Foto: Philippe Halsman
Andy Warhol, vynálezca karaoke vo výtvarnom umení, umrel včas, lebo dnes by sa s hrôzou musel pozerať, ako sa k nemu blíži anonymná konzerva polievky Campbell a chce ho zožrať.
Karaoke (z japončiny, doslova: prázdny orchester) je forma zábavy pre milióny ľudí, ktorí túžia byť Madonnou alebo Sinatrom. Spevák-amatér, wannabe Madonna či Sinatra, zaskakuje za pôvodného speváka, ktorého hlas sa odstráni alebo úplne stíši, a spieva namiesto neho.
Spevák-amatér nemusí dokonca ani poznať slová pesničky, môže si ich prečítať na obrazovke. Prístroj na karaoke vymyslel začiatkom sedemdesiatych rokov japonský hudobník Daisuke Inoue. Daisuke Inoue si svoj vynález nedal patentovať, a umožnil iným hrabať peniaze, ktoré nepretržite sype jeho nápad. Daisuke Inoue vraj dostal alternatívnu Nobelovu cenu mieru, udeľovanú americkým humoristickým časopisom Annals of Improbable Research (Anály nepravdepodobného výskumu) s odôvodnením, že „vymyslel úplne nový spôsob naučiť ľudí vzájomnej tolerancii”.
Ideový derivát
Kulturológovia sú ľudia, ktorí v módnych úkazoch, ako napríklad tetovanie, vidia o niečo viac než len módu. Sama patrím k tomuto druhu ľudí: mám tendenciu vidieť v karaoke o niečo viac než nejakého anonyma bez talentu, ktorý sa rozdrapuje pred mikrofónom a snaží sa držať krok, dajme tomu s originálom pesničky I Will Survive. Karaoke udržiava pri živote demokratickú myšlienku, že každý môže, ak chce, ale aj že každý chce, ak môže. Samotný vynálezca Daisuke Inoue je skromný človek, ktorý svoj prínos vidí v tom, že sa mu podarilo zmeniť k lepšiemu Japoncov, ľudí tradične zdržanlivých v prejavovaní svojich citov. Teraz, keď sa zmocnili mikrofónu, už Japoncov nič nezadrží.
Karaoke je vo svojej podstate ideový derivát starých jarmočných makiet na fotografie. Anonymný človek strčí hlavu do diery v makete a za lacný peniaz si kupuje radosť, ktorú poskytuje obrázok v spoločnosti známej osobnosti, v kostýme historickej postavy alebo v známej scenérii. Tiež som si z návštevy ateliéru filmovej spoločnosti Universal Studios v Los Angeles priniesla fotku, na ktorej moje krehké telo objíma Clark Gable. To telo síce v skutočnosti patrí herečke Vivien Leighovej, no hlava je jednoznačne moja. Fotografia záberu z filmu Odviate vetrom vznikla pred viac ako tridsiatimi rokmi a sladká spomienka ma stála jeden americký dolár.
Dvojznačnosť situácie
V čom spočíva príťažlivosť karaoke, zábavy, ktorá dobyla Japonsko (kde sa jej vraj podnes dobre darí) a ktorá sa v istej chvíli rozšírila do celého sveta? Myslím, že ľudí priťahuje predovšetkým jednoduchosť a hlúposť tejto zábavy, ale aj dvojznačnosť situácie, v ktorej sa jej účastníci ocitnú: tým, že amatér spieva pieseň slávneho interpreta, prejavuje svoju úctu voči originálu (Sinatrovi alebo Madonne), súčasne však rúca jeho hudobnú autoritu tým, že ju svojím amatérskym prevedením zosmiešňuje. Krádež hviezdnej aury, respektíve, rúcanie hierarchie, však neprekračuje hranice nevinnej zábavy. Interpret je anonymný.
Pochopiteľne si možno predstaviť aj iné formy hry karaoke. Nejakému boháčovi by napríklad mohlo napadnúť prenajať si, dajme tomu, baletný súbor Boľšoj, objednať si predstavenie Labutieho jazera a obsadiť do hlavných tanečných partií svoju ženu, milenku alebo samého seba. Variant je množstvo.
V tom všetkom však kľúčovú rolu neprestáva hrať anonymita. Prečo? Preto, že naše gesto by nadobudlo celkom inú funkciu, keby sme sa podpísali plným menom a priezviskom. Naše kvílenie do rytmu pesničky Mamma Mia by sa v takom prípade nedalo chápať ako pokorná imitácia originálu, ale ako subverzia, hommage, paródia alebo niečo podobné. Autorské gesto, na rozdiel od gesta anonymného, nesie iné posolstvo, posolstvo ako to, ktoré vyslal do sveta Marcel Duchamp, keď Mone Lise dokreslil fúzy alebo bradu, alebo Andy Warhol, keď si vo svojich plagátoch strieľal zo známych osobností.
