Alebo raz v lete v Zgorzelci. Ráno som vstal a vybral sa smerom k mostu. Mesto sa mierne skláňalo k rieke. Všade boli zmenárne a nápisy, že sú tu lacné cigarety. Chlapíci už postávali v dvojiciach, v trojiciach. Štvrť páchla po starej omietke a práchnivejúcich drevených schodoch. Ako stará Ząbkowska a Brzeska. Stáli, fajčili a dívali sa, ako sa začína deň. Vyčerpaní večným vyčkávaním. Ďalej sa začínal most. Nevedno prečo mu dali meno Jána Pavla. Možno, aby zaimponovali Nemcom, že tu nie sú len tie lacné cigarety? Prešiel som na druhú stranu do Görlitzu. Mali tam park, ranný chládok a ešte námestie, všetko […]

Vypnúť televízor, čiže JaroBronisława a započúvať sa do zvončekov na krku ovce a pri voľbách si nemyslieť, že sa rozhoduje o osude kozmu, radí spisovateľ Andrzej Stasiuk, zahľadený do ovcí. Kedy ťa naposledy trafil šľak? Takých chvíľ býva čoraz menej, som čoraz zmierenejší s realitou. Kedysi som častejšie vyskakoval, ale teraz vravím, “OK, v poriadku”. Ako napríklad: OK, nie som „pravý Poliak“? V akom zmysle? V tom, ktorý dominuje v diskusii v posledných týždňoch. Posledné týždne som našťastie a na nešťastie strávil v Amerike, tam tú diskusie akýmsi zázrakom nebolo počuť. Takže vďaka tomu ma tá nasratosť z toho, čo sa dialo po tragédii už trochu prešla. Ostali estetické […]

V sobotu 10. apríla okolo deviatej ráno havarovalo pri ruskom Smolensku lietadlo, v ktorom letel poľský prezident Lech Kaczyński, jeho žena Maria a celá suita štátnych úradníkov, politikov, vojenských a duchovných predstaviteľov. Dohromady 96 osôb. Všetci, vrátane 8-člennej posádky, zahynuli. Delegácia letela na spomienkový obrad pri príležitosti 70. výročia katynskej masakry. Na jar roku 1940 sovietske NKVD na Stalinov príkaz v Katyni a v jeho okolí vyvraždilo 21 tisíc zajatých poľských dôstojníkov. Zabili ich nemeckými pištoľami značky Walther  výstrelom do tylu a pochovali ich v masových hroboch. „Nemecké pištole“ sú dôležitým detailom, pretože za celé obdobie komunizmu Sovietsky zväz zvaľoval zodpovednosť za zločin na hitlerovské Nemecko. Po páde komunizmu sa […]

1 Kdesi v “Ebene” je nasledovná scéna: Kapuściński a jeho kamarát nájdu v chatrči, v ktorej sa im pritrafilo nocovať, veľkého jedovatého hada. Nemám knižku po ruke, možno to bola kobra, možno niečo iné. Z akéhosi dôvodu toho hada musia zabiť. Ako zbraň použijú nádrž s benzínom. Pritlačia ňou hada a snažia sa ho rozpučiť. Obaja ležia na nádrži a snažia sa to chladnokrvné hovädo rozmliaždiť na kašu. Had sa nedáva, cítia, ako sa stále napína a snaží vyslobodiť. Chvíľami nadvihuje plechovú nádobu aj s dvoma ľudskými telami, ešte chvíľka a vytrhne sa a zaútočí. Táto scéna, týchto niekoľko viet, […]

Cez Vianoce som sa vybral k východným hraniciam Poľska. Mám ten kraj rád. Sem tam vidieť na hraničnú rieku, Bug. Nie je tu veľká premávka. Len občas sa objaví nejaké staré auto. Prejdete tucty kilometrov, a nenatrafíte na benzínovú pumpu. Z cesty vidíte pásť sa srnky. Neboja sa. Zodvihnú hlavy, chvíľu sa dívajú a zasa sa vrátia do svojho sveta. V dedinách stoja pravoslávne kostolíky. Toto je odjakživa poľsko-ukrajinské pohraničie. Tu hraničí pravoslávie s katolicizmom. Okrem pravoslávnych a katolíckych kostolov tu nie je nič. Toto bol vždy kraj dedín, boli z dreva a minulosť zanechala len zopár stôp. Dominujú primitívne postkomunistické domy – kocky. O týchto regiónoch sa hovorí, že […]

