Vďaka pokroku lekárskej vedy a rozvinutému sociálnemu štátu ľudia v priemyselných krajinách kontinuálne starnú. Dlhý život stojí na vrchole hodnotového rebríčka. Ale čo z toho vyplýva – ak mladí majú čoraz menej času a energie starať sa o starých?
Keď Boh stvoril svet, všetkým tvorom chcel stanoviť dĺžku života. Somárovi, psovi, opici a človeku dal po tridsať rokov. Somár vedel, že ho čaká úmorný život, tak Boha poprosil, aby mu ho Boh skrátil. A tak mu Boh osemnásť rokov ubral. Aj pes a opica sa žalovali, že sa im ušiel pridlhý život, a tak aj im Boh život skrátil – psovi o dvanásť rokov, opici o desať.
Človek však povedal, že jemu tridsať rokov nestačí. Boh mu teda dal roky, ktoré somárovi, psovi a opici vzal, a tak človek žije sedemdesiat rokov. Prvých tridsať rokov patrí jemu, sú to ľudské roky, keď je zdravý, s chuťou pracuje a teší sa zo svojej existencie. Nasledujú úmorné roky somára, keď drie na iných a odmenou sú mu buchnáty a kopance. Po nich idú roky psa: leží v kúte, vrčí, ale už nemá čím hrýzť. A nakoniec roky opice, človek sa zmení na starého blázna na posmech deťom.
Čas života
Tento príbeh vyrozprávali dedinčania bratom Grimmovcom niekedy okolo roku 1840. Bratia si i ho zapísali a dali mu názov Čas života. Čítala som ho ako dieťa. V socialistických učebniciach sa to, mimochodom, hemžilo podobnými poučnými rozprávkami, prísloviami a inými formami ústne tradovanej literatúry, ktoré si už nepamätám. Od tých čias mám odpor k ľudovej múdrosti. Múdrosti neznášam ešte aj na čínskych sušienkach pre šťastie. Neviem vystáť ľudí, čo citujú príslovia. Prečo? Lebo väčšinou to bývajú senilní, uslintaní starci.
Človek je nenásytný, a preto sa snaží stále si život predlžovať, ale dôsledky ho nezaujímajú.
Človek je nenásytný, a preto sa snaží stále si život predlžovať. Ide tak ďaleko, že si v konkurencii s Bohom chce dĺžku života regulovať sám. Dnes k tomu spejeme míľovými krokmi: stačí pomyslieť na medicínu, kozmetický priemysel, priemysel svojpomoci, na všetky tie produkty, ktorých celé tony prichádzajú na trh a majú za úlohu predĺžiť a skrášliť nám život. Trávime až nepríjemné množstvá času joggovaním, pestovaním svalstva vo fitnesoch, odtučňovacími kúrami, výberom vhodnej stravy, meditáciou, potením v saune, vyhýbaniu sa cukru, mäsu a nezdravým tukom, pravidelnými zdravotnými kontrolami, čítaním informácií na balení potravín a iných výrobkov, cvikmi proti tvorbe vrások a na vystuženie zadku, pôstmi, detoxom, botoxom. Skrátka, Adolf Hilter by sa úprimne potešil, keby uvidel tie zdravé, ružolíce, optimisticky naladené masy potenciálnych nadľudí.
Smrť ako previnenie
Dlhý život stojí úplne na vrchole našej hierarchie hodnôt. Chorvátsky prezident nedávno za prítomnosti tlače osobne pogratuloval jednej panej k stoštvrtým narodeninám. Prečo vlastne? Pretože je najstaršia Chorvátka. Skorá smrť, najmä ak je spôsobená ťažkou, nevyliečiteľnou chorobou, už nie je považovaná za výsledok božej lotérie, ale ako osobné zavinenie, podobne ako vlastnou hlúposťou zavinený alkoholizmus či lenivosť. Tí zhovievavejší vidia v skorej smrti genetickú katastrofu, čo sa zasa spája s osobným zavinením. Dnes chápeme život ako maratónsky beh na trať neurčitej dĺžky, na konci ktorej nás, pokiaľ možno, bude čakať hlava štátu s veľkou bukrétou.
