Ako príklad nedostatočnej senzibility k hudbe sa zvykne citovať Kantov názor, podľa ktorého je hudba podradnejšie umenie než napríklad maliarstvo, lebo ak má hodnota umenia spočívať v duševnej potrave, ktorú poskytuje, potom hudba, ktorá len jednoducho hrá s pocitmi, má medzi umeniami to najnižšie miesto.
Hudba de facto vychádza z neurčitých pocitov a myšlienok, zatiaľ čo figuratívne umenia vychádzajú z určitých myšlienok a pocitov a tieto posledné pôsobia neprestajne, zatiaľ čo pocity z hudby majú len prechodný charakter.
Pozrime sa bližšie na tieto pomerne diskutabilné názory. Immanuel Kant k tomu dodal: Okrem toho je hudbe vlastný určitý nedostatok uhladenosti; skutočnosť, že šíri svoj vplyv, predovšetkým vďaka tomu, ako sú skonštruované hudobné nástroje, oveľa ďalej ako je žiaduce (do okolia), takpovediac presadzuje sama seba, čím obmedzuje slobodu ostatných, ktorí nie sú súčasťou hudobného zhromaždenia; toto nerobia umenia, ktoré sa prihovárajú očiam, ak sa nechceme vystavovať ich vplyvu, stačí odvrátiť oči inam. Toto viac-menej ponúka aj pocit vyvolaný pachom, čo sa šíri do okolia. Ten, kto vytiahne z vrecka svoju vlastnú navoňanú vreckovku, vystaví svojvôli všetkých, čo sa nachádzajú v jeho blízkosti, a ak títo chcú dýchať, núti ich aj voňať, a preto tento zvyk už vyšiel z módy.
Esteticky znehodnocovať hudbu z dôvodu, že obťažuje susedov, je ako negovať hodnotu Aidy, ktorá sa hrá vo veronskej Arene, len preto, že ju nechtiac počujú aj tí, ktorí bývajú v blízkom okolí. Lenže, odhliadnuc od Verdiho, aj ja bývam v oblasti Milána, kde sa pri rozličných príležitostiach konajú rockové koncerty, čo trvajú do neskorej noci, a začínam mať dojem, že Kant sa tak úplne nemýlil.
Občas sa mi podarí prečítať publikácie, ktoré mi prídu, až po nejakom čase, lebo ich nestíham čítať hneď – veď aj Iliadu som čítal až takmer o tritisíc rokov po jej vzniku – a počúvajte, na čo som narazil s niekoľkomesačným oneskorením v časopise Nuovi argomenti (Nové argumenty) č. 43, ktorý obsahuje akýsi denník básnika Valeria Magrelliho (1857). V istej chvíli Magrelli s chuťou cituje spomínaný Kantov názor a dodáva, že existuje hudba, ktorú si človek vyberie, a iná hudba, ktorú mu nanútia iní. Ide o dva protichodné fenomény. Prvý predstavuje jeden z najskvelejších pôžitkov pre ľudský rod, zatiaľ čo druhý je jednoducho zločin. Prvý je vyvolený dar, druhý krutý trest. A na začiatku svojho denníka Magrelli podotýka, že sú dve veci, ktorých nadmerné používanie ničí ekológiu planéty: plasty a hudba.
Čo sa týka plastov, nepotrebujeme nijaké príklady, a oproti hudbe majú istú nevýhodu, lebo, ako je známe, tóny volant, čiže odletia a stratia sa vo vzduchu, zatiaľ čo plasty manet, teda pretrvávajú stáročia. Na hudbe je strašné to, ako nás prenasleduje na letiskách, v baroch a v reštauráciách, vo výťahoch, príšerným štýlom New Age v ordinácii fyzioterapeutov, vo vyzváňaní mobilov, ktoré vo vlakoch ustavične vyhrávajú Pre Elišku, či tisíc ráz Mozart ako znelka akéhokoľvek televízneho programu – a ešte viac nás vydesí, keď ju síce nepočujeme, no tušíme v ohlušených, ohlúpnutých hlavách šialencov, ktorí chodia okolo nás so slúchadlami v ušiach, neschopní kráčať, premýšľať, dýchať, keď ich ako anjel strážny nesprevádza rámus.
Kedysi, keď niekto chcel počúvať hudbu, zapol rádio (táto operácia si vyžadovala manuálne úsilie), prípadne vybral platňu (táto operácia si vyžadovala aj intelektuálnu reflexiu a výber podľa vlastného vkusu), alebo sa pekne obliekol a išiel na koncert, kde si trénoval svoju schopnosť odhadnúť slušný či menej podarený výkon, prípadne sa mohol rozhodnúť pre lásku k Bachovi či nenávisti k Skrjabinovi.
A dnes davy dievčatiek s holými pupkami a mládencov s nagélovanými strapatými vlasmi kradnú hudbu z internetu, vymieňajú si ju a počúvajú každý deň, a na koncerty či na diskotéky chodia nie za pôžitkom, ale dať sa ohlušiť a, nepoznajúc jemnosti dynamiky, viac než hudbu počúvajú hluk. Vo vlaku však majú v ušiach slúchadlá aj mnohí otupení dospelí, neschopní čítať si noviny či kochať sa krajinou.
Keby bola na každom plagáte Mona Líza, bola by Mona Líza škaredá a násilná. No (v tomto má pravdu Immanuel Kant) náš intelekt by si to uvedomil a my by sme protestovali. Lenže proti hudbe nie, už v nej žijeme ako v plodovej vode. Ako máme znovu získať dar hluchoty?