Raz, dvakrát za rok sa tam musím vybrať. Do rodnej dediny môjho otca. Leží na východe Poľska, blízko bieloruskej hranice. V rodnom dome vo výslužbe ešte žije moja teta, otcova sestra. Je vdova a žije sama. Má dvoch synov a každý z nich by si ju rád zobral k sebe do mesta. Ale teta nechce. Radšej žije sama v dome vo výslužbe, vo vlastnom hospodárstve s výhľadom na borovicové háje, opustené a chátrajúce statky a na náprotivný breh rieky Bug. Tetino hospodárstvo sa skladá z niekoľkých budov, usporiadaných do štvoruholníka. V dávnych časoch, ktoré sa mi čoraz lepšie a jasnejšie […]

Krutosť albánskeho komunizmu spočívala v tom, že nútil tento extrovertný, kamarátsky, urečnený, po otvorenosti túžiaci národ mlčať. Panoval strach a ticho. Na hraničnom prechode Muriqian stálo zopár áut. Premávka mala ešte len nastať. Pred dvoma rokmi som tadiaľto prechádzal v auguste a čakal som vyše hodiny. Všetci európski Albánci sa kamsi vybrali. S gréckymi, talianskymi, britskými, švajčiarskymi, nemeckými aj kosovskými číslami. Išli k moru do svojej vlasti, do Čiernej Hory, alebo sa už vracali späť. Tentoraz tu bolo pusto, unudení colníci mali na tvárach čosi ako úsmev. Nič neprehliadali, udreli pečiatku a kývli, že môžeme ísť. Pulzujúca energia Za hranicou […]

To je už dvadsať rokov? Ale to ubehlo! Nevedno kedy. Všetko som si presťahoval do dediny v Karpatoch, neďaleko slovenskej hranice. Všetky zmeny, celú tú revolúciu som vnímal zďaleka. Trochu ako keby sa to dialo v cudzej krajine. Z perspektívy dvadsiatich rokov vidím, že som sa celým tým dianím zaoberal naozaj málo. Nepodieľal som sa na ňom. Ťažko sa mi hľadá nejaký prelomový moment, či cézura – prerývka. Možno to začalo tým, že do našej chaty prestali chodiť pohraničiari legitimovať hostí. Voľakedy to bola celkom bežná, rutinná záležitosť, ktorú muži, prichádzajúci na motocykloch a v zime na snežných skútroch, vykonávali so zhovievavou ľahostajnosťou. Zásobovali ma […]

Zabajkaľsk vyzeral ako spustnutý. Všetko bolo zašednuté a zadymené. Vyvolával zdanie, akoby ho už postavili znivočený a opustený. Len stanica bola udržiavaná. Z vlaku spolu s nami vystúpilo zopár desiatok Číňanov s batožinou. Pod dohľadom ruských pohraničníkov zdolávali železnú lávku nad koľajami a mizli jeden za druhým. Ešte som nevidel, aby sa tak veľa ľudí s toľkou batožinou a tak rýchlo napáskovalo do niekoľkých autobusov a dodávok, a vzápätí sa stratilo bez stopy. Odfrčali smerom k hraniciam. My sme šli hľadať hotel. V meste bol len jeden, volal sa Rossija, patril železnici. Nikto domáci neprišiel do Zabajkaľska s nami. Naše […]

Je sedem hodín ráno, prerývane pofukuje, prší a ja si balím batoh, pretože zajtra vyrážam na Sibír. V Rusku som ešte nebol. Balím si nejaké handry, bedekre a dôkladnú mapu okolia Bajkalu. Dve hodiny do Moskvy, dve na Šeremeťjevo a päť do Irkutska. Je to ďalej než do Dilí, ibaže poľskému uchu sú Sibír, Irkutsk a Bajkal názvy blízke a znejú veľmi našsky. Oživujú čosi podobné nostalgii. Toto povedomie má však v sebe istú perverzitu, pretože poľská prítomnosť na Sibíri sa odvíja od politických väzňov, zástancov osamostatnenia a povstalcov bojujúcich proti cárskemu Rusku. Na Sibír nikto nešiel dobrovoľne. V 19. […]