Čo presne robí vlasť? Od detstva nám vtĺkajú vlasť ako obraz a vlastníctvo – väčšinou zliate so štátom, na ktorý smieme byť hrdí. Musí však byť vlasť definovaná národne? Neexistujú úplne bazálne štruktúry a situácie, ktoré by sme mohli vnímať ako vlasť?
Vlasť je faktom v živote človeka, tak ako je jeho nevratným faktom rodisko. S vlasťou sa stretnete už v škôlke. Jednou z prvých vecí, ktoré sa tam dieťa naučí, je slávna veta: „Moja vlasť je …“ V tomto nežnom veku nás začínajú brífovať o vlasti, pokračuje sa potom v škole na hodinách dejepisu, materinského jazyka a literatúry a podobných predmetov.
V rovine podvedomia formujú vzťah k vlasti vlasteneckí básnici. Sugerujú nám, že vlasť je naša „domovina, teplo kozuba, domáci chlebík, zlaté kukuričné polia, modré more, hory a údolia“ a ešte všeličo ďalšie.
Dnes, s perspektívou excesov neoliberalizmu, sa tie tisíce vlasteneckých veršov, v ktorých ide o prisvojovanie rodných kopcov, riek, domov, oblohy a slnka („moje nebo, moje slnko, moje hory a údolia“) čítajú ako katalóg pochybne nadobudnutých nehnuteľností. Svoj vlastnícky nárok básnici posilňujú odvolávaním sa na priamu príbuzenskú líniu, keď tvrdia, že vlasť je ich „matka“, čo je síce rodovo diskriminačné, ale pochopiteľné. Pretože vlasť je matkou predovšetkým pre synov, zato lyricky disponované dcéry nikdy nenazývajú svoju vlasť matkou.
Tradičná zliatina
Nech je to akokoľvek, vlasť a štát sú zliatinou, dva pojmy zliate do jedného, je to tradičné manželstvo: vlasť je nositeľkou žensky emocionálnych, štát mužsky racionálnych čŕt. Spojenie začne byť ešte zreteľnejšie pri povolaní do vojenskej služby a prvom daňovom priznaní. Rozvod vlasti a štátu je neprípustný. Myšlienka, že vlasť je snáď utopický projekt, neprichádza do úvahy. Napríklad v Chorvátsku veľmi známa báseň
Silvije Strahimira Kranjčevića («Mám vlasť/ jej hory a rokliny si nesiem v srdci/ Kam s týmto rajom, pýtam sa sveta márne a nesiem svoju bolesť ») sa v školách vždy interpretuje ako dôkaz toho, že výhradne Chorváti majú copyright na hory a rokliny, bolesť a raj.
Mám bohaté skúsenosti s touto „zliatinou“, pretože som ich mala tri: Juhosláviu, Chorvátsko a Holandsko. No tak ako k mnohým veciam – kým som dokázala definovať k nim svoj vzťah – k zatavenine vlasť – štát, som musela prejsť dlhú cestu. Veľké zistenia jednoducho nepadajú z neba ako pečené holuby z rozprávky.
Keď som na začiatku deväťdesiatych rokov opustila svoju chorvátsku vlasť, ktorá sa odlúpla od mojej juhoslovanskej vlasti, a ocitla sa v Holandsku, spočiatku som mala vo svojich pocitoch zmätok. Nevedela som, ako zmýšľať v otázke vlasti. Ale potom – a ten poznatok sa vynoril až po asi desiatich rokoch – som v sebe objavila zvláštny sklon: len čo som prišla do novej krajiny, respektíve nového mesta, prvé, čo som v ňom našla, bolo – kaderníctvo! Nedávam si robiť účesy, v kaderníctve sa dávam jedine strihať, ale pretože mi vlasy rastú pomaly, ťažko túto moju strihaciu neurózu vysvetliť bežnou ženskou márnivosťou.
Strihanie vlasov patrilo k rituálu podriadenia, obetovania, zármutku, poníženia, trestania a sebatrestania.
Nebudem tu vyratúvať, v koľkých mestách a krajinách som sa doteraz dala strihať. Na dôkaz mojej skúsenosti na tomto poli len poznamenávam, že najlacnejšie vás ostrihajú v New Yorku, a to u Uzbeka, a už nie, kedysi, u Rusa. V Brooklyne vás Uzbek ostrihá len za desať dolárov. Za takú cenu kaderník nevezme nožnice do ruky ani v srbskom Čačaku.
