Foto: Wojciech Pacewicz / Reuters
V sobotu 10. apríla okolo deviatej ráno havarovalo pri ruskom Smolensku lietadlo, v ktorom letel poľský prezident Lech Kaczyński, jeho žena Maria a celá suita štátnych úradníkov, politikov, vojenských a duchovných predstaviteľov. Dohromady 96 osôb. Všetci, vrátane 8-člennej posádky, zahynuli. Delegácia letela na spomienkový obrad pri príležitosti 70. výročia katynskej masakry. Na jar roku 1940 sovietske NKVD na Stalinov príkaz v Katyni a v jeho okolí vyvraždilo 21 tisíc zajatých poľských dôstojníkov. Zabili ich nemeckými pištoľami značky Walther výstrelom do tylu a pochovali ich v masových hroboch. „Nemecké pištole“ sú dôležitým detailom, pretože za celé obdobie komunizmu Sovietsky zväz zvaľoval zodpovednosť za zločin na hitlerovské Nemecko. Po páde komunizmu sa pravda stala všeobecne známou. Ruská strana však odmietala uznať výnimočnosť tohto zločinu a pristupovala k nemu ako jednoducho k jednej zo stoviek, či tisícok epizód stalinského teroru. Poľsku záležalo na tom, aby bol tento zločin uznaný za zločin proti ľudskosti, za zločin proti poľskému národu. Rusko pristupovalo ku Katyňu ako k obyčajnému zločinu, ktorý je už premlčaný a nepodlieha už stíhaniu. Otvorený spor trval od pádu komunizmu. Lech Kaczyński a jeho politické kruhy (ktoré tvorili drvivú väčšinu cestujúcich lietadla) boli zástancami stíhania katyńského zločinu až do potrestania – hoci aj symbolického – vinníkov.
To je pozadie udalostí.
Teraz sme sa dozvedeli, že telá prezidenta Kaczyńského a jeho ženy spočinú na krakovskom Waweli. Doteraz na Waweli pochovávali kráľov alebo osobnosti, ktoré sa mimoriadne zaslúžili o národ, ako napríklad Józef Piłsudski, zakladateľ poľského štátu z roku 1918, či Tadeusz Kościuszko.
Lech Kaczyński bol istotne farbistou, zaujímavou a nejednoznačnou osobnosťou. Ako prezident v podstate realizoval politickú líniu Jarosława, svojho brata-dvojičky, ktorý vedie silne pravicovú opozičnú stranu. Dá sa povedať, že Lech bol prezidentom len istej časti Poliakov. Často to dával najavo a sám národ mu neostával dlžný. Stačí, keď povieme, že za jeho vlády ožila tradícia politických vtipov, ktorá po období komunizmu takmer upadla do zabudnutia. Jeho prezidentská činnosť bola zameraná do minulosti. Usiloval sa vrátiť národu historickú pamäť, pretože bol presvedčený, že ju národ stratil či skreslil. V poľských dejinách ho však zaujímali len dve veci: hrdinstvo a martyrológia. V čase, keď v spoločnosti prebiehala prudká modernizácia, keď zo spoločenského, civilizačného a politického hľadiska bola najdôležitejšia budúcnosť, sa vracal do minulosti. V tomto zmysle malo jeho ponímanie funkcie prezidenta akýsi anachronický pôvab. Mal rád ceremónie a vojenské prehliadky.
Vďaka nemu vo Varšave vzniklo paradoxne ultramoderné Múzeum Varšavského povstania. Varšavské povstanie proti hitlerovskej okupácii vypuklo roku 1944. Nemalo ani najmenšiu šancu na úspech. Na poľskej strane zahynulo niekoľko desiatok tisícov povstalcov a okolo 130 tisícov civilov. Historické myslenie prezidenta Kaczyńského uviazlo medzi Nemeckom a Ruskom. Medzi dvoma mocnosťami, ktoré po stáročia ovplyvňovali dejiny Poľska. Kaczyński – určite bez toho, aby si to uvedomoval – sa sám stával obeťou poľských dejín. Jednoducho zbožňoval porážky. Súčasnosti nerozumel alebo nechcel rozumieť. Možno z nej mal proste strach. Podľa môjho názoru mal strach aj z prezidentského úradu. Súkromne to bol vraj šarmantný, srdečný človek. Na verejnosti vystupoval nervózne, bez úsmevu, nesmelosť zakrýval suchopárnosťou. Bolo zjavné, že sa tejto úlohy podujal na želanie brata, ktorý je rodeným politickým zvieraťom.
Čudná to bola smrť, čudná katastrofa. Nad letiskom visela hustá hmla. Predstavitelia ruskej letiskovej služby v Smolensku tvrdia, že posádku niekoľkokrát odrádzali od pristátia v týchto podmienkach. Náhradné letiská boli vzdialené len niekoľko desiatok minút letu. Lietadlo sa niekoľkokrát pokúsilo pristáť.
Nakoniec zavadilo o vrcholky stromov a zrútilo sa na zem. Na palube sa okrem prezidenta a desiatok politikov z jeho kruhov nachádzali najvyšší velitelia všetkých troch vojenských síl: pozemných, námorných a leteckých. Deväť kňazov a biskupov. Niektorí z biskupov mali hodnosť generála a plukovníka. Senátori, poslanci, ministri. Jednoducho nasadli do lietadla, vleteli do hmly a zahynuli, lebo veľmi chceli pristáť a nechceli zmeškať vznešenú, martyrologickú slávnosť, venovanú udalostiam spred 70 rokov. Rusi tvrdia, že nesú časť zodpovednosti, pretože v takýchto atmosferických podmienkach mali jednoducho zatvoriť letisko, no báli sa diplomatických dôsledkov.
Poliaci milujú porážky, milujú svojich mŕtvych, možno viac než živých. Nekrofília je dôležitý prvok našej kultúry. Priemerného politika, len preto, že zahynul v katastrofe, ktorej sa ľahko dalo vyhnúť, pochovávajú medzi národnými hrdinami. Médiá nadšene opakujú, že Poľsko je konečne na perách celého sveta. Komentátori spoločne s politikmi v idiotskom sebavytŕžení opakujú, že sa stala tragédia, porovnateľná s tou spred sedemdesiatich rokov, keď výstrelom do tylu zabili dvadsaťtisíc zajatcov. Duchovní, ktorí sa dostali k slovu, snujú akési vzletné a nezmyselné analógie so smrťou Jána Pavla II. V tejto atmosfére sa zdá, že smrť Lecha Kaczyńského mala akýsi zmysel, že uspokojila poľskú túžbu po obetiach za každú cenu v mene nedosiahnuteľných cieľov. Veru, pohreb je obľúbený sviatok mojich rodákov. Nie narodeniny, nie svadba, ale pohreb. Trúchlenie je naša radosť. Tento raz sa nám to mimoriadne vydarilo, lebo našich osláv sa zúčastní celý svet. Pretože – ako povedal americký prezident – „všetci sme Poliaci“. Tak teda všetko najlepšie prajem.