O morálnom pustošení verejného priestoru.
Hranica medzi súkromím a verejnosťou v dobe, ktorá sa bez škrupúľ ženie za sebarealizáciou, začala byť neostrá. Tam, kde sa jednotlivcovi pod tlakom vedomia, že je pozorovaný, kedysi nanucovalo mať svoje osobné pocity pod kontrolou, teraz hrozí, že sa táto povinnosť obráti vo svoj opak. Ulica sa stáva javiskom vlastného ja – sloboda, ktorú si človek vyberá, sa stáva neslobodou iných.
Pochoduje smerom ku mne ako vojak v plnej zbroji, rozhodne kráča po imaginárnej krivke s ruksakom na chrbte, uši zapchaté i-podom. Slnečné okuliare znemožňujú akýkoľvek zrakový kontakt. Telo používa ako neviditeľný snežný pluh, ktorým pred sebou odhŕňa sneh. Podriadene ustupujem nabok. Čoraz viac ľudí používa vo verejnom priestore svoje telo ako snežný pluh. A ja som vždy ten, kto ustupuje nabok.
Kým stojím pri pokladni v obchode s potravinami, do ucha sa mi ako nečakaná bolesť zavŕta volanie muezína. Otočím sa a vidím drobnú mladú ženu v dlhej džínsovej sukni, na nohách bledomodré, gorálkami hojne vyzdobené sandále, na hlave šatka. Vyberie z kabelky mobil, a niečo na ňom stlačí. Možno jej mobil pripomína, že je čas modlitby, pomyslím si zmierlivo. Ale potom ucho prevŕta nový zvuk: mladá Číňanka v rade zavreští do svojho mobilu niečo nezrozumiteľné. Ako sa tie prenikavé hlasy mladých Číňaniek a mladých Maročanov na seba podobajú, pomyslím si. Zahanbene odpratávam tú myšlienku nabok. Prisahám, to nie ja, moje ucho, vychované v končinách, v ktorých sa nikdy veľmi nepestovalo vysoké cé. Šovinistické ucho!
Otázka priestoru slobody
Na uliciach čoraz častejšie stretávam spievajúcich bicyklistov. Šliapu na pedále a vyspevujú si. To je niečo nové, toto predvádzanie uvoľnenosti, toto verejné vydobýjanie osobného priestoru slobody. Moje ucho je podráždené, nie je na čosi také zvyknuté, intolerantné. Moje ucho je odporný control freak.
Kým čakám na kávu v kaviarni s výhľadom na more, pohľad mi zavisne na mladej dvojici pri vedľajšom stole. Mladá žena s dlhými blond vlasmi si nenútene vyložila nohy na stôl, hneď vedľa taniera s polievkou. Mladý muž jej jednou rukou masíruje prsty na nohách, druhou si naberá lyžicou polievku. Žena sa nezbedne chichúňa a snaží sa prevrhnúť mu palcom na nohe polievku. Pohľad na holé nohy vo mne vzbudzuje ľahký hnus. Moje oko je neznášanlivé. Scéna pri vedľajšom stole sa nedá vypnúť obyčajným ovládačom – ako by som to v duchu chcela – a tak vstávam a porazená odchádzam.
Výťahy na staniciach metra, ktoré vedú k vlakom, používané najmä mamičkami s kočíkmi, staršími ľuďmi a ľuďmi s bicyklami, sú vždy celé opľuté a ošťaté. Muži ich používajú ako verejné záchody a pľuvadlá. Keď sa veziem k vlakom, musím si prikryť nos rukou alebo šálom. Môže za to len môj nos. Môj prekliaty nos je elitársky.
Z dohľadu
Len čo v električke ukoristia voľné miesto, mladé ženy vytiahnu taštičky so šminkami a zdobia sa. Všetko tam majú: linky, Mascaru, štetčeky, lak na nechty, pinzetu. Prečo sa mladé ženy maľujú akurát v električke? Keď to už musia robiť vo verejnom priestore, tak prečo nie na verejnom WC alebo na lavičke v parku?!
Stojím na kraji ulice a mladý bicyklista vyhodí do neexistujúceho smetiaka prázdnu škatuľu od pizze. Škatuľa minie moju hlavu len o pár centimetrov. He! – kričím, ale ku kontaktu nedôjde. Chlapík mi rýchlo uháňa zo zorného poľa.
