Foto: Nelson Almeida / AFP / Getty Igames
Ktosi sa ma nedávno opýtal, či si pamätám nejaké šťastné chvíle zo svojho života. Tá otázka ma ochromila. Slovo šťastie sa z môjho slovníka vyparilo, už viac-menej tridsať rokov som nerozmýšľala nad tým, či som šťastná. Šťastné chvíle sú zriedkavé, odvrkla som, presvedčená, že si tým kupujem čas. Človek predsa musí dosiahnuť určitý vek, aby si mohol dovoliť niečo tak triviálne ako tvrdenie, že šťastné chvíle sú zriedkavé. Zdá sa že už som v tomto veku. Môj vek mi slúži ako alibi.
Veriaci to majú ľahšie. Akékoľvek svinstva sa dopustia – šlohnú dakomu peňaženku alebo niekoho zabijú – Boh je nablízku, aby im odpustil hriechy. Veriaci sa zbavujú bremena svojich hriechov a oslobodení kráčajú ďalej. To je veľmi dobrý dôvod pre šťastie. Ja to mám ťažšie, dar viery mi nebol daný, patrím k tomu malému percentu ľudí na svete, ktorých si netreba všímať. No napriek tomu je to stále ten najlepší zo všetkých možných svetov, ktorý nám len sem-tam pripadá ako slzavé údolie.
Keď som už raz vyslovila tie vražedne triviálne slová, začínam si pripomínať svoje chvíľky šťastia. Hneď na úvod pripomínam, že nie som profesionálny poľovník, poľujúci na chvíle šťastia, nepestujem žiadneho koníčka s vysokým koeficientom šťastia, nie som horolezkyňa ani jachtárka. Som zamračený mestský tvor a chvíle šťastia sa v mojom živote vyskytujú skutočne zriedka.
***
Tak teda, ako dospievajúca dievčina, mohla som mať takých sedemnásť, som trávila dovolenku pri Čiernom mori. Celkom slušne som plávala a v Čiernom mori sa každý mohol cítiť ako nebojácny plavec. Netúlajú sa tam žraloky, no silné prúdy odnášajú plávajúcich ďaleko na otvorené more. Preto na čiernomorských plážach hliadkovali tímy plavčíkov na vežičkách, aspoň za čias komunizmu to tak bolo (vtedy, ako je známe, mal každý ľudský život váhu zlata!), ale ako je to dnes vám neviem povedať. V ten deň som však so skupinou známych odpočívala na divokej pláži, kde neboli žiadne hliadky a ani jedného plavčíka. Odrazu, sama neviem akým zázrakom, som sa ocitla na otvorenom mori a slnko mi svietilo vysoko nad hlavou. Najprv som sa začala hystericky smiať, potom som sa upokojila, stíchla a nechala sa nejaký čas unášať vlnami.
A v tej chvíli cezo mňa (veru, myslím, že sú to správne slová) preletel veľký kŕdeľ drobných rybiek. Mala som pocit, že cezo mňa preteká striebro, bola som ich, bola som obrovská ryba a ony patrili k miliónovému kŕdeľu tých maličkých. Nebála som sa, cítila som radosť, v tej chvíli som sa proste stala jednou z predstaviteliek zvierat. Pozrela som sa smerom k brehu – kdesi v diaľke sa zablysla silueta plavca. Po istom čase som rozoznala tvár priateľa, ktorý mi priplával na pomoc. Spolu sme sa vrátili na breh. More nás vyhodilo o dva alebo tri kilometre ďalej od miesta, z ktorého sme vyštartovali.
***
Aj druhá chvíľa šťastia, ktorú si pamätám, súvisí s rybami. Stalo sa to asi pred pätnástimi rokmi. Trávila som dovolenku pri Jadrane, na ostrove Lastovo. Turisti tam neboli, bolo to tesne po tom, ako sa skončila vojna a ja som si celkom sama plávala v prázdnom zálive. V istej chvíli asi desať metrov odo mňa z vody vyskočil delfín. Bol to vskutku fantastický pohľad: obrovské pohyblivé telisko, z ktorého striekali kvapky vody vykúpané v slnku! Mala som pocit, že – či už od strachu či od šťastia – sa mi srdce scvrklo na veľkosť malej hrudky, takej maličkej ako lesná jahoda. Delfín zmizol a ja som rýchlo začala plávať smerom k brehu.