Za posledných päťdesiat rokov životné očakávania ľudí prudko poskočili. Skoro každý má dnes osemdesiat. Odborníci tvrdia, že všeobecné predlžovanie života bude mať za následok deformácie alarmujúcejšie a nebezpečnejšie ako otepľovanie Zeme. Ľudia síce dlhšie žijú, ale dôchodky sú čoraz neistejšie a také skromné, že sa z nich ledva dá vyžiť. Ľudia síce žijú dlhšie, ale za svoj dlhý život sú častejšie chorí, pričom medicínska služba sa v mnohých krajinách čoraz neochotnejšie ujíma starých ľudí. Ľudia síce žijú dlhšie, ale ich deti sú také zamestnané svojím povolaním a starosťami o to, ako uživiť vlastné deti, že im nezostáva ani čas, ani peniaze na to, aby sa starali o rodičov.
Temné vyhliadky
V mnohých krajinách je nedostatok – nielen väzníc, ale aj starobincov, z čoho ťažia drahé súkromné domovy pre seniorov. Štát ich síce podporuje, ale nemá chuť ani možnosti ich kontrolovať. Prirátajte k tomu súčasnú globálnu hospodársku krízu a dostanete skrz-naskrz temný obraz.
Mnohé kultúry poznali popri iných rituáloch aj rituál eutanázie a gerontocídy. Tieto rituály mohli byť nevinné (napríklad sa otvorilo okno, aby studený prievan urýchlil smrť a duša ľahšie vyletela von), ale aj pragmaticky účinné (usmrtenie, spálenie, vyhladovanie, utopenie, zanechanie v lese, zhodenie z brala).
Jedny srbské noviny priniesli nedávno správu o dvoch staručkých sestrách v dedine Lučice pri Požarevaci, ktoré boli také chudobné, že sa živili odpadkami. Keď jedna zomrela, druhá vraj zostala ležať vedľa nej a ostrým predmetom zoškrabovala mäso z nôh mŕtvej sestry. Obyvatelia dediny šípili niečo zlé a upovedomili políciu. Na otázku policajtov, prečo sestrinu smrť neohlásila, starena odpovedala: „Ale potom by som už nemala čo jesť”. Talianskymi médiami prebehol príbeh jednej chudobnej rodiny, ktorá mesiace schovávala mŕtvu starú mamu v mrazničke, aby mohla dostávať jej dôchodok.
Dobré nápady
Iste, takéto správy patria k senzačnému folklóru dneška, ale môže to byť aj trpká predzvesť toho, čo nás zajtra čaká. Nie je nemysliteľné, že chudobní ľudia, postavení pred voľbu, či uživiť deti, alebo rodičov, siahnu po nejakej forme gerontocídy. V niektorých bohatších krajinách existuje – čiastočne pre všeobecnú krízu, čiastočne v dôsledku vysokých nákladov na starostlivosť v starobe – prax, okolo ktorej sa šíri mlčanie. Rodičov zvyknú odviezť „na prázdniny” do Thajska, kde sa až do smrti môžu tešiť z lacnej lekárskej starostlivosti a zakúpenej hierarchie hodnôt. Týmto spôsobom aj oni, aj ich deti spájajú príjemné s užitočným. A jedného dňa sa starkí z prázdnin vrátia v urne.
Chorvátski podnikatelia tiež majú dobré nápady. Jeden už postavil domov pre švajčiarskych seniorov, iný podpísal príslušnú zmluvu s Japoncami. Pre Japoncov je lacnejšie posielať rodičov do Chorvátska a raz za rok ich tam navštevovať, než platiť za starostlivosť o nich doma. V budúcom roku majú prísť prvé stovky japonských seniorov. Pohľad im bude blúdiť po chorvátskych kopčekoch a oni pritom budú pomaly vydychovať duše ako malé balóniky. Až kým to jedného dňa prehriata zem všetko sama nezariadi.