Pred haagskym tribunálom sa musí zodpovedať čoraz viac vojnových zločincov. Skutočne sa tým dáva do pohybu kolektívny proces trúchlenia a morálneho prebúdzania? Alebo v novej generácii povstáva z prachu ďalší štát zla? “I’m not a monster, I am a writer!” Radovan Karadžič Devätnásteho a dvadsiateho júla 2008 sa po Key West na Floride špacírovalo stoštyridsaťjeden Hemingwayov! Zhromaždili sa tam surogáty Hemingwaya z celej Ameriky. Zisťovalo sa, kto z nich sa na slávneho spisovateľa podobá najviac. Na fotografii, ktorá obletela svet, bola skupinka veselých starcov, ktorí vyzerali ako vypustení Santa Clausovia, niektorí prípadne mierne pripomínali Hemingwaya. Starí páni, ktorí sa každý […]

Jedného dňa roku 1976 – presný dátum si už nepamätám – sa mladý, neúspešný spisovateľ, ktorý bojoval s obrovským neskrotným príbehom, rozhodol, že ho začne rozprávať odznova, tentoraz v prvej osobe. V ten deň vznikla značná časť začiatku Detí polnoci. “Narodil som sa v meste Bombaji… za horami, za dolami. Keď som prichádzal, hodinové ručičky zložili dlane do úctivého pozdravu. Sopliak, Ufúľanec, Plešatec, Čuchal, Budha alebo aj Kúsok Mesiaca.” Dodnes si spomínam na rozjarenosť, ktorá sa ma zmocnila, keď som objavil hlas Sálíma Sinaia a súčasne s ním aj svoj vlastný hlas. Odvtedy je tento deň pre mňa chvíľou, keď […]

Gruzínsko je unavené. V Gruzínsku už bola agónia, smrteľný zápas, a viera, že z tohto boja sa všetci zobudia zdraví. V Gruzínsku je teraz najdôležitejšie, aby sa vrátil mier. Keď v Tbilisi zabočím do dvora, kde mám byt – je krátko po jedenástej a úplná tma, bola som kúpiť cigarety: neviditeľná, tichá, s rovnako tichými a neviditeľne sa pohybujúcimi ľuďmi – začujem zvláštny šepot. Skupina žien a mužov sedí na lavičkách a rozpráva sa, ale v Gruzínsku sa ľudia normálne rozprávajú nahlas a gestikulujú a pritom ich počuť z desiatich metrov. Teraz sedia prihrbení a šepkajú. Rozoznávam jednotlivé slová, v […]

openDemocracy (Veľká Británia), 19.08.2008 Vojna v Gruzínsku bude mať na Rusko dlhodobo osudné následky, domnieva sa bulharský politológ a riaditeľ Centra pre liberálne stratégie v Sofii, Ivan Krastev: “Rusko nemá žiadny dosah na gruzínsku spoločnosť, v Gruzínsku neexistuje politická sila, ktorá by spochybňovala prozápadnú orientáciu krajiny. Rusko môže obsadiť gruzínske územie, no len za cenu medzinárodnej izolácie a nebezpečného zhoršenia vzťahov so Západom. Neschopnosť Ruska zvrhnúť Saakašviliho a dosadiť proruskú vládu znamená aj to, že nemôže získať kontrolu nad ropovodom Baku-Tbilisi-Ceyhan. Ruské víťazstvo preto nemá žiadne praktické dôsledky na ambíciu Moskvy získať monopol nad energetickými kanálmi v bývalom sovietskom priestore.” © Salon 0000

Je jisté, že svět si bude z olympiády v Pekingu pamatovat mnohem víc Phelpsův dohmat na motýlku než dvě čínské důchodkyně, které čínský režim odsoudil k převýchově prací ve vězení za to, že podle pokynů režimu požádaly v průběhu olympiády o povolení k protestu. Konec konců, Phelpsovu obrovitou postavu a klukovský výraz štěstí jsme viděli mnohokrát – dobře se pamatuje, na rozdíl od nikdy nespatřených tváří čínských důchodkyň. Analýzy světových médií se více méně shodují, že Čína zvítězila (nemluvíme o počtu medailí), podařilo se jí dát světu najevo, že ji musí brát vážně takovou, jaká je. Konec konců, o nic […]

