Salman Rushdie, 1988. Foto: Gilles Peress
Jedného dňa roku 1976 – presný dátum si už nepamätám – sa mladý, neúspešný spisovateľ, ktorý bojoval s obrovským neskrotným príbehom, rozhodol, že ho začne rozprávať odznova, tentoraz v prvej osobe. V ten deň vznikla značná časť začiatku Detí polnoci. “Narodil som sa v meste Bombaji… za horami, za dolami. Keď som prichádzal, hodinové ručičky zložili dlane do úctivého pozdravu. Sopliak, Ufúľanec, Plešatec, Čuchal, Budha alebo aj Kúsok Mesiaca.” Dodnes si spomínam na rozjarenosť, ktorá sa ma zmocnila, keď som objavil hlas Sálíma Sinaia a súčasne s ním aj svoj vlastný hlas. Odvtedy je tento deň pre mňa chvíľou, keď som sa po niekoľkých desaťročiach neúspešných pokusov skutočne stal spisovateľom:. “Moje narodenie pripútané k hodinám a poškvrnené zločinom.”
Koncom roku 1979 som mal rukopis hotový a našiel som preň aj vydavateľstvá, tie najlepšie, aké vtedy existovali: londýnsky Jonathan Cape a newyorský Alfred Knopf. Vďaka ich záujmu som si trúfal dúfať, že sa mi hádam podarilo napísať dobrú knižku, ale po rokoch neúspechov som sa nedokázal celkom zbaviť pochybností. Podarilo sa mi ich však odsunúť nabok a vrhnúť sa do písania ďalšieho románu Hanba, čo bolo veľké šťastie, pretože to znamenalo, že po prvom neuveriteľnom úspechu Detí polnoci som si nemusel lámať hlavu nad tým, ako naň nadviazať. Prvá verzia Hanby bola hotová v predvečer Bookerovej ceny, mal som teda čo robiť.
Mal som smolu, že vydanie Detí polnoci zdržala séria nepríjemných okolností. Cape a Knopf chceli ušetriť a dohodli sa, že knihu vytlačia spoločným nákladom v Spojených štátoch, načo vypukol tlačiarenský štrajk. Keď sa skončil a knihu konečne vytlačili, štrajk prepravcov znemožnil odvoz kníh do Londýna. Keď knihy konečne dorazili, štrajkovali pre zmenu pracovníci lodeníc, takže náklad nemohli zložiť. Dátum publikácie sa tak neustále odkladal a ja som sedel a obhrýzal si nechty. Popritom som mal iné starosti.
Knopf sa rozhodol pre obálku divoko lososovo ružovej farby, čo bol začiatok nepríjemnej dlhoročnej ságy okolo môjho krstného mena Salman, ktoré pripomína anglické slovo “salmon”, čiže losos. Z obálky v Capeovi som tiež nebol zvlášť nadšený, ale keď som ich nesmelo požiadal, aby mi ukázali iné alternatívy, moju žiadosť veľkopansky zmietli zo stola, pretože by sa tým znovu oddialil dátum vydania. (Dnes už vydavateľstvá na moje výhrady reagujú s väčšou citlivosťou.) Bolo ľahké vidieť vo všetkých týchto tlačiarenských škriatkoch a neistotách predzvesť blížiacej sa katastrofy.
Žiadna katastrofa sa nekonala. Z nádherných chvíľ prvého úspechu mi najviac utkvel v pamäti obed u Bertorelliho na Charlotte Street, kde sme v úzkom kruhu s priateľmi oslavovali prvý kritický úspech knižky a potom ešte rozpačito poverčivý okamih, keď som vchádzal do Sály historického Papiernického cechu, kde sa konala recepcia pri príležitosti vyhlásenia Bookerovej ceny a Carmen Calillová, vtedajšia riaditeľka vydavateľstva Virago, mi povedala, že som vyhral, čo ma okamžite presvedčilo, že vyhrať nemôžem.
Je zvláštne, že si takmer nepamätám recenzie v britských novinách. Tri recenzie, na ktoré nikdy nezabudnem, boli od Anity Desaiovej vo Washington Post, od Clarka Blaisea v New York Times a Roberta Towersa v New York Review of Books. Nezabudnuteľná je aj jedna negatívna kritika. Relácia Kaleidoskop v rozhlasovom vysielaní BBC venovala môjmu románu množstvo času a rozpitvala ho dôkladne, od indickej hudby na úvod cez úryvok z knižky a veľmi príjemný rozhovor až po recenziu, v ktorej ma ich kritik rozniesol na kopytách. Sheridan Morley, ktorý reláciu uvádzal, sa snažil z kritika (ktorého meno si nepamätám) vylúdiť aspoň slovíčko chvály: “Ale nezdá sa vám, že… Nesúhlasíte aspoň s tým, že…. ” atď. Kritik sa nedal vyviesť z miery a v knihe odmietol vidieť čokoľvek pozitívne. Po veľkolepom úvode pôsobila jeho negatívna tvrdohlavosť až pateticky smiešne.
Deti polnoci je kniha, v ktorej sa často objavuje obraz rekultivácie pôdy, pretože mesto Bombaj vyrástlo na rekultivovanej pôde a kniha samotná bola akýmsi pokusom o vlastnú rekultiváciu, pokusom o návrat k môjmu indickému pôvodu a indickému odkazu z orlieho hniezda v londýnskej štvrti Kentish Town. Tým najlepším, čo sa knihe aj autorovi vôbec mohlo prihodiť, bol ohlas čitateľov v Indii, u ktorých nezarezonovalo natoľko to, čo je v knihe magické, ako to, čo je v nej realistické. Čitatelia, podobne ako autor, vnímali Sálímov hlas ako svoj vlastný a Indiu zaplavili také množstvá pirátskych edícií, že mi anonymní piráti začali posielať pozdravy: “Všetko dobré k narodeninám želajú Vaši piráti”. “Šťastný Nový rok prajú Vaši piráti.” Bol to asi najlepší kompliment, akého sa autor môže dočkať.
Prístup ku knihe sa, pochopiteľne, postupne menil. Významní kritici ako DJ Taylor v Anglicku a Amit Chaudhuri v Indii lamentovali, že kniha mala priveľký vplyv, ktorý bol podľa DJ Taylora “takmer jednoznačne škodlivý”. Podľa Chaudhuriho zas román stelesňuje “všetko to, čo je na Indii neseriózne: jej hlučnosť, nedostatok sebaspytovania a irónie a podivnú verziu anglickej gramatiky”. Pravdu povediac, je mi to dosť jedno. Spomínam si na deň, keď sa vo mne po prvý raz ozval Sálímov hlas, pamätám sa, aká radosť a pocit vyslobodenia sa ma vtedy zmocnili, a som hrdý na to, že tento mladistvý hlas okamžite oslovil a dodnes oslovuje množstvá mladých čitateľov. Viac k šťastiu nepotrebujem.
Text vyšiel v denníku The Guardian, v nemeckom preklade na stránkach v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung.