1
Kdesi v “Ebene” je nasledovná scéna: Kapuściński a jeho kamarát nájdu v chatrči, v ktorej sa im pritrafilo nocovať, veľkého jedovatého hada. Nemám knižku po ruke, možno to bola kobra, možno niečo iné. Z akéhosi dôvodu toho hada musia zabiť. Ako zbraň použijú nádrž s benzínom. Pritlačia ňou hada a snažia sa ho rozpučiť. Obaja ležia na nádrži a snažia sa to chladnokrvné hovädo rozmliaždiť na kašu. Had sa nedáva, cítia, ako sa stále napína a snaží vyslobodiť. Chvíľami nadvihuje plechovú nádobu aj s dvoma ľudskými telami, ešte chvíľka a vytrhne sa a zaútočí.
Táto scéna, týchto niekoľko viet, je pre mňa to najlepšie, čo Kapuściński kedy napísal. Pomyslím si „Kapuściński“ a už vidím boj s hadom. Je mi úplne jedno, či si všetko vymyslel alebo či to tak naozaj bolo. Možno aj nie. Samotný nápad pustiť sa do boja s čímsi jedovatým ako čert a rýchlym ako blesk je prinajmenšom riskantný. Ale obraz zvíjajúceho sa hadieho tela, ktoré dokáže uniesť v boji váhu dvoch dospelých chlapov je absolútny triumf literatúry. Snažím sa predstaviť si zvuky, aké asi vydávali suché údery o plechovú nádrž.
2
Ako to dokázal? Ohromoval nás pravdou svojich reportáží alebo svojím umením? Zapôsobila by na nás vôbec pravda, podaná nudnou, vyumelkovanou formou, ovplyvnila by spôsob nášho myslenia? Povedzme si na rovinu, poskytla by nám takáto pravda dostatočne zaujímavé rozptýlenie, aby sme sa pri nej čo len na chvíľku pristavili? Prestali by sme ho čítať, keby sme sa dozvedeli, aký bol skutočný pomer faktov a fikcie? Počínajúc akou hustotou, akým stupňa koncentrácie jedného či druhého by nám tento roztok udrel do hlavy? Alebo by v nás vyvolal nevoľnosť? Vedela by nás vôbec dojať čistá, destilovaná a priezračná pravda?
Čo sa mňa týka, asi som ho vždy čítal pre čítanie ako také. Pre radosť z čítania. Pre radosť z viet, odstavcov, úryvkov a príbehov, ktoré dokázal utkať z detailov, kratučkých pozorovaní, odrobiniek. Bola to pravda? Bola to skutočnosť jedna k jednej, ako v policajnej správe? Táto otázka ma vôbec nikdy nezamestnávala. Dar naivného čítania – tento zázrak detstva a mladých liet – nás časom opúšťa. Spisovateľ je luhár, hoci jemu samému sa môže zdať, že píše pravdu. Človek vždy píše sám za seba, nie v mene pravdy.
3
A čo ak Kapuściński tušil, že prídu nové časy, ktoré znehodnotia doterajšie formy komunikácie? Bol predsa prenikavým pozorovateľom sveta a vedel, odkiaľ vietor veje. Musel si uvedomovať, že žijeme v časoch miešania žánrov, v hybridných časoch. Pojmy ako román, reportáž či film sa radikálne menia. A ak sa mení román, prečo by práve reportáž mala ostať nezmenená a odsúdená byť beznádejným anachronizmom? Musel postrehnúť aj to, že sa radikálne mení náš život. Čoraz viac sa podobá na fikciu. Vedel predsa, že čoraz častejšie máme do činenia s obrazmi, fantómami, fatamorgánami a čoraz zriedkavejšie so skutočnosťou. V každom prípade so skutočnosťou v dávnom, starosvetskom zmysle. Čiže s takou, ktorú možno spoznať v priamom kontakte. Napríklad na cestách. Alebo z rozprávania cestovateľa. Pravda odišla do minulosti. Prečo by sme ju mali žiadať práve od reportéra, ak ju nevyžadujeme sami od seba a uspokojíme sa s osobnými, konkrétnymi pravdami? S pravdami, ktoré sú naprosto individuálne a neopakovateľné. Je v tom kus pokrytectva, ak od novinára vyžadujeme jednu jedinú pravdu, zatiaľ čo sa sami uspokojíme s vlastnými pravdami, dokonale prispôsobeným okolnostiam.
Všetko sa opotrebúva, kazí, starne, v jednom kuse sa vynárajú nové modely vecí, správania, myšlienok. Takto funguje svet, ktorý sme si vytvorili. Pravdu tiež treba zdokonaľovať, tuningovať a fejsliftovať, lebo inak by po nej ani pes neštekol.
Kapuściński, tak ako každý z nás, mal svoju pravdu. O Afrike, o Južnej Amerike, o chudobných a bohatých, o živote. Robil všetko, aby nás presvedčil o svojich argumentoch. A každý čitateľ má tak isto plné právo neveriť ani jedinému autorovmu slovu. Alebo autorovi veriť čiastočne, brať od neho to, čo sami potrebujeme, aby sme sa vyznali vo svete. Môžeme mu tiež veriť absolútne, ale to je to najhoršie riešenie.
A práve to je pre mňa najfascinujúcejšie na knihe “Kapuściński non-fiction” – ako vzniká spisovateľov obraz sveta, ako sa neskutočné mieša so skutočným, ako to všetko vylieza zo spisovateľovej hlavy do sveta a ako sa v dôsledku toho svet mení.
4
No to je len jeden z aspektov, s ktorými sa knižka Artura Domosławského vyrovnáva. “Kapuściński non-fiction”, mnohovrstvové, vyčerpávajúce rozprávanie nielen o človeku, ale aj o časoch, v ktorých mu prichodilo žiť, sa viac či menej zámerne, dokonca ešte než vyšla, stalo aj knihou o nás čitateľoch.
Pred časom som sa rozprával s istým profesorom literatúry, vedel som, že už knihu má a tak som sa ho opýtal, čo si o nej myslí. Odpovedal: „Ešte som ju neprečítal, ale súdiac podľa toho hurhaja bude veľmi dobrá.“ Mal pravdu. Knižka Domosławského je vynikajúca, pretože je to súčasne aj príbeh našich porážok a komplexov. Ukazuje, ako málo sme pripravení na stretnutie so skutočnosťou, ktorá nemusí zodpovedať našim očakávaniam. Ukazuje, nakoľko sme pripútaní k vlastnému šľachetnému rojčeniu a súčasne ukazuje našu detskú bezradnosť zoči-voči obrazu, ktorý je trochu komplikovanejší než naše naivné predstavy.
5
Ryszard Kapuściński chcel byť slávny. Bol to chlapec z močaristého Pińska, ktorý dosiahol svetové uznanie. Ale zlostil sa a trpel, keď noviny chceli uverejniť jeho fotografiu bez Garciu Márqueza, hoci mohli vydať aj obrázok s Gabrielom, ktorý bol dôkazom spisovateľského priateľstva. Bol slávny a chcel byť ešte slávnejší. Sláva priťahuje, nikdy jej nie je dosť, pretože sa nikdy nevie, kedy vyprchá a teoreticky ju možno zväčšovať do nekonečna. V dnešných časoch sláva vie poskytnúť veľa, najmä chlapcovi z Pińska. Sláva otvára celý svet. No nič nie je zadarmo. Sláva si vyžaduje svoje. Veľa ti dala a veľa za to žiada. Človek nemôže byť slávny len natoľko, nakoľko chce. Nemôže byť slávny len z jedného vybraného dôvodu. Alebo len v jednej vybranej oblasti. Sláva je balík, je to komplexná služba. Keď si raz slávny, si rovnako slávny pre múdrych ako pre idiotov. Keď si slávny, je slávny celý tvoj život a nielen jeho vybrané kapitoly. Toto ponaučenie nechápu obranci imaginárnej spisovateľovej cti. Vyhrievajúc sa v teple jeho slávy naivne sa tvária, že nechápu mechanizmy tohto úkazu.
Knižka Artura Domosławského kreslí hlboký, mnohoznačný, fascinujúci obraz spisovateľa a človeka. Skutočná veľkosť sa ukáže len na pozadí slabosti, na pozadí kompromisov a pádov. Hrdinovia bez poškvrny sú detinskí hrdinovia. Ak si ich vyberieme ako svojich hrdinov namiesto skutočných osobností, infantilizujeme sami seba, infantilizujeme našu kolektívu pamäť. Kapuściński bol ako Poľsko: rozorvaný, ochotný ísť na kompromisy, určite vystrašený, určite sebecký, ale aj plný sily a odhodlania. Napriek dobe, do ktorej bol zapletený snoval svoje neopakovateľné a krásne príbehy.
“Kapuściński non-fiction” otvára priestor pre diskusiu o stave nášho vedomia. Reakcia, akú knižka vyvolala už pred publikáciou (a v niektorých prípadoch aj pred prečítaním) ukazuje, ako málo sme pripravení existovať v súčasnom mediálnom svete. Naše vedomie utkvelo kdesi v 19. storočí, keď sa ešte dali odlišovať súkromné a oficiálne portréty. Neprisvojili sme si prorocké slová, ktoré len tak mimochodom prehodil Andy Warhol, že nastali časy, keď bude slávny každý, hoci len na päť minút. Slávny, čiže verejný, všeobecne prístupný.
Až na to, že tá sláva se nebude vždy týkať našich úspechov. Často to bude úplne autonómny úkaz, ktorý sa riadi vlastnými pravidlami, nepochopiteľnými pre mnohých.
***
A ešte dodatok v poslednej chvíli: debata sa skutočne stáva celonárodnou. Hlasom plným znepokojenia prehovoril sám biskup Życiński. Odvolávajúc sa na účasť spisovateľa na 2. Kongrese kresťanskej kultúry hlása čosi v duchu nedotknuteľnosti jeho osoby. Pokiaľ ma pamäť neklame, najvyšší predstavitelia cirkevnej hierarchie sa len zriedka karhajúco vyjadrujú o otázkach jednotlivých tvorcov – kardinál
Wyszyński v prípade Teatru Laboratorium a kardinál Glemp vo veci Miłosza. Veští to dobre pre knižku Artura Domosławského, a to ma napĺňa radosťou a uspokojením.
Text vyšiel v prílohe denníku Gazeta Wyborcza.