Veľa súčasných diel, ktoré vychádzajú z citátov alebo menia pôvodnú funkciu tradičného umeleckého projektu, by sa mohlo nazývať umením karaoke, keby nebolo zreteľného podpisu autora. Pretože karaoke je zábava anonymov, ktorí po sebe nezanechávajú podpis.
Kultúra celebrít
No celkom tak to nie je. Existujú aj opačné príklady, keď sa celebrity hrajú na karaoke. Film Romance and Cigarettes je čímsi ako film karaoke, druh muzikálu, v ktorom sa vynikajúci herci, ako James Gandolfini, Susan Sarandonová, Kate Winsletová a Steve Buscemi zabávajú, žiaľ, bez veľkého talentu, čerpajúc energiu z mohutného hlasu Toma Jonesa a jeho hitov.
Mamma Mia! je filmový muzikál a celosvetový hit, v ktorom sa rovnako vynikajúci herci (Julie Waltersová, Meryl Streepová, Colin Firth a ďalší) bavia tým, že spievajú hity Abby, kedysi slávnej švédskej popskupiny. Oba filmy, presne ako v hre karaoke, obstoja jedine vďaka tomu, že diváci poznajú autentické hity (Abby, Toma Jonesa a iných) , vďaka energii, ktorá sa skrýva v evergreenoch a nie vďaka novej (a strašnej) interpretácii.
Kedy sa nevinná hra anonymov stane kultúrou? Môžeme tieto dva filmy pokladať za príklady kultúry karaoke, alebo sú to len príklady takzvanej kultúry celebrít, v ktorej hviezdam nestačí, že môžu všetko – počínajúc mizernými grimasami v muzikáloch a písaním mizerných knižiek končiac – ale do ktorej hviezdy priam núti nádej na komerčný účinok? Nezabudnime, že karaoke je zábava anonymov, ľudí ktorí skrytí za maskou anonymity realizujú svoje tajné túžby v rámci stanovených kódov (technologických, žánrových a pod.). Speváci karaoke sú všetko iné len nie revolucionári, tvorcovia nového a ľudia, ktorí zmenia svet. Jednako sa však zdá, že ho menia.
Virtuálne vzťahy
V článku Second Life Affair Leads to Real Life Divorce sa opisuje prípad anglického manželského páru Amy Taylorovej a Davida Pollarda, ktorí sa zoznámili v internetovom chatroome, zaľúbili sa do seba a zobrali sa.
Obaja mali v takzvanom Druhom živote, internetovej počítačovej hre, svojich avatarov, ktorí boli milenci. Jedného pekného dňa Amy Taylorová prichytila svojho muža vo chvíli, keď sa pozeral, ako sa jeho avatar miluje s prostitútkou. Rozhorčená Amy skončila virtuálny vzťah, ale v reálnom živote naďalej ostala Davidovou manželkou. Po istom čase sa Taylorová rozhodla preveriť Davidovu vernosť. Zvolila si v Second Life identitu detektívky a zistila, že jej avatarka Skye a Barmy, avatar jej muža Davida, sa napriek všetkému šťastne zobrali, ale aj to, že Barmy neprestal Skye klamať. Amy Taylorová podala v reálnom živote žiadosť o rozvod. David vypovedal, že mal len jeden mimomanželský vzťah online, ale že v ňom nikdy nedošlo ku kybersexu, takže sa nedopustil ničoho, za čo by sa mal cítiť vinný.
Základom kultúry karaoke je exorcizmus anonymného ega pomocou simulačnej hry. Akoby pre ľudí bol zaujímavejší útek od samých seba než snaha poznať vlastné autentické ja. Ja začalo byť nudné. Je zaujímavejšie premeniť sa na niekoho iného než hrabať sa vo vlastnom vnútri. Kultúra narcizmu prešla mutáciou a zmenila sa na kultúru karaoke.
Zdravé káble
Trh, ktorý spĺňa potreby exorcizmu nášho ega, bez ohľadu na to, či od neho utekáme, alebo sa v ňom utvrdzujeme, je otvorený. Každý je tu vítaný a všetky varianty sú prijateľné. Ego, ktoré celé veky vegetovalo v podzemí, sa vylialo na povrch a už ho nič nezadrží. Metaforicky možno povedať, že Andy Warhol, vynálezca karaoke vo výtvarnom umení, umrel včas, lebo dnes by sa s hrôzou musel pozerať, ako sa k nemu blíži anonymná konzerva polievky Campbell a chce ho zožrať.
A dobrý človek Daisuke Inoue sa venuje predaju ekologicky (a egologicky) neškodných pracích práškov a prostriedkov na ničenie ploštíc, ktoré sa zakrádajú do súprav karaoke a požierajú elektrické káble. Keď sa totiž nad tým poriadne zamyslíme, všetko závisí od káblov. Bez zdravých káblov niet zdravej kultúry.
Text vyšiel v poľskom preklade v denníku Gazeta Wyborcza.