V susedstve mám dom boží. Zjavne primalý, a tak veriaci za dobrého počasia kľačia vonku, hlavy na východ, zadky na západ. V čase modlitby sa nedá prejsť po chodníku, ktorý je určený všetkým, veriacim aj neveriacim. Vedľa chrámu je dopravná značka, na ktorej je prečiarknutý pes. Môj priateľ má psa. Samozvaní zbožní policajti ho už veľakrát upozorňovali, že psy nesmú prechádzať okolo Božieho domu. Okolo je plno smetí, deti veriacich tam nechávajú odpadky, plechovky od limonád, papieriky od keksíkov. Smeti Bohu zjavne neprekážajú, len psy.
V autobusoch a v metre sedadlá zväčša okupuje mužská mládež. Starší ľudia ponížene stoja. Verejný priestor je dejiskom latentného sadomasochizmu. Silnejší si presadia svoje právo, slabší sa krčia. Pred obchodom s potravinami stojí už mesiace nesympatický tridsiatnik a hrá na gitaru. Nemá vôbec sluch, zjavne vôbec nevie hrať na gitaru, slovom, vrzúka. Chce tým na seba upozorniť a primať vás, aby ste mu hodili do klobúka mincu.
Niektorí obyvatelia výškových budov trávia čas tým, že vyhadzujú z okien jedlo. Kŕmia vtáky. Vtákov v letku špinia, hlavne holuby a čajky, a tiež obločné sklá. Čo nezožerú, zostane potkanom. V noci potkany križujú verejný priestor. Ochrancovia zvierat triumfujú.
Nastúpim do taxíku. Šofér, moslim, si počas jazdy odbavuje modlitbu. Mrmle si s knižočkou v ruke. Sem tam modlenie preruší, keď musí pribrzdiť alebo dávať pozor na svetlá. Jeho monotónne drmolenie vyrušuje moje bezbožné ucho, ale situáciu zvládam. Pri odchode z taxíku mu podávam veľkú bankovku, lebo drobné nemám. «Koľko tringeltu dostanem?” pýta sa vodič. Teraz mu hlas znie nápadne inak. Pokorné zbožné mrmľanie pred chvíľou bolo určené Bohu, tento hrozivý tón mne. Bankovku má už v ruke, jednať sa už nedá, pretože by mohol pridať plyn a zdrhnúť so všetkými peniazmi. Rozhodnem sa pre veľkorysé sprepitné, aby som zachránila zvyšok.
Neopätovaná láska
Verejný priestor s jeho písanými a nepísanými zákonmi je tu dnes na to, aby vystavoval na obdiv osobnú slobodu. Staromódne pravidlá správania už neplatia, tabule s nápisom “Pľuvať zakázané!”, ktoré kedysi svojím absurdným obsahom ľudí rozosmievali, dávno vymizli. Dnes pľujú na dlážku mnohí, značkujú priestor svojimi pľuvancami, svojím močom, svojimi telami, svojimi hlasmi. Nikto nechce zostať nepovšimnutý. Každý bojuje za svoje práva a kašle na práva iných.
Napadá mi, že čoraz menej vychádzam z domu. Na dvere od bytu som si dala urobiť tri zámky, na oknách zaťahujem závesy, môj byt sa pomaly mení na partizánsky úkryt. Tiež mi napadá, že už nemilujem svojho blížneho. Láska k blížnemu si žiada nadľudskú námahu. Je to neopätovaná láska a ja som obyčajný a slabý exemplár druhu človek. Oblasť lásky k blížnemu je predsa v kompetencii Boha, myslím si, stvoril predsa človeka na svoj obraz, tak nech si ho miluje.
Jeden bloger mi nedávno vytkol, že vo svojich esejach používam techniku zveličovania. Moje zveličovanie – ak teda vôbec zveličujem – je len iná forma starosti o zajtrajšok. Je celkom možné, že o desať rokov bude tento text považovaný za skoro nezrozumiteľný opis mestskej každodennosti. Budúci čitatelia nebudú vedieť, čo znamená pojem verejný priestor. Uznávam, momentálne to už ani ja celkom presne neviem. Nie som prorok ani svätec ako Michael.
Michael je ctihodný, šesťdesiatročný profesor, ktorý každý deň na ceste medzi svojím domom a univerzitou zbiera prázdne fľaše a plechovky. Doma triedi sklo a plasty a všetko ukladá pri svojich vchodových dverách. V noci, keď všetci spia, okolo Michaelových dverí sa mihajú ľudské tiene. Sú to Portoričania. Odnášajú odpadky, ktoré Michael riadne vytriedil a nechal predo dvermi, a dúfajú, že si tak zarobia nejaký ten groš.
Esej vyšla v denníku Neue Zürcher Zeitung.