Pýtala som sa samej seba, čo to môže znamenať, či moja potreba dávať sa vždy na novom mieste ostrihať, je formou masochizmu alebo akési rituálne pokánie, ktorého dôvod nepoznám. V Holandsku som mala dlho pocit, že mi čosi chýba. Podarilo sa mi síce nájsť si priateľov, daňové identifikačné číslo, daňového poradcu a zubára, dobyť plno vecí, ktoré robia každodennosť každodennosťou. Ale kvôli svojej strihacej neuróze som sa pustila do namáhavého prieskumu svojho vnútra a ten mi v jednom radostnom okamihu vyjavil môj život ako kroniku strihania. V Amsterdame som síce skúsila plno kaderníkov, slávnych, drahých, aj tých najlacnejších – to sú pánski holiči a zväčša Maročania – ale žiadny z nich mi nesadol ako pohodlná topánka na unavenú nohu. Až si jedného dňa si v mojej štvrti otvorila kaderníctvo Lisbeth.
Lisbeth je veľká, robustná žena svetlej pleti, zjavne odrastená na holandskom syre a mlieku. Má modré oči a trochu melancholický výraz, ktorý môže byť daný tou porcelánovou bledosťou. V podstate pekná tvár vyzerá v pomere k veľkému zadku drobne. Lisbethin zadok je neprehliadnuteľný, tým viac, že ho neskrýva, ale dáva do tesných vypasovaných nohavíc. Lisbeth často mení účes aj farbu vlasov. Niekedy má platinovo blond ofinu a ostatné vlasy čierne. Vie, že vlasy majiteľky sú pre kaderníctvo tou najlepšou reklamou.
Lisbeth má priateľa, ktorý je tiež veľký a robustný, obidvaja vyzerajú ako tulene, zbožňujú sa navzájom a spolu zbožňujú jej pudlíka. Lisbeth má toho najmenšieho pudlíka na svete, psíčatko veľkosti veveričky, len bez dlhého huňatého chvosta. Psíček nikdy nešteká, je vyslovene dobrý a milý. Väčšinu času trávi v košíku, ktorý Lisbeth vykladá do okna, aby sa nenudil. Je to zvláštne, ale Lisbethino kaderníctvo je vždy prázdne. Zvyknem sa objednávať telefonicky, ona zakaždým váha, akože sa pozerá do objednávacej knihy, nie, o desiatej by to nešlo, ale o jedenástej hej. Chvíľu sa ešte jednám, pretože viem, že Lisbeth by mala čas o desiatej, o jedenástej aj kedykoľvek by som chcela.
Jej kaderníctvo je farebné: dvere sú fialové, okenný rám bledozelený, steny ružové.
Priniesť obetu
Zakaždým, keď idem na bicykli Lisbethinou ulicou, vidím, ako po trávniku pri kaderníctve vedie na tenkom vodítku maličkého pudlíka. Lisbeth je veľká, pudlík malinký, takže to vyzerá, ako keby na tenkom vodítku viedla myš. Hovoríme spolu výlučne o účese, či má byť taký alebo iný, o niečo kratší či o niečo dlhší. Tá konverzácia je však nezmyselná, pretože Lisbeth ma ostrihá vždy tak isto a vždy tak isto zle.
Neviem, prečo sa ma občas zmocní strach, že sa Lisbeth jedného dňa aj s kaderníctvom a psíčkom rozplynie v nič. Tento nevysvetliteľný osteň ma núti vyťukať jej telefónne číslo.
„Takže by ste chceli prísť? Na jedenástu?“
„Mohla by som na dvanástu?“
„Nie, to nejde. O štvrť na dvanásť?“
„V poriadku.“
S uľahčením skladám telefón.
Ešte k tým vlasom: nedávno som sa dozvedela, že strihanie vlasov v prastarých kultúrach znamenalo priniesť symbolickú obeť za šťastie svojho ľudu. Dlhé vlasy nosili v dejinách mučeníci, prisťahovalci, zbožní muži, králi, bojovníci, šľachta, hodnostári. Služobníctvo a poddaní mali vlasy krátke. Strihanie vlasov patrilo k rituálu podriadenia, obetovania, zármutku, poníženia, trestania a sebatrestania.
A tak, po tom, čo som rokmi návštev rozličných kaderníctiev nazbierala veľké a zemepisne pestré skúsenosti, sa mi konečne vyjavila podstata štátovlasti v plnom svetle. Áno, som ideálna poddaná. Takú si môže každá matka – vlasť len priať.
Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku NZZ, v poľskom preklade v denníku Gazeta Wyborcza.