Áno, viem, že si len ťažko môžete vážiť človeka, ktorému sa chvíle šťastia spájajú s rybami. Úprimne povedané, neviem ako to vysvetliť. Nemám nič proti rybám, ale nie som ani zvlášť za. Obvykle sa stretávame vo všeobecne akceptovanej konštelácii kat – obeť: ony ležia na tanieri, čerstvo prinesené z ražňa a ja sedím pri tanieri s vidličkou v ruke. Preto tieto chvíle absolútneho šťastia istotne skôr súvisia s vodou, s návratom do prehistórie, ktorú si nepamätáme, pretože si ju nemôžeme pamätať, ktorú si však naše mémy matne pripomínajú. To všetko, celá tá prehistória, sa odohralo pred ktovie koľkými miliónmi rokov, keď sme všetci vospolok, už existujúce a ešte neexistujúce živočíšne druhy, trávili život na bezplatných kúpaliskách.
***
No keby som tieto slová uverejnila v dákych chorvátskych novinách, hneď by ma niekto obvinil, že mám komunistickú predstavu o šťastí, lebo som spomenula bezplatné kúpaliská a zasadzujem sa za rovnosť všetkých bytostí na zemeguli. A že miesto toho, aby som sa k rybám správala výlučne ako kuchár a rybár, podporujem rovnosť a bratstvo všetkých živočíšnych druhov, vrátane rýb, ktoré plávajú v srbských vodách! A v tej chvíli je mi jasné, prečo slovo šťastie zmizlo z môjho slovníka. Pre hlúposť!
Už roky žijem v kráľovstve hlúposti. Hlúposť s priebehom rokov začala priberať, jej ťarcha mi už nedovolí dýchať, nijako sa jej neviem zbaviť. Kedysi som to skúšala smiechom, a celkom sa mi to darilo. Ale teraz hlúposť proste zaľahla, zapratala celý priestor a spotrebovala celý kyslík. Hlúposť vo svojej nadutosti pred štvrťstoročím schmatla mikrofón do ruky a vyšla na pódium. Nemožno dúfať, že z neho v najbližšom čase zostúpi.
Čo už, život je plný paradoxov a hlúposť sa s nami zahráva.
Bez prestávky škrečí s mikrofónom v ruke, domáha sa, aby som ju počúvala a obdivovala. Hlúposť sa v tomto štvrťstoročí vlámala do škôlok, základných škôl, gymnázií, na vysoké školy. Hlúposť za tento čas vychovala generáciu svojich detí, ktoré teraz obratne zabrali všetky miesta. Hlúposť vtrhla do novín, televízií, médií, ba dokonca i na moju malú a nezaujímavú parketku – do literatúry. Hlúposť si píše vlastné životopisy, hlúposť propaguje a odmieta kritikov, ktorí ju podporujú. Hlúposť pripravila mňa a mnohých ďalších ľudí o zamestnanie, vyhodila nás na dlažbu. Niekdajší šoféri, elektrikári, drobní zlodejíčkovia, vojaci domobranci, odborníci na ústredné kúrenie a šoféri tirákov, pologramotní novinári a novinárice, profesori a profesoríci, drobní žobráci, hochštapleri a hráči vedeli, ako všetko rozkradnúť a vykrútiť nám krk. Teraz nám vládne hlúposť a nedá nám dýchať. A ak sa niekto vzbúri proti hlúposti, hlúposť hneď spustí strašný krik, začne vyrevovať desiatkami desiatok hrdiel. Ten kravál je neznesiteľný.
