by niekto so zlými úmyslami napísal, že Napoleon nezomrel na Svätej Helene, ale na Santo Domingo, okamžite by naskočili milióny iných, no s dobrými úmyslami, a opravili by túto nekorektnú informáciu – mám dojem, že po niekoľkých protestoch osôb, ktorých takto napálili neznámi mudrlanti, akási redakcia aspoň letmo kontroluje opravné zásahy, ktoré sa javia ako navidomoči zavádzajúce alebo nactiutŕhačské.
V tomto zmysle by mala byť Wikipédia krásnym príkladom toho, čo Charles Sanders Peirce nazýval „komunita” (vedecká), ktorá akousi prirodzenou a správnou homeostázou vylučuje omyly a legitimizuje nové objavy, nesúc tým, podľa jeho slov, pochodeň pravdy.
Ak táto kolektívna kontrola môže fungovať pri Napoleonovi, bude to aj pri hocakom Johnovi Smithovi? Ako príklad si zoberme niekoho, kto je trochu známejší než John Smith a trochu menej známy než Napoleon, teda autora tohto článku. Spočiatku som opravoval heslo, ktoré sa ma týkalo, pretože obsahovalo nesprávne údaje a falošné fakty – napríklad sa tu tvrdilo, že som najstarší z trinástich súrodencov, no toto je údaj o mojom otcovi. Neskôr som s tým prestal, pretože zakaždým, keď som si zo záujmu otvoril heslo so svojím menom, našiel som tam všelijaké nové somariny, ktoré tam dal bohviekto.
Nedávno ma moji priatelia upozornili, že vo Wikipédii sa píše, že som sa oženil s dcérou svojho vydavateľa Valentina Bompianiho. Táto informácia nie je ani zďaleka nactiutŕhačská, no pre prípad, že by ju moje priateľky Ginevra a Emanuela za takú mohli pokladať, radšej som ju odtiaľ vymazal.
V tomto prípade nemožno hovoriť o pochopiteľnom omyle (ako o tých trinástich deťoch), ani o kolujúcej fáme: nikomu nikdy ani len na um nezišlo, že by som sa bol takto vypočítavo priženil, čo značí, že neznámy spoluautor do Wikipédie zasiahol preto, aby na verejnosti rozšíril svoju súkromnú fantáziu bez toho, aby mu zišlo na um niekde si ju overiť.
Nakoľko teda môžeme dôverovať Wikipédii? Môžem rovno povedať, že sa na ňu dosť spolieham, pretože ju používam technikou profesionálneho vedca: niečo si tam nájdem a potom si to idem overiť na ďalších dvoch-troch webstránkach: ak sa informácia potvrdí tri razy, je veľká pravdepodobnosť, že je pravdivá. Ale treba dať pozor, či stránky, na ktorých si overujeme, neparazitujú na Wikipédii a neopakujú chybu v nej. Ďalší spôsob je nájsť si heslo v rodnom jazyku a potom aj v nejakom inom (ak vám robí problémy jazyk urdu, nepochybne tam bude aj zodpovedajúci anglický preklad): často sa dve heslá zhodujú – jedno je prekladom druhého – no niekedy sa líšia a môže byť zaujímavé odhaliť nejaké protirečenie, ktoré vás privedie (napriek vašej pevnej viere vo virtuálno) k tomu, aby ste sa postavili a išli si zalistovať do papierovej encyklopédie.
Sám som príkladom vedca, ktorý sa už čo-to podučil, ako sa pracuje s viacerými zdrojmi informácií. Lenže čo ostatní? Tí, ktorí sa na ne spoľahnú? Čo deti, ktoré používajú Wikipédiu pri vypracúvaní domácich úloh?
Upozorňujem, že toto platí aj pre akúkoľvek inú webovú stránku, a to do takej miery, že som už dávno navrhol, a to aj skupinám mladých ľudí, vytvoriť akési centrum pre monitoring internetu, prostredníctvom ktorého by výbor zložený z vyslovených odborníkov z jednotlivých oblastí recenzoval (či online, alebo v tlači) a posudzoval jednotlivé stránky z hľadiska ich dôveryhodnosti a úplnosti. No rovno si povedzme aj nejaký príklad a nehľadajme meno historickej osobnosti, akou bol Napoleon (Google ponúka 2 190 000 stránok), ale hoci meno mladého spisovateľa, ktorý sa stal známym iba pred rokom, teda odkedy získal taliansku literárnu cenu Strega 2008, a tým je Paolo Giordano, autor románu La solitudine dei numeri primi (Samota prvočísel). Počet jeho webových stránok? 522 000. Ako ich možno všetky monitorovať?
Kedysi sa uvažovalo o monitorovaní stránok len tých autorov, o ktorých by študenti najčastejšie hľadali informácie. No ak vezmeme len takého Peircea, ktorého som práve citoval, stránok o ňom je 734 000.
A máme tu veľký problém, ktorý je momentálne neriešiteľný.
Text vyšiel v týždenníku L’Espresso..