Polsko ve středu podepsalo smlouvu s USA o protiraketové obraně a při té příležitosti řekl polský prezident Lech Kaczyński České televizi, že Rusku musí být dnes jasné, že území Polska a Česka už mu nepatří. Výrok v sobě skrývá také jednu nevyřečenou informaci: že o Slovensku, sousedovi obou zemí, tato slova neplatí. Od rozpadu Československa se nestalo ani jednou, že by Slovensko – navzdory svým politickým kotrmelcům v devadesátých letech – dělalo Česku potíže v jeho zahraniční politice. Až letos. Na jarním summitu NATO v Bukurešti slovenští zástupci tvrdě atakovali české snahy o včlenení amerického radaru v Brdech do bezpečnostních plánů […]

Na svojom kongrese v Denveri budú demokrati nominovať politika, ktorého si Európania želajú za budúceho prezidenta Spojených štátov. Ale pozor, Amerika sa ešte nerozhodla pre Baracka Obamu. Jeho náskok oproti Johnovi McCainovi sa zmenšil. Republikán by si mohol vybudovať postavenie predovšetkým u bielych, mužských, veriacich, majetných (ročný príjem nad 75 000), vek nad päťdesiat rokov. Obama si svoju klientelu nachádza predovšetkým u čiernych, žien, u voličov do tridsať rokov, a tiež s dobrým vzdelaním. Americký geostratég Robert Kagan pred niekoľkými rokmi sformuloval pozoruhodnú vetu: Američania pochádzajú z Marsu a Európania z Venuše. Tým chcel tento neokonzervatívec a terajší politický poradca Johna […]

Neverte tomu, že ide o lokálnu záležitosť: je to pravdepodobne najrozhodujúcejší bod v európskych dejinách od pádu Berlínskeho múra. Moskva udala tón: „genocída”. Tak znie Putinovo obvinenie. Pri šesťdesiatom výročí oslobodenia Osvienčimu to slovo vysloviť nedokázal. Jemný Dmitrij Medvedev pripomína Mníchov, ako keby Gruzínsko so svojimi štyri a pol milióna obyvateľov bolo znovuzrodením tretej ríše. Nebudeme podceňovať duchovnú kapacitu týchto vedúcich postáv. Preto si myslíme, že pod pláštikom pokryteckého pobúrenia schovávajú veľký kyjak. Kremeľskí spin-doktori si zjavne znovu prečítali klasikov totalitnej propagandy: čím väčšia lož, tým lepšie sa dá udrieť. Kto v tom týždni vystrelil po prvý raz? Je to […]

Zomrel Pavel Hrúz (14. jún 1941 – 17. august 2008). Nevedno, čo by napísal o olympijských hrách v Pekingu, ako to sľúbil redakcii Fórum. Možno o tom, že žijeme v dobe, v ktorej je dôležitejšie zvíťaziť ako zúčastniť sa, múzy pokojne spievajú, keď rinčia zbrane a Vtáčie hniezdo je vlastne hniezdom kukučím. Svoj sľub však už Pavel Hrúz (14. 6. 1941 – 17. 8. 2008) splniť nemohol. Pavel Hrúz bol človekom predelov. Začalo sa to vojnovým osudom kamaráta, ktorý nesmel žiť, lebo jeho otec nebol ešte pri Miškovom počatí pokrstený. Rodičia ho prikryli vlastnými telami, ale nezachránili: pri povojnovej exhumácii […]

Neviditeľný muž – posledný portrét Radovana Karadžiča. Nikdy som nedôveroval ľuďom, ktorí v televízii vedú nekonečné reči o zdravej životospráve akoby to bolo náboženstvo. Nedokázal som sa zbaviť naliehavého pocitu, že niečo nie je v poriadku s ich uspokojujúcimi úsmevmi a ich nadšením, s ktorým dávajú rady iným ľuďom, ako žiť. Cítil som za tým akési zlo, ale nevedel som prísť na kĺb tomu, v čom to zlo spočíva. Teraz viem, že som sa celé roky mýlil. V momente, keď zatkli Radovana Karadžiča som pochopil, že títo ľudia nie sú stelesnením zla, ale obyčajní vojnoví zločinci, ktorí sa snažia trochu si privyrobiť. Vždy mi boli podozriví cudzí […]