Cez Vianoce som sa vybral k východným hraniciam Poľska. Mám ten kraj rád. Sem tam vidieť na hraničnú rieku, Bug. Nie je tu veľká premávka. Len občas sa objaví nejaké staré auto. Prejdete tucty kilometrov, a nenatrafíte na benzínovú pumpu. Z cesty vidíte pásť sa srnky. Neboja sa. Zodvihnú hlavy, chvíľu sa dívajú a zasa sa vrátia do svojho sveta.
V dedinách stoja pravoslávne kostolíky. Toto je odjakživa poľsko-ukrajinské pohraničie. Tu hraničí pravoslávie s katolicizmom. Okrem pravoslávnych a katolíckych kostolov tu nie je nič. Toto bol vždy kraj dedín, boli z dreva a minulosť zanechala len zopár stôp. Dominujú primitívne postkomunistické domy – kocky. O týchto regiónoch sa hovorí, že je to Poľsko B, civilizačne zaostalá, chudobná, predindustriálna časť krajiny, rovnako ako existuje aj Poľsko A.
Tesne pred ukrajinskou hranicou leží mestečko Belzec. Napoly mestečko, napoly veľká dedina. Cesta, železničná stanica, pár domov, žiadny vyšší ako jednoposchodový. Pár obchodov. Okolo len les. To je všetko.
Tu Nemci v novembri 1941 postavili tábor. Transporty chodili hlavne zo Západnej a Východnej Haliče. Z malých a stredne veľkých mestečiek, v ktorých Židia tvorili niekedy aj väčšinu. Privážali ich sem aj oblasti ukrajinskej Kolomyje, odtiaľ, kde vznikol chasidizmus, ktorý sa svojou radostnou a plebejskou zbožnosťou prežiaril do celého židovského a nežidovského sveta.
Aj z môjho kraja, dnešného Poľska, z Dukly, Zmigrodu, Gorlice zvážali Židov. Žiadna dokumentácia sa o tom nezachovala. Na nakladacích staniciach sa kriedou napísal počet ľudí vo vagóne. Po príchode do Belzeca sa kontrolovalo, či čísla sedia.
Potom ľudí vagón po vagóne hnali úzkou, ostnatým drôtom obohnanou cestičkou do drevenej budovy. Nad vchodom visela Dávidova hviezda a nápis, že je to kúpeľ. To je nemecký humor.
Za budovou, v osobitnom debnení, bežal motor sovietskeho tanku T34 a pumpoval výfukové plyny. Mal filtre, ktoré úplne neutralizovali pach dymu. V priestoroch plynových komôr viseli zo stropu atrapy sprchových ružíc. Po dvadsiatich minútach sa otvorili dvere a špeciálne židovské komando vynieslo holé mŕtvoly. Vytŕhali sa im strieborné a zlaté zuby a kontrolovali ritné otvory, či tam nie sú drahé predmety. Potom sa mŕtvoly zahrabávali do veľkých jám hneď vedľa plynových komôr. Neskôr analytici ničenia neskôr rozhodli, že všetky stopy treba odstrániť.
Mŕtvoly vyhrabali a spaľovali na čerstvom vzduchu. Na rošte z koľajníc. Vrstva tiel, vrstva dreva, na to horľavá kvapalina, benzín, nafta. Nezhorené kosti sa zomleli v osobitnom mlyne a rozptýlili vo vetre. To všetko 300, 400 metrov od domov, v ktorých žili ľudia. V historických dokumentoch stojí, že obyvatelia Belzeca si celé týždne utierali z okenných tabúľ ľudský tuk. Tuk 500 000 Židov.
Z týchto 500 000 prežili traja. Jeden z nich, Chaim Hirszman, sa po vojne stal spolupracovníkom komunistickej Bezpečnosti. V štyridsiatom šiestom ho antikomunistický podzemný odboj odstrelil v jeho vlastnom byte. Dnes už sotva zistíme, či ho zabili ako Žida alebo ako komunistu.
Pršalo, topil sa sneh. Celý pozemok tábora je pokrytý škvarou, kameňmi a štrkom. Tam, kde viedla cesta ku komore, vykopali do zeme roklinu. Zostupuje čoraz hlbšie, kým vám nad hlavou takmer nezmizne nebo. Na žulových stenách sú vyryté stovky mien. Priezviská neprežili, tak tam vyryli iba mená: Geňa, Genndla, Haskiel, Hedda, Hudesa, Icchak, Icek, Ichel, Juda, Jude, Judel, Judes… Niekoľko hektárov popola a samé mená bez priezvisk.
V júni 1943 Nemci tábor rozpustili a všetky stopy zmazali. Len obyvatelia vedeli, čo sa tam vlastne stalo. Po vojne, keď boli Nemci preč, sa vŕtali v zemi a hľadali zlato a drahokamy.
Pršalo a okrem mňa bol v tábore len manželský pár z Mexika a poľský sprievodca. Snažili sa aspoň niečomu porozumieť, ale mohli sa len držať za ruky a bezradne obzerať okolo seba. Hneď za plotom sa začína les a tiahne sa až k hranici. Až k hranici Európskej únie. Okrem Belzeca Nemci v tomto hraničnom pásme postavili ešte dva ďalšie tábory, ktoré slúžili len a len na zabíjanie Židov. Treblinku a Sobibor. Obidva boli obklopené lesmi a ani po jednom neexistujú žiadne hmotné pozostatky. Všetky tri ležia na rozhraní „európskej civilizácie“; tam sa podľa ich názoru začínali barbarstvo a ničota.