***
Sú to také smutné malé štátiky: Chorvátsko, Srbsko, Bosna, Čierna Hora, Macedónsko. Všedná demokratická realita v týchto krajinách čoraz viac pripomína tú niekdajšiu, komunistickú. Juhoslovanskú komunistickú?! Ale kdeže – sovietsku komunistickú! Čo už, život je plný paradoxov a hlúposť sa s nami zahráva. Turisti, ktorí chcú uvidieť, ako vyzerala každodenná sovietska realita, by sa mali prísť pozrieť, dajme tomu, na poštový úrad v Záhrebe. Úradné rastliny – fikus, strelícia a brečtan – sa zo svojho miesta nepohli aspoň štyridsať rokov. Zosiveli od staroby, uplatnili zradné mimikry, čakajú na svoju chvíľu. Úradníčky hadím pohľadom pozerajú na dlhý rad. Je pravda, hoci to veľmi nepoteší, že pred rokom tu boli dva rady: v jednom čakali tí, čo chceli zaplatiť účty a v druhom tí, čo potrebovali obyčajné poštové služby. Aj tento rok som sa na Štedrý deň ocitla v Záhrebe a na pošte som sa musela postaviť do fronty, dlhej ako rady na banány v Moskve roku 1976. Aby sa ľudia nezbláznili, na pošte nainštalovali zasklené výklady a poličky: môžete si kúpiť smartfóny, self-help literatúru, modlitebné knižky a podobné hlúposti. A keď trpezlivý čakateľ konečne podíde k okienku, za haďou samicou, ktorá sa naňho díva ľahostajným pohľadom, naňho číha detská pokladnička s prosbou, aby vhodil pár centov na dákeho svätého, na katolícke združenie, na stavbu pamätníka katolíckeho mučeníka…
Z hlavnej stanice v Záhrebe odchádzajú autobusy do Medžugoria, aspoň tak sa to javí cestujúcemu, ktorý sa tu nevyzná. V cestujúcom tento dojem vyvolajú plagáty, ktoré ohlasujú len jednu jedinú trasu – Záhreb – Medžugorie. V staničnej hale je obchod so suvenírmi. Nenájdete tu žiadne iné spomienkové predmety okrem katolíckych: krížiky, ružence, anjeliky, len klimatizácia pripomína cezpoľným turistom, že nepricestovali na Filipíny, ale do Záhrebu, poslednej bašty katolicizmu v Európe.
***
Cestovala som autobusom zo Záhrebu do Rijeky. Autobus stojí v Karlovaci. Využila som krátku prestávku a išla som na staničný záchod. Miesto obvyklej hajzlbaby tam peniaze vyberal toaletný dedko. Bol to drobný, chudý, zničený štyridsiatnik v čiernom roláku, aké sa nosili začiatkom sedemdesiatych rokov. Spoza zatvorených dverí kabínky som začula, ako rozhorčený niekomu opakuje ako mantru: Pre túto krajinu som sa v deväťdesiatom prvom prihlásil ako dobrovoľník na vojnu! A kde som teraz?! Toaletný dedko naďalej hľadal odpoveď na svoju otázku, hoci bola viac než očividná.
Hlúposť sa neustále sťažuje a jačí, hlúposť je nudná ako bolenie zubov, hlúposť je nenásytná, stále má pocit, že si zaslúži viac.
Hlúposť sa neustále sťažuje a jačí, hlúposť je nudná ako bolenie zubov, hlúposť je nenásytná, stále má pocit, že si zaslúži viac. Hlúposť sa bije do vlasteneckých pŕs v presvedčení, že za dobrovoľnú úlohu milovať svoju vlasť, ktorá nevyžaduje absolútne žiadnu kvalifikáciu, si zaslúži odmenu. Chorvátski vojnoví veteráni dostali od svojej milovanej vlasti štátne penzie. Mnohé z nich sú desaťkrát vyššie než priemerný chorvátsky dôchodok. Militarizovaná hlúposť už štyri mesiace štrajkuje na uliciach Záhrebu a domáha sa ešte väčšieho množstva privilégií a peňazí.
Zdá sa teda, že všetci tí dobrovoľníci, ktorí skutočne potrebujú invalidné vozíky alebo sa len tak tvária, a ktorých je už pol milióna, majú predsa len pravdu: Veď, ktorý normálny človek by miloval takúto krajinu zadarmo?! A prečo?!
***
Hlúposť zbožňuje pohreby. Obyvatelia Balkánu kráčajú v stopách talianskej mafie z amerických filmov a prejavujú neuveriteľnú predstavivosť čo sa týka pohrebnej kultúry a samotného pochovávania. Chorváti akoby len čakali, kým niekto umrie a už začnú oplakávať a nariekať. Dramatické scény zamdlievania, pohrebných prejavov a verejného slzyprelievania sú šťavnatým sústom pre médiá. Najlepšie novinárske perá zapĺňajú tony papiera pokropeného krokodýlimi slzami. Niektorých ľudí – ako nedávno zosnulého obľúbeného speváka pop music – starostlivo pochovávajú dvakrát – raz na mieste bydliska, druhý raz v jeho rodnom meste.
Pohrebný žáner je čoraz populárnejší. Tito postavil priečku scénickej výpravy pohrebov veľmi vysoko. Jeho úroveň zatiaľ nedosiahol nikto, hoci Franjo Tudjman, bývalý maršalov generál, má nádhernejší náhrobok ako sám Tito. Chorváti si preto potrpia na pohreby. Na cudzích pohreboch oplakávajú a odprevádzajú samých seba, tú kôpku nešťastia, ktorou sa stali.
Keď sa tak s diaľkovým ovládaním v ruke pozerám na televízne prenosy z pohrebov (nezadajú si s tými, čo poriada talianska mafia!), na zábery s vojačikmi-dobrovoľníkmi v čiernych tričkách a bielymi krížmi na hrudi (križiaci!), na zábery, v ktorých novozvolenú chorvátsku prezidentku nesú verní vlastenci tak, ako verní katolíci panenku Máriu na procesii – na celú tú slávnu vojnu bývalých juhoslovanských národov a národností za nezávislosť, slobodu, štátnosť, národnú identitu a podobné veci, pred očami sa mi odohráva akási reality show, v ktorej sa striedajú scény zla, vrážd, krádeží a lúpeží domov a domčekov, rodinných polí a pahorkov, dukátov a majetkov, penzií a bytov, sporiteľných knižiek a bankových investícií, truhlíc plných zlata a sudov s vínom, vriec peňazí a dozrievajúcich údenín, tovární a franšíz, benzínových púmp a hotelov, víl a panských sídiel, parlamentných kresiel a veľvyslaneckých postov.
***
A čo sa deje s nami, ktorí sme premárnili väčšinu života vnímajúc to, čo je pre dakoho dobrá zábava – reality show – ako svoju hlboko ponižujúcu realitu? Čo sa deje s nami všetkými? Istým spôsobom sme predsa všetci boli a naďalej sme rukojemníkmi hlúposti, my, čo sme sa opíjali naivnou predstavou, že proti nej bojujeme, i tí, čo sú schovaní v podzemí a tí, čo jej čistia topánky. V takzvaných lepších časoch by polícia jednoducho túto reality show vypla. V zlých časoch, ako teraz, najvyššie inštancie chorvátskeho súdu zbavujú akejkoľvek viny chorvátskeho Jokera Branimira Glavaša, notorického vojnového zločinca, vraha a lupiča.
Vrátim sa k nezabudnuteľnej replike dievčatka, ktorého slová často citujem. Počas bombardovania Sarajeva sa dievčatko dostalo do nemocnice, na psychiatriu. Čoho sa najviac bojíš? – pýtali sa jej lekári. Ľudí – odpovedala. Z dievčatka dnes asi je mladá žena okolo tridsiatky. Dúfam, že sa naučila žiť so svojím strachom.
Ľudia sú nešťastie, ľudia vyvolávajú nepokoj, Ľudia sú skutočným zdrojom každého strachu – to je prvý predpoklad života medzi nimi.
Dokáže mi niekto